V aute do hotela sme si to s tou lokomotívou ujasnili. „Bolo to v roku 1956,” hovorí Ivan Klíma. „Pár mesiacov som pracoval v redakcii Květů, bol fanúšikom lokomotív, tak som navrhol, že napíšem reportáž o tom, ako sa ide z Prahy do Žiliny na parnej lokomotíve.”
Ivan Klíma je rozprávač príbehov, a tak nám vzápätí porozpráva, ako o dvadsať rokov neskôr lokomotívu riadil: „Sníval som o tom a splnil mi to jeden z mojich samizdatových čitateľov, ktorý bol strojvodca. Raz u mňa zazvonil a povedal mi, že ak chcem, zajtra môžem riadiť lokomotívu. Odviezol ma do Karlových Varov, tam som prespal, potom som sa vplížil na lokomotívu, lebo to bolo, samozrejme, trestné. Bola to taká vedľajšia trať, ale pomerne obtiažna, s množstvom serpentín. A tak som asi tri hodiny riadil nákladný vlak. Najväčší problém je s tlačidlom mŕtveho muža. Treba ho stláčať každých tridsať sekúnd. Ak ho zabudnete stlačiť, ozve sa siréna a ak ho potom okamžite nestlačíte, vlak sa vypne. Nemôžete na tlačidlo napríklad položiť knihu. Musíte ho stisnúť a pustiť, stisnúť a pustiť. Samozrejme, mohol by na to padnúť v bezvedomí rušňovodič, a tak je to takto poistené.”
S Ivanom Klímom sme v Žiline strávili dva dni, navštívili sme ním a s Martinom M. Šimečkom gymnázium v Sučanoch, kde odpovedal na otázky študentov. V príjemných priestoroch Nadácie Polis debatoval o svojej tvorbe, o disente, ale aj o súčasnej českej politike. Medzitým sme sa rozprávali. Teda Ivan Klíma rozprával a my sme počúvali.
.detstvo, vojna, po vojne
Ivan Klíma patrí spolu s Pavlom Kohoutom, Milanom Kunderom a Václavom Havlom k najprekladanejším českým spisovateľom. Je autorom niekoľkých poviedkových zbierok (Má veselá jitra, Láska a smětí alebo Má zlatá řemesla), románov (Hodina ticha, Soudce z milosti) a divadelných hier (Amerika, Pokoj pro dva). Hoci sa od detstva venuje písaniu, nepochádza z literárnej rodiny. Jeho otec bol „zručný a hlavne tvorivý” elektrotechnik. „Zaujímala ho každá mašinka. Keď k nám prišiel na návštevu, vždy mal pri sebe skúšačku, všetko premeral a správne premontoval,” spomína na otca Ivan Klíma. „Ja som lásku k technike nezdedil. Dokážem len vymeniť žiarovky.”
Literárne začiatky sa u mladého chlapca prekrývali s vojnou, ktorú prežil v Terezíne. „O svojich židovských koreňoch som sa dozvedel až za vojny. Rodiča žili úplne mimo židovskej komunity.”
Keď sa ho pýtam na to, aký mala súvis skúsenosť vojny s jeho písaním, hovorí, že „išlo o život. Asi som mal pocit, že som niečo zažil a mal by som to komunikovať. Ale písal som o tom málo. Je pravda, že vojna poskytne dramatický príbeh. Ide o všetko a človek je rád, keď si zachráni holý život.” Hoci prežil koncentrák, necítil potrebu nejako zvlášť sa s tým vyrovnávať. „Je to vec nátury. Niekto sa radšej pozerá dozadu, iný píše o tom, čo práve prežíva. Ja sa pozerám dopredu.”
Hneď prvá poviedka, ktorú Ivan Klíma v roku 1954 napísal, spôsobila škandál.
„Ako študent som napísal pár reportáží o brigádach mládeže. Po odsune Nemcov celé pohraničie pustlo, a preto sa konala veľkolepá akcia Mládež v pohraničí,” hovorí Ivan Klíma a jeho rozprávanie znovu pripomína literatúru. „Navštívil som niekoľko brigádnických skupín a zistil som, že nikomu nepomáhajú, že pijú a nič nerobia. Brigádnikov vyberali zo závodov, tvorili ich „nemakačenkovia” a dievčatá, ktoré fungovali ako poloprostitútky. No a v pohraničí pokračovali vo svojom spôsobe života. Najprv som napísal reportáž, tú mi nepublikovali, tak som sa rozhodol, že napíšem poviedku. V nej dochádza k dramatickej situácii: jeden z brigádnikov sa zraní a treba ho odviesť na traktore. Traktorista je však spitý do nemoty, a tak ho odvezie jedna dobrá učiteľka, ktorá vie riadiť traktor. Na záver má takú malú úvahu o tom, že to je zlé, keď mladí ľudia takto neproduktívne žijú. Bol tam teda socialisticko-realistický happyend, Literární noviny to, na moje prekvapenie, vydali, no boli na to sťažnosti a ani happyend nepomohl. Do redakcie preto prišiel Jan Drda, vtedajší predseda Zväzu spisovateľov, a tvrdil, že je to ohováranie brigád. Drda bol v podstate dobrák, videl tam mladého chlapca, a tak ma povzbudzoval, že zo mňa raz bude dobrý autor. A tak som to prijal ako pochvalu a nezobral som si z toho patričné ponaučenie.”
Prvá zbierka poviedok vyšla Klímovi v roku 1956. „Nebola to žiadna sláva a bolo to totálne apolitické. Jediná politická poviedka bola o agitácii do družstva na Slovensku. Bol to v podstate len suchý záznam reality. Prišli sme do nejakej východoslovenskej dediny a tam prebiehal nábor do JRD, myslím, že tomu celému velil Vasiľ Biľak. Stretli sme sa s jednou paňou, ktorá hovorila, že je na všetko sama, že jej manžel osem rokov nehybne leží a ona sa oňho musí starať. Pritom o ňom hovorila veľmi nežne, ako o „svojom milovanom”. Mala strach, že z družstva nebude môcť každé dve hodiny odchádzať, oni jej hovorili, že práve naopak, všetko sa zariadi a v družstve sa bude mať dobre. Boli sme v jej dome a ja som stále hľadal, kde ten muž je. Bola tam posteľ a na nej prestieradlo. V jednej chvíli ho strhla a pod ním ten muž sedel ako živá mŕtvola. Celá poviedka ukazovala, že tu je jedna veľká ľudská tragédia o do toho prichádza celé to blbnutie okolo družstva. Život prebieha niekde inde.”
.unavená diktatúra
Počúvať Ivana Klímu je fascinujúce. Rozpráva jasne a zrozumiteľne, vždy dodá zopár detailov, ktoré vám o situácii povedia viac než historická štúdia. Aj keď hovorí o nepríjemných veciach, snaží sa o empatiu a porozumenie. „Je chyba vidieť komunizmus ako jednoliatu etapu nemenného zla. Najprv to bola totalita násilná a krvavá, neskôr už bola unavená. Už sa nevraždilo, len trochu strašilo a občas na výstrahu niekoho zavreli. Namiesto nadšencov to už riadili byrokrati.”
„Dubček bol slušný človek, no veril ideálom, ktoré boli chybné. Myslím, že nebol veľký mysliteľ, ale niektorí ľudia okolo neho rozmýšľali. Bol ohromne populárny a s ním aj komunistická strana. Ale komunizmus sa nedá zreformovať.”
August 1968 prežil Ivan Klíma v Anglicku, no napriek sovietskej invázii sa vrátil domov. Potom ešte niekoľko mesiacov prednášal v USA na Michiganskej univerzite a znovu sa vrátil. Prečo? „Sme taká zvláštna vlastnencká rodinka, asi sme to zdedili po matke.” Láska k vlasti? „Niečo také. O niečo sme sa tu usilovali a nechceli sme od toho utiecť. Ja som chcel písať a nič iné ma netešilo. Mohol som prednášať ako profesor, ale to ma nelákalo. Bol som zviazaný s jazykom a prostredím. Tu sa mám o čo usilovať a o čom písať. Napriek všetkému, čo sme tu prežili, to bolo zaujímavé. Bolo to ojedinelé, ale správne rozhodnutie.”
Študentov na gymnáziu najviac zaujímal samizdat. To, že niekto napíše román, ktorý môže vyjsť iba v zahraničí alebo iba neoficiálne, si nevedia ani predstaviť. „Príliš som tým netrpel,” hovorí Ivan Klíma. „Píšem preto, lebo ma to baví. Samotné vydanie knihy mi až tak na srdci neležalo. A samizdat mal v sebe zvláštnu atmosféru a z toho vyplývajúce zadosťučinenie. Ľudia si knihy požičiavali na jednu noc, bolo to pre nich stretnutie so slobodným slovom. Väčšina toho, čo v samizdate vyšlo, bolo nepolitické – básne, hry, romány, poviedky. Ale bolo to slobodné.”
.sloboda ako samozrejmosť
Dnes už podľa Ivana Klímu literatúra nemá punc jediného slobodného slova. „Zvláštna funkcia literatúry, ktorá sa tiahne od obrodenia v 19. storočí, dožívala až do pádu komunizmu. Do toho ešte prichádzajú nové médiá, ktoré sú atraktívnejšie ako knihy, blíži sa to až k opiátu.” Napriek tomu nie je skeptický. „Literatúru nikdy veľa ľudí nečítalo. Aj Čapek za prvej republiky vychádzal v oveľa menších nákladoch ako rodokapsy. Literatúra oslovuje úzku skupinu zvláštnych fanúšikov, ktorí budú pyšní na to, že čítajú.”
Pred pár mesiacmi vyšiel druhý diel Klímových pamätí s názvom Moje šílené století. Pamäti končia vznikom Občianskeho fóra v roku 1989. Viacerí sme očakávali, že sa čoskoro objaví tretí diel o dvadsiatich rokoch v slobodnej spoločnosti. Ivan Klíma však hovorí, že pamäti už písať nebude. „Z tých posledných rokov si už skoro nič nepamätám. Veľa som písal, veľa cestoval do cudziny a všetko to mám pomotané, lebo to väčšinou boli konferencie na abstraktné témy, pozvali tam jedného nobelovca, dvoch-troch autorov z východu, a potom tam boli také tie píšuce dámy, čo chodia od kongresu na kongres a čítajú tam svoje úvahy,” hovorí a celkom sa na tom zabáva. Práve dopísal divadelnú hru, ešte má údajne zopár poviedok v hlave. „Mohol by som písať román, ale váham s tým. Neviem, či to ešte zvládnem.”
Ivan Klíma je rozprávač príbehov, a tak nám vzápätí porozpráva, ako o dvadsať rokov neskôr lokomotívu riadil: „Sníval som o tom a splnil mi to jeden z mojich samizdatových čitateľov, ktorý bol strojvodca. Raz u mňa zazvonil a povedal mi, že ak chcem, zajtra môžem riadiť lokomotívu. Odviezol ma do Karlových Varov, tam som prespal, potom som sa vplížil na lokomotívu, lebo to bolo, samozrejme, trestné. Bola to taká vedľajšia trať, ale pomerne obtiažna, s množstvom serpentín. A tak som asi tri hodiny riadil nákladný vlak. Najväčší problém je s tlačidlom mŕtveho muža. Treba ho stláčať každých tridsať sekúnd. Ak ho zabudnete stlačiť, ozve sa siréna a ak ho potom okamžite nestlačíte, vlak sa vypne. Nemôžete na tlačidlo napríklad položiť knihu. Musíte ho stisnúť a pustiť, stisnúť a pustiť. Samozrejme, mohol by na to padnúť v bezvedomí rušňovodič, a tak je to takto poistené.”
S Ivanom Klímom sme v Žiline strávili dva dni, navštívili sme ním a s Martinom M. Šimečkom gymnázium v Sučanoch, kde odpovedal na otázky študentov. V príjemných priestoroch Nadácie Polis debatoval o svojej tvorbe, o disente, ale aj o súčasnej českej politike. Medzitým sme sa rozprávali. Teda Ivan Klíma rozprával a my sme počúvali.
.detstvo, vojna, po vojne
Ivan Klíma patrí spolu s Pavlom Kohoutom, Milanom Kunderom a Václavom Havlom k najprekladanejším českým spisovateľom. Je autorom niekoľkých poviedkových zbierok (Má veselá jitra, Láska a smětí alebo Má zlatá řemesla), románov (Hodina ticha, Soudce z milosti) a divadelných hier (Amerika, Pokoj pro dva). Hoci sa od detstva venuje písaniu, nepochádza z literárnej rodiny. Jeho otec bol „zručný a hlavne tvorivý” elektrotechnik. „Zaujímala ho každá mašinka. Keď k nám prišiel na návštevu, vždy mal pri sebe skúšačku, všetko premeral a správne premontoval,” spomína na otca Ivan Klíma. „Ja som lásku k technike nezdedil. Dokážem len vymeniť žiarovky.”
Literárne začiatky sa u mladého chlapca prekrývali s vojnou, ktorú prežil v Terezíne. „O svojich židovských koreňoch som sa dozvedel až za vojny. Rodiča žili úplne mimo židovskej komunity.”
Keď sa ho pýtam na to, aký mala súvis skúsenosť vojny s jeho písaním, hovorí, že „išlo o život. Asi som mal pocit, že som niečo zažil a mal by som to komunikovať. Ale písal som o tom málo. Je pravda, že vojna poskytne dramatický príbeh. Ide o všetko a človek je rád, keď si zachráni holý život.” Hoci prežil koncentrák, necítil potrebu nejako zvlášť sa s tým vyrovnávať. „Je to vec nátury. Niekto sa radšej pozerá dozadu, iný píše o tom, čo práve prežíva. Ja sa pozerám dopredu.”
Hneď prvá poviedka, ktorú Ivan Klíma v roku 1954 napísal, spôsobila škandál.
„Ako študent som napísal pár reportáží o brigádach mládeže. Po odsune Nemcov celé pohraničie pustlo, a preto sa konala veľkolepá akcia Mládež v pohraničí,” hovorí Ivan Klíma a jeho rozprávanie znovu pripomína literatúru. „Navštívil som niekoľko brigádnických skupín a zistil som, že nikomu nepomáhajú, že pijú a nič nerobia. Brigádnikov vyberali zo závodov, tvorili ich „nemakačenkovia” a dievčatá, ktoré fungovali ako poloprostitútky. No a v pohraničí pokračovali vo svojom spôsobe života. Najprv som napísal reportáž, tú mi nepublikovali, tak som sa rozhodol, že napíšem poviedku. V nej dochádza k dramatickej situácii: jeden z brigádnikov sa zraní a treba ho odviesť na traktore. Traktorista je však spitý do nemoty, a tak ho odvezie jedna dobrá učiteľka, ktorá vie riadiť traktor. Na záver má takú malú úvahu o tom, že to je zlé, keď mladí ľudia takto neproduktívne žijú. Bol tam teda socialisticko-realistický happyend, Literární noviny to, na moje prekvapenie, vydali, no boli na to sťažnosti a ani happyend nepomohl. Do redakcie preto prišiel Jan Drda, vtedajší predseda Zväzu spisovateľov, a tvrdil, že je to ohováranie brigád. Drda bol v podstate dobrák, videl tam mladého chlapca, a tak ma povzbudzoval, že zo mňa raz bude dobrý autor. A tak som to prijal ako pochvalu a nezobral som si z toho patričné ponaučenie.”
Prvá zbierka poviedok vyšla Klímovi v roku 1956. „Nebola to žiadna sláva a bolo to totálne apolitické. Jediná politická poviedka bola o agitácii do družstva na Slovensku. Bol to v podstate len suchý záznam reality. Prišli sme do nejakej východoslovenskej dediny a tam prebiehal nábor do JRD, myslím, že tomu celému velil Vasiľ Biľak. Stretli sme sa s jednou paňou, ktorá hovorila, že je na všetko sama, že jej manžel osem rokov nehybne leží a ona sa oňho musí starať. Pritom o ňom hovorila veľmi nežne, ako o „svojom milovanom”. Mala strach, že z družstva nebude môcť každé dve hodiny odchádzať, oni jej hovorili, že práve naopak, všetko sa zariadi a v družstve sa bude mať dobre. Boli sme v jej dome a ja som stále hľadal, kde ten muž je. Bola tam posteľ a na nej prestieradlo. V jednej chvíli ho strhla a pod ním ten muž sedel ako živá mŕtvola. Celá poviedka ukazovala, že tu je jedna veľká ľudská tragédia o do toho prichádza celé to blbnutie okolo družstva. Život prebieha niekde inde.”
.unavená diktatúra
Počúvať Ivana Klímu je fascinujúce. Rozpráva jasne a zrozumiteľne, vždy dodá zopár detailov, ktoré vám o situácii povedia viac než historická štúdia. Aj keď hovorí o nepríjemných veciach, snaží sa o empatiu a porozumenie. „Je chyba vidieť komunizmus ako jednoliatu etapu nemenného zla. Najprv to bola totalita násilná a krvavá, neskôr už bola unavená. Už sa nevraždilo, len trochu strašilo a občas na výstrahu niekoho zavreli. Namiesto nadšencov to už riadili byrokrati.”
„Dubček bol slušný človek, no veril ideálom, ktoré boli chybné. Myslím, že nebol veľký mysliteľ, ale niektorí ľudia okolo neho rozmýšľali. Bol ohromne populárny a s ním aj komunistická strana. Ale komunizmus sa nedá zreformovať.”
August 1968 prežil Ivan Klíma v Anglicku, no napriek sovietskej invázii sa vrátil domov. Potom ešte niekoľko mesiacov prednášal v USA na Michiganskej univerzite a znovu sa vrátil. Prečo? „Sme taká zvláštna vlastnencká rodinka, asi sme to zdedili po matke.” Láska k vlasti? „Niečo také. O niečo sme sa tu usilovali a nechceli sme od toho utiecť. Ja som chcel písať a nič iné ma netešilo. Mohol som prednášať ako profesor, ale to ma nelákalo. Bol som zviazaný s jazykom a prostredím. Tu sa mám o čo usilovať a o čom písať. Napriek všetkému, čo sme tu prežili, to bolo zaujímavé. Bolo to ojedinelé, ale správne rozhodnutie.”
Študentov na gymnáziu najviac zaujímal samizdat. To, že niekto napíše román, ktorý môže vyjsť iba v zahraničí alebo iba neoficiálne, si nevedia ani predstaviť. „Príliš som tým netrpel,” hovorí Ivan Klíma. „Píšem preto, lebo ma to baví. Samotné vydanie knihy mi až tak na srdci neležalo. A samizdat mal v sebe zvláštnu atmosféru a z toho vyplývajúce zadosťučinenie. Ľudia si knihy požičiavali na jednu noc, bolo to pre nich stretnutie so slobodným slovom. Väčšina toho, čo v samizdate vyšlo, bolo nepolitické – básne, hry, romány, poviedky. Ale bolo to slobodné.”
.sloboda ako samozrejmosť
Dnes už podľa Ivana Klímu literatúra nemá punc jediného slobodného slova. „Zvláštna funkcia literatúry, ktorá sa tiahne od obrodenia v 19. storočí, dožívala až do pádu komunizmu. Do toho ešte prichádzajú nové médiá, ktoré sú atraktívnejšie ako knihy, blíži sa to až k opiátu.” Napriek tomu nie je skeptický. „Literatúru nikdy veľa ľudí nečítalo. Aj Čapek za prvej republiky vychádzal v oveľa menších nákladoch ako rodokapsy. Literatúra oslovuje úzku skupinu zvláštnych fanúšikov, ktorí budú pyšní na to, že čítajú.”
Pred pár mesiacmi vyšiel druhý diel Klímových pamätí s názvom Moje šílené století. Pamäti končia vznikom Občianskeho fóra v roku 1989. Viacerí sme očakávali, že sa čoskoro objaví tretí diel o dvadsiatich rokoch v slobodnej spoločnosti. Ivan Klíma však hovorí, že pamäti už písať nebude. „Z tých posledných rokov si už skoro nič nepamätám. Veľa som písal, veľa cestoval do cudziny a všetko to mám pomotané, lebo to väčšinou boli konferencie na abstraktné témy, pozvali tam jedného nobelovca, dvoch-troch autorov z východu, a potom tam boli také tie píšuce dámy, čo chodia od kongresu na kongres a čítajú tam svoje úvahy,” hovorí a celkom sa na tom zabáva. Práve dopísal divadelnú hru, ešte má údajne zopár poviedok v hlave. „Mohol by som písať román, ale váham s tým. Neviem, či to ešte zvládnem.”
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.