Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko vyhostilo troch ruských diplomatov

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Milujem katastrofické filmy. Keď vybuchuje v pozadí sopka, ulicami tečie láva a všetci utekajú. Alebo ako malé americké mesto napadnú obrie pavúky. Alebo ako príde potopa a voda berie všetko sebou.

To, že sa mi katastrofické filmové scenáre práve dostali do života, beriem ako fér zadosťučinenie za všetky tie katastrofy, ktoré som rada sledovala vo filmoch. To, že môže byť v Káthmandu zemetrasenie, vedia všetci, je to aj v bedekroch, je to, prosto, všeobecná znalosť vecí. Ale kto to berie vážne? Okrem seizmológov asi nikto. No práve som minulý týždeň stretla babu Slovenku, čo tu žije s chalanom Francúzom, ktorý tu skúma zemetrasenia. A takto, z oficiálnych úst, tie všeobecné pravdy, ktoré inak znejú skor ako scenár ku katastrofickému filmu alebo možno skôr až ako nejaká konšpiračná teória, to prosto znie dosť zimomriavkovo. Fakty sú takéto: môže sa to stať každú sekundu, aj teraz. Nebude žiadne varovanie, pretože z epicentra to tu bude za 10 sekúnd. Až 85 percent ľudí v Káthmandu zomrie. Všetky domy spadnú. A tie, čo nespadnú, nespadnú len náhodou. Všetko je postavené zle, za málo peňazí a bársako neprofesionálne nacápané a zemetrasenie toto mesto určite neprežije. A najhoršie je, že keby aj bolo kedy (čo nie je), nie je kam ujsť. Tu nie sú otvorené priestranstvá, okrem Ratna Parku, kde bývajú politické mítingy a oslavy nespočetného množstva nových rokov (každé etnikum má svoj). To je jedno-jediné miesto, kam sa teoreticky zmestí nejakých 20 000 ľudí na stojáka. A je nás tu v údolí 4 milióny. Sme ohraničení horami zo všetkých strán, ktoré sa pri zemetrasení na nás zosunú. Takže utekať preč od domov do lesa hore je úplne zbytočné. A úplne najhoršie zo všetkého je, že Káthmandu bolo kedysi jazero  – a je teda postavené na sedimente. Jednoducho pôjdeme dolu ako zápalky. „Čo máme teda robiť?” pýtam sa Francúza. „Nosiť so sebou vodu, nejaké základné potreby na prežitie a jedlo. Pri sebe znamená pri sebe. Keď to príde, nebudeš mať čas zaliezť pod stôl. Ktovie, čo ťa zavalí. „Takže ak to náhodou prežijem, pravdepodobne neprežijem týždeň niekde v zrúcanine domu a zomriem od smädu. Je to časovaná bomba. Môže to prísť teraz. Ale aj za desať či za 50 rokov. Isté je, že to príde a že sa to už chystá. To vedia. A vedia aj, že čím dlhšie to bude čakať, tým silnejšie bude. Pravdepodobne 9,3 Richterovej stupnice. Toto hračkárske mesto padne celé. Nastane anarchia a tí, čo prežili, budú hladovať. Nebude sa dať utiecť, hory nás zavalia zo strán. Zemetrasenie bude na 800 kilometroch. Takže ani presťahovanie do Pokhary by to veľmi nezmenilo. No neznie to ako katastrofický film? Ono to znie až tak strašne, že tomu človek prestáva veriť a pokojne si žije svoj každodenný život. Aj keď je pravda, od stretnutia s Francúzom čoraz viac rozmýšľam nad tým, že čo keď je tento deň môj posledný? A konať s touto mantrou v hlave určite nie je zlé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite