Otázka, či za necelé dva mesiace nájde Task force kompromis, ak mu nestačilo doteraz päť, je úplne zásadná. Pretože ak nie, tak okrídlené „kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič“, platí aj pre „záchranný krízový mechanizmus“. Nič tomu nenasvedčuje väčšmi ako skutočnosť, že letné budovanie nástupcu po eurovale, ktorý sa končí v lete 2013, bolo síce kreatívne, malo však predpísaný jeden striktný strop: Neprekročenie Lisabonskej zmluvy. A presne to, že tento plafón, ktorý všetci chceli podliezť, padol, najlepšie poukazuje na márnosť doterajších pokusov riešiť zadlžovanie úpravami Paktu stability, ktorý je napríklad úplne bezpredmetný pri krízach typu Írsko či Španielsko.
To, že sa z Bruselu vydali cestou, ktorú doteraz považovali za neschodnú alebo politicky neprijateľnú, má na svedomí Nemecko, bez ktorého sú nepredstaviteľné nielen sanácie hriešnikov, ale vôbec ďalšia existencia spoločnej meny. Tu však treba jasne rozumieť jednej veci: „Krízový mechanizmus“ nie je želanie Merkelovej ani Nemecka, ktoré platenie za Grékov a spol. vnútropoliticky trhá (a neprejde zrejme ani cez Ústavný súd), ale diktát podstaty eura, ktoré v dlhovej kríze funguje ako rozvodné potrubie nákazy a nešťastia tak, že krajiny so zdravšími ekonomikami sú vystavené fatálnym dôsledkom krachu napríklad takého Španielska.
Odkliatie Lisabonskej zmluvy má dve roviny. Prvá je hrozná, keďže obava z nového ratifikačného kolesa opäť demaskuje odcudzenie politických elít, ktoré sú už také cynické, že filozofiou obísť referendá či problematické parlamenty sa už verejne vôbec netaja. Zásadnejšie riešenie dlhovej krízy, skrátka, viazlo do októbra v EÚ preto, aby sa do veci občania neplietli. Presne to priznali lídri v Bruseli. Zároveň však snahu nekomplikovať si životy akýmisi hlasovaniami celkom neopustili, keďže významná časť politikov si vie predstaviť len akýsi dodatok k LZ, ktorý by sa mal prilepiť k prístupovej zmluve Chorvátska (podobne ako „Klausova“ česká výnimka). Tu však vyvstáva druhá rovina, ako môže takáto obchádzka riešiť napríklad zneplatnenie klauzuly „no bailout“, ktorá po Maastrichte trikrát prešla regulárnym ratifikačným procesom, alebo zavádzať proces riadeného bankrotu, ktorý by znamenal obrovský zásah do štátnej suverenity (dlžník v nútenej správe zvyšku eurozóny). Otáznikov je viac, pošimnutie si zaslúži, že väčšina účastníkov summitu nemá o tom, aký by mal byť reálny obsah návrhov, s ktorými má prísť van Rompuy, ani poňatia.
Keďže právna kreativita v Bruseli je obrovská, je možné, že akýmsi zázračným dodatkom sa veci vyriešia. Keby sa zhoda nenašla, Nemecko predepodobne urobí ďalší odklon od osi európskej integrácie, do ktorej investovalo nielen bilióny peňazí, ale i všetok kredit bývalej marky. Pravdu povediac, kto sledoval vedľajší, ale o to absurdnejší spor o zvýšenie rozpočtu EÚ o 6 percent v situácii, keď všetky krajiny šetria, by sa Merkelovej rezignácii nečudoval. Ale skôr to bude kompromis, ktorý utrpenie predĺži.
To, že sa z Bruselu vydali cestou, ktorú doteraz považovali za neschodnú alebo politicky neprijateľnú, má na svedomí Nemecko, bez ktorého sú nepredstaviteľné nielen sanácie hriešnikov, ale vôbec ďalšia existencia spoločnej meny. Tu však treba jasne rozumieť jednej veci: „Krízový mechanizmus“ nie je želanie Merkelovej ani Nemecka, ktoré platenie za Grékov a spol. vnútropoliticky trhá (a neprejde zrejme ani cez Ústavný súd), ale diktát podstaty eura, ktoré v dlhovej kríze funguje ako rozvodné potrubie nákazy a nešťastia tak, že krajiny so zdravšími ekonomikami sú vystavené fatálnym dôsledkom krachu napríklad takého Španielska.
Odkliatie Lisabonskej zmluvy má dve roviny. Prvá je hrozná, keďže obava z nového ratifikačného kolesa opäť demaskuje odcudzenie politických elít, ktoré sú už také cynické, že filozofiou obísť referendá či problematické parlamenty sa už verejne vôbec netaja. Zásadnejšie riešenie dlhovej krízy, skrátka, viazlo do októbra v EÚ preto, aby sa do veci občania neplietli. Presne to priznali lídri v Bruseli. Zároveň však snahu nekomplikovať si životy akýmisi hlasovaniami celkom neopustili, keďže významná časť politikov si vie predstaviť len akýsi dodatok k LZ, ktorý by sa mal prilepiť k prístupovej zmluve Chorvátska (podobne ako „Klausova“ česká výnimka). Tu však vyvstáva druhá rovina, ako môže takáto obchádzka riešiť napríklad zneplatnenie klauzuly „no bailout“, ktorá po Maastrichte trikrát prešla regulárnym ratifikačným procesom, alebo zavádzať proces riadeného bankrotu, ktorý by znamenal obrovský zásah do štátnej suverenity (dlžník v nútenej správe zvyšku eurozóny). Otáznikov je viac, pošimnutie si zaslúži, že väčšina účastníkov summitu nemá o tom, aký by mal byť reálny obsah návrhov, s ktorými má prísť van Rompuy, ani poňatia.
Keďže právna kreativita v Bruseli je obrovská, je možné, že akýmsi zázračným dodatkom sa veci vyriešia. Keby sa zhoda nenašla, Nemecko predepodobne urobí ďalší odklon od osi európskej integrácie, do ktorej investovalo nielen bilióny peňazí, ale i všetok kredit bývalej marky. Pravdu povediac, kto sledoval vedľajší, ale o to absurdnejší spor o zvýšenie rozpočtu EÚ o 6 percent v situácii, keď všetky krajiny šetria, by sa Merkelovej rezignácii nečudoval. Ale skôr to bude kompromis, ktorý utrpenie predĺži.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.