Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec liberalizmu

.jaroslav Daniška .časopis .kritická príloha

Ak je pravda, že sa končí multikulturalizmus, bude to mať závažné dôsledky predovšetkým pre politický liberalizmus. Povedzme to priamo: koniec multikulturalizmu strhne so sebou aj základy súčasnej liberálnej doktríny a bude ju treba prepracovať nanovo.

Niektorí západní politici, ako Geert Wilders alebo zosnulý Pim Fortuyn, ktorí sa hlásia k liberálnej tradícii, si to uvedomujú a kričia na poplach. Iní, naopak, zaryto opakujú staré frázy. Krátko po tom, ako nemecká kancelárka Angela Merkel hovorila o zlyhaní multikulturalizmu, hovoril jej stranícky kolega a nový nemecký prezident Christian Wulff o tom, ako islam patrí k Nemecku a jeho identite. Takzvaná islamofóbia desí aj holandského spisovateľa Iana Burmu, ktorého švédski demokrati Jimmieho Akessona, holandskí antiislamisti Geerta Wildersa a americkí prívrženci hnutia Tea Party vystrašili natoľko, že hovorí o nebezpečnom posune politiky doprava a podobnostiach s  nacizmom. Úsmevné, nemyslíte? Pri pohľade z krajiny, kde nestojí ani jedna mešita, možno áno. Nemali by sme sa však mýliť, dôsledky súčasnej diskusie o konci multikulturalizmu sa totiž dotknú aj nás.
Niečo dôležité sa totiž preukázateľne deje. Nový vietor pritom vanie práve z krajín, ktoré považovali problém kultúrnej a náboženskej rôznorodosti za vyriešený. Zabudnite na americký melting pot. Skončil sa v deň, keď republikáni napadli stavbu mešity neďaleko newyorského Ground Zero. Najostrejšie pritom tému otvoril až doteraz salónny republikánsky politik Newt Gingrich. A nech už hovoríme o Škandinávii, Belgicku či Francúzsku, každá krajina, ktorá otvorila problém spolužitia s islamom, práva moslimských žien či povinnosti prisťahovalcov, každá prepisuje svoje moderné tradície, ktorými sa až donedávna tak pýšila. Čím to je?
Nechajme chvíľu bokom islam. Svoj diel zodpovednosti totiž nesie aj liberálny Západ. Spolužitie s islamskými menšinami, ktoré začínajú byť politicky silné, totiž v plnej nahote ukázalo hranice liberalizmu. A hneď v troch základných oblastiach.
Po prvé je to koncept autonómie jednotlivca. Až doteraz platila téza Ronalda Dworkina, že liberálny štát má otázku, aký typ života by mal jednotlivec viesť, ponechať  na ňom samotnom a nijako ho v jeho preferenciách neobmedzovať. Ak aj našla svojich kritikov, Dworkin sa mohol spoľahnúť na spojencov medzi elitami a nezáujem medzi širšou verejnosťou. Tomu je však teraz koniec. Liberálny štát musí začať intervenovať do etických koncepcií svojich občanov. Prístup laissez-faire našiel svoje hranice. Burka, pestovanie tradičného kultu v rámci rodiny či menšinovej komunity, ale aj  požiadavky navonok sú toho dôkazom. Do liberálnej diskusie sa tým vracia spoločenský kontext, priznaná kolektívna príslušnosť, ktorej treba rozumieť. Priamo s tým súvisí aj náboženstvo. Zatiaľ čo ortodoxní kresťania nemali problém prijať tézu, že nie všetko hriešne musí byť aj trestné, napokon, sami ju hlásali, tak s veriacimi moslimami je to zásadne inak. Moslimskí rebeli sa musia sami skrývať. Aj na liberálnom Západe. Neschopnosť „sekularizovať islam“ viedol k tomu, že to bol francúzsky laický štát, kto začal financovať stavby mešít na svojom území. Príklad nasledovali ďalšie vlády od Talianska po Britániu.  
Okrem rozpadu liberálnej koncepcie práv a oddelenia moci štátu od organizovaného náboženstva však multikulturalizmus odhalil aj rozpad niečoho azda ešte vážnejšieho. Menovite spoločenskej zmluvy Johna Rawlsa. Tento liberálny teoretik dlho pred hlasovaním demokratických parlamentov a ústavných súdov ponúkol takú teóriu, ktorá na celé desaťročia ovládla západný demokratický svet. Upozornil na to už pred dvoma desaťročiami poľský emigrant Wladyslaw Jozef Stankiewicz, ktorý si všimol neschopnosť Rawlsovej teórie vyrovnať sa so silnejúcim multikulturalizmom. Rawlsova téza, podľa ktorej „nie je žiadna nespravodlivosť v tom, ak získa malá skupina ľudí väčšie výhody než ostatní, pokiaľ sa tým zlepšuje postavenie osôb, ktoré k nej patria“ totiž mohla do istej miery riešiť a utišovať sociálne konflikty, tie (skryto) náboženské však eskaluje. Rawlsova spoločenská zmluva, ktorej cieľom má byť taká distribúcia statkov, ktorá vedie k spolupráci, totiž prestáva fungovať. Narazila na súpera, ktorý je silnejší. Zabudnite na rovnosť, bratstvo aj slobodu. Rawlsov predpoklad, že nikto nebude chcieť mať výhody, ak to nebude na prospech všetkých, je jednoducho ilúzia.
Čo však pre liberálny štát znamená, ak nedokáže rovnaký koncept  individuálnych práv, sekularizmu a spoločenskej zmluvy „uvaliť“ rovnako na tradičnú populáciu a moslimskú menšinu? Domnievam sa, že pomerne jednoduchú vec. A síce uvedomenie si, akú spojitosť majú spoločenské normy s vierou. Dialógy Josepha Ratzingera a ateistu Marcella Peru sú príkladom toho, že to nemusí viesť nevyhnutne k náboženským prejavom. Bez docenenia väzby medzi vnútorným presvedčením, osobným správaním a spoločenskými dôsledkami správania to však pravdepodobne nepôjde. Povedané jednoducho, politický liberalizmus čaká na nového autora. A naše inštitúcie na novú spoločenskú zmluvu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite