Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko vyhostilo troch ruských diplomatov

Píše Peter Zajac: Tri pruhy do Trnavy

.peter Zajac .časopis .osobnosti

Toto je poučný príbeh o troch diaľničných pruhoch do Trnavy. Je to príbeh skrz-naskrz našský, slovenský.

Nebolo to za siedmimi horami ani siedmimi dolami, nelial sa tam piesok a nesypala voda. Bolo to len tu, za humnami, na ceste z Bratislavy do Trnavy.
Do Trnavy viedli kedysi dve cesty. Jedna cez Senec, druhá cez Modru. Jedna krajšia ako druhá. Na tej prvej, vybudovanej za prvorepublikového Československa, býval za rohom starý otec Vlada Talla, výrobca sódy, ktorú rozlieval do sifónov a rozvážal z Pustých Úľan do celého okolia. Fľaše štrngotali, sóda syčala v ústach, až sa zajakala. 
Na druhej, alejovej, postavenej ešte za Rakúsko-Uhorska, ktorá sa skrúcala podľa pôvodných pásikov políčok, lebo vlastníctvo sa vtedy ctilo a vážilo, sme chodievali každý rok na čerešne. Boli to srdcovky a každý si mohol nabrať, koľko vládal. Také dobré čerešne som už potom nikdy v živote nejedol.
Bol to čas bicyklov a ovocia. Potom prišli autá a olovnatý benzín. S ním čerešne z ciest zmizli. Obe cesty nahradila diaľnica z Bratislavy do Trnavy, obchádzala Senec i Modru, ale boli sme na ňu patrične hrdí. Napokon, bola po tej československej do Prahy na Slovensku prvá. Jachali sme po nej na škodovkách a trabantoch slušnou deväťdesiatkou, potom na simcách a cortinách stotridsiatkou a v posledných rokoch poniektorí na mercedesoch a bavorákoch dvestovkou. 
Cesta sa s pribúdajúcim počtom áut začala zapchávať, na Prístavnom moste sa utvárali kolóny po Zlaté Piesky a z opačnej strany od Senca po Prístavný most. Tam sa potom vytvorila zápcha ako zátka od šampanského. 
Každý nápad je dobrý, a tak sa ktorýsi z početných reformátorov (reformovanie diaľnic je už desaťročia rovnako obľúbenou témou ako reformy vzdelávania) rozhodol diaľnicu z Bratislavy do Trnavy zreformovať. Z dvojpruhovej na trojpruhovú. Ba dokonca sa hovorilo o tom, že tiráky nebudú smieť predbiehať z jedného pruhu do druhého. 
Bolože to slávy, keď tie pruhy dorobili, sám policajný prezident sa po nej previezol stošesťdesiatkou a sľuboval ju aj automobilistickému plebsu. Z tej stošesťdesiatky sice nebolo nič, ale tri pruhy sú tri pruhy. Bohužiaľ mal však nápad malý nedostatok. Tretí jazdný pruh totiž vznikol z pôvodného odstavného a ten teraz akosi chýba. Odstavené autá stoja namiesto v odstavnom pruhu v jazdnom a vytvárajú zápchy.  
Náš anonymný diaľničný reformátor si však nezúfal. Namiesto zrýchlenia na stošesťdesiatku sa rozhodol pre spomalenie na stodesiatku. Akosi však zabudol cestu správne vyznačiť, a tak vznikla diaľničná pluralita – na jednom mieste sa jazdí osemdesiatkou, na druhom stodesiatkou a medzi nimi stotridsiatkou. 
Lenže účelom reformy bolo rozšíriť počet pruhov na tri, zvýšiť a vzápätí znížiť rýchlosť. A tak sme sa takmer na konci príbehu ocitli pred otázkou, ako sofistifikovaným značením znížiť rýchlosť na stodesiatku tak, aby sme ju pritom na iných miestach nezvýšili na stotridsiatku. To je úloha pre ozajstného muža.
Teraz už stačí len dobudovať náhradné ostrovčeky namiesto pôvodných odstavných pruhov, a potom namiesto náhradných ostrovčekov vybudovať nové odstavné pruhy. Vtedy bude reforma diaľnice z Bratislavy do Trnavy dovŕšená, pokiaľ sa z nového odstavného pruhu nezačne budovať štvrtý jazdný pruh. 
To je slovenský príbeh cesty z Bratislavy do Trnavy od čias Františka Jozefa a čerešňových alejí až podnes. Ba čo príbeh, priam slovenská otázka. Pripomína vám iné reformy? Vzdelávania, súdnictva, zdravotníctva? Mne zase príbeh rádiotelevízie.        
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite