Kulisou krehkého akustického dialógu a pódiového návratu domáceho folk-rockového barda Pavla Hammela s gitarovým hrdinom Radimom Hladíkom malo byť pôvodne nádvorie Bratislavského hradu.
Letná búrka preniesla spomienkový koncert na omnoho pamätnejšie miesto niekdajších čajov o piatej či bigbítových a džezových koncertov. Bratislavské PKO tak mohlo pred svojou očakávanou derniérou zažiť jeden z najkomornejších a súčasne najemotívnejších večerov. Aj napriek tomu, že akustickému tandemu osamotenému na obrovskom pódiu väčšmi pristane klubová (alebo hradná) atmosféra. Omnoho podstatnejší bol ľudský rozmer opätovnej spolupráce. Jej začiatky datuje Pavol Hammel do obdobia albumu Zelená pošta, ktorý znalci označujú za slovenskú obdobu beatlesáckeho Seržanta Peppera.
.krst bez krstňaťa
„Začalo sa to v roku 1972, keď som sa rozišiel s Mariánom Vargom,“ spomína Hammel. „On mal svoje Collegium Musicum a ja Prúdy. Obaja sme však pociťovali potrebu projektu, ktorý by bol odťažitý od práce v našich skupinách. Nevedeli sme, ako túto nesmierne dôležitú etapu začať, a tak sme jednoducho prizvali najlepšieho gitaristu z Československa. Rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi inšpiratívne a pokračovalo v albumoch Na II. programe sna, Labutie piesne až po súčasnosť.“
Životaschopnosť tejto spolupráce dokazuje nielen pódiová komunikácia, ale aj živý album Déjá vu (Indies Happy Trails). Žiaľ, tento záznam z brnianskeho klubu Stará pekárna (s bonusovou štúdiovou novinkou Čo nás rozdelí) sa pre problémy s obalom vlastného ohláseného „krstu“ v bratislavskom PKO nezúčastnil. Z pohodovej atmosféry koncertu to však neubralo. Pre Hammelov civilný nepatetický prednes je typická rovnaká intonačná istota ako pred rokmi. Nemohla chýbať beatnická spomienka Akýsi cudzinec, generačné hymny Cez plece - Po písmenku, hitová Medulienka, ale ani nádherne ponuré piesne Smutná ranná električka, Staré kone a nahé jazdkyne alebo Balada o smutnom Jánovi z legendárnych Zvonkov.
Hammelov partner Hladík štýlovú rôznorodosť hudby nerozlišuje. Dlhoročná spolupráca v akustických tandemoch s Jaroslavom Hutkom a Dagmar Andrtovou–Voňkovou mu pomáhala pri citlivom vyberaní farieb a tónov, ktoré len akoby mimochodom vyťahoval z akustickej gitary. Hladíkovi je jemné kolorovanie hudobného materiálu blízke: „Ako rodený Strelec vyhľadávam projekty založené na komunikácii. Mám potrebu neustále strieľať, napriek tomu, že niekedy prestrelím, prípadne nedostrelím. Týmto spôsobom improvizujem celý život. Súčasná hudba funguje na uniformných princípoch, šliape v kruhu, z ktorého len málokedy vybočuje tak, aby ma to pri hraní dokázalo vykoľajiť. Byť na pódiu s Paľom je príjemnou záležitosťou, pretože jeho pesničky sú nádherné. Hrať dnes dokáže každý, ale napísať takýto materiál určite nie.“
.spontánnosť z núdze?
Podobné komorné súznenia nebývajú masovými záležitosťami aj napriek Hammelovej pozícii speváka viacerých generácií. Ale tí, čo prišli, mohli spolu s hrdinami beatovej generácie prežiť príjemný večer. A v jeho závere trebárs aj nadšene aplaudovať: „Hammel – Hladík na hrad!“ Na druhej strane, ako ináč môže dopadnúť takmer tridsaťpäťročné „hudobné manželstvo“?
„Naša spolupráca funguje na viacerých styčných bodoch,“ vraví Hladík. „Keďže okrem „krátkych“ prestávok hráme spolu niekoľko desaťročí, poznám Paľovo hudobné myslenie a v jeho prítomnosti som schopný zahrať skladby, ktoré som nikdy nepočul. Mnohé veci „obkukávam“ priamo na mieste. Možno ste si všimli, že nehrám prvé doby a pridávam sa neskôr,“ dodáva s lišiackym úsmevom vitálny šesťdesiatnik.
Informácie z muzikantskej kuchyne potvrdzuje aj druhá strana: „Ako spevákovi mi táto poloha nesmierne sedí najmä pre uvoľnenosť a spontánnosť. Je to naše spoločné pocitové jam session. Nič iné ako spontánnosť nám na druhej strane nezostáva, pretože Radimov prístup funguje vyslovene na improvizácii,“ dodáva Hammel. „Radim sám priznával, že z mojich piesní nepoznal takmer žiadnu. Pamätal si len Smutnú rannú električku,“ smeje sa Hammel. Na druhej strane ho mrzí sporadickosť tejto spolupráce: „Od posledného spoločného albumu Labutie piesne z roku 1993 uplynulo dlhých štrnásť rokov. Čiže možno povedať, že to vlastne ani spolupráca nie je. Skôr súznenie našich hudobných duší.“
.peter Motyčka
Pavol Hammel – Radim Hladík: Déjá vu, 20. 8. 2007 PKO Bratislava
Pavol Hammel založil v roku 1963 skupinu Prúdy s orientáciou na zahraničný gitarový repertoár (Shadows, The Beatles). Nástupom Mariána Vargu a Fedora Freša kryštalizovala pôvodná tvorba a debut Zvoňte zvonky (1969) bol prvou slovenskou rockovou nahrávkou. Spolupracoval s Mariánom Vargom (Zelená pošta, 1972, Všetko je inak, 1989), Františkom Griglákom (Hráč, 1975, Stretnutie s tichom, 1977), alebo Radimom Hladíkom (Na II. programe sna, 1976, Labutie piesne, 1993). Príležitostne obnovuje zoskupenie Prúdov s variabilným obsadením.
Radim Hladík sa do histórie českého bigbítu zapísal v druhej polovici 60. rokov legendárnym rhythmandbluesovým zoskupením Matadors so speváckym tandemom Vladimír Mišík – Karel Kahovec. Po rozpade zakladá v roku 1968 skupinu Blue Effect (neskôr názvy M.efekt a Modrý efekt), ktorá od transformácie bluesového repertoáru (Meditace) prešla k prelínaniam bigbítu a džezu (Syntéza), rozmerným artrockovým plochám a piesňam (Svitanie, Svět Hledačů). Po smrti bubeníka Vlada Čecha v roku 1986 sa kapela rozpadá. Po období príležitostných návratov obnovuje v roku 2004 Blue Effect svoje aktivity s generačne omladenou zostavou.
Letná búrka preniesla spomienkový koncert na omnoho pamätnejšie miesto niekdajších čajov o piatej či bigbítových a džezových koncertov. Bratislavské PKO tak mohlo pred svojou očakávanou derniérou zažiť jeden z najkomornejších a súčasne najemotívnejších večerov. Aj napriek tomu, že akustickému tandemu osamotenému na obrovskom pódiu väčšmi pristane klubová (alebo hradná) atmosféra. Omnoho podstatnejší bol ľudský rozmer opätovnej spolupráce. Jej začiatky datuje Pavol Hammel do obdobia albumu Zelená pošta, ktorý znalci označujú za slovenskú obdobu beatlesáckeho Seržanta Peppera.
.krst bez krstňaťa
„Začalo sa to v roku 1972, keď som sa rozišiel s Mariánom Vargom,“ spomína Hammel. „On mal svoje Collegium Musicum a ja Prúdy. Obaja sme však pociťovali potrebu projektu, ktorý by bol odťažitý od práce v našich skupinách. Nevedeli sme, ako túto nesmierne dôležitú etapu začať, a tak sme jednoducho prizvali najlepšieho gitaristu z Československa. Rozhodnutie sa ukázalo ako veľmi inšpiratívne a pokračovalo v albumoch Na II. programe sna, Labutie piesne až po súčasnosť.“
Životaschopnosť tejto spolupráce dokazuje nielen pódiová komunikácia, ale aj živý album Déjá vu (Indies Happy Trails). Žiaľ, tento záznam z brnianskeho klubu Stará pekárna (s bonusovou štúdiovou novinkou Čo nás rozdelí) sa pre problémy s obalom vlastného ohláseného „krstu“ v bratislavskom PKO nezúčastnil. Z pohodovej atmosféry koncertu to však neubralo. Pre Hammelov civilný nepatetický prednes je typická rovnaká intonačná istota ako pred rokmi. Nemohla chýbať beatnická spomienka Akýsi cudzinec, generačné hymny Cez plece - Po písmenku, hitová Medulienka, ale ani nádherne ponuré piesne Smutná ranná električka, Staré kone a nahé jazdkyne alebo Balada o smutnom Jánovi z legendárnych Zvonkov.
Hammelov partner Hladík štýlovú rôznorodosť hudby nerozlišuje. Dlhoročná spolupráca v akustických tandemoch s Jaroslavom Hutkom a Dagmar Andrtovou–Voňkovou mu pomáhala pri citlivom vyberaní farieb a tónov, ktoré len akoby mimochodom vyťahoval z akustickej gitary. Hladíkovi je jemné kolorovanie hudobného materiálu blízke: „Ako rodený Strelec vyhľadávam projekty založené na komunikácii. Mám potrebu neustále strieľať, napriek tomu, že niekedy prestrelím, prípadne nedostrelím. Týmto spôsobom improvizujem celý život. Súčasná hudba funguje na uniformných princípoch, šliape v kruhu, z ktorého len málokedy vybočuje tak, aby ma to pri hraní dokázalo vykoľajiť. Byť na pódiu s Paľom je príjemnou záležitosťou, pretože jeho pesničky sú nádherné. Hrať dnes dokáže každý, ale napísať takýto materiál určite nie.“
.spontánnosť z núdze?
Podobné komorné súznenia nebývajú masovými záležitosťami aj napriek Hammelovej pozícii speváka viacerých generácií. Ale tí, čo prišli, mohli spolu s hrdinami beatovej generácie prežiť príjemný večer. A v jeho závere trebárs aj nadšene aplaudovať: „Hammel – Hladík na hrad!“ Na druhej strane, ako ináč môže dopadnúť takmer tridsaťpäťročné „hudobné manželstvo“?
„Naša spolupráca funguje na viacerých styčných bodoch,“ vraví Hladík. „Keďže okrem „krátkych“ prestávok hráme spolu niekoľko desaťročí, poznám Paľovo hudobné myslenie a v jeho prítomnosti som schopný zahrať skladby, ktoré som nikdy nepočul. Mnohé veci „obkukávam“ priamo na mieste. Možno ste si všimli, že nehrám prvé doby a pridávam sa neskôr,“ dodáva s lišiackym úsmevom vitálny šesťdesiatnik.
Informácie z muzikantskej kuchyne potvrdzuje aj druhá strana: „Ako spevákovi mi táto poloha nesmierne sedí najmä pre uvoľnenosť a spontánnosť. Je to naše spoločné pocitové jam session. Nič iné ako spontánnosť nám na druhej strane nezostáva, pretože Radimov prístup funguje vyslovene na improvizácii,“ dodáva Hammel. „Radim sám priznával, že z mojich piesní nepoznal takmer žiadnu. Pamätal si len Smutnú rannú električku,“ smeje sa Hammel. Na druhej strane ho mrzí sporadickosť tejto spolupráce: „Od posledného spoločného albumu Labutie piesne z roku 1993 uplynulo dlhých štrnásť rokov. Čiže možno povedať, že to vlastne ani spolupráca nie je. Skôr súznenie našich hudobných duší.“
.peter Motyčka
Pavol Hammel – Radim Hladík: Déjá vu, 20. 8. 2007 PKO Bratislava
Pavol Hammel založil v roku 1963 skupinu Prúdy s orientáciou na zahraničný gitarový repertoár (Shadows, The Beatles). Nástupom Mariána Vargu a Fedora Freša kryštalizovala pôvodná tvorba a debut Zvoňte zvonky (1969) bol prvou slovenskou rockovou nahrávkou. Spolupracoval s Mariánom Vargom (Zelená pošta, 1972, Všetko je inak, 1989), Františkom Griglákom (Hráč, 1975, Stretnutie s tichom, 1977), alebo Radimom Hladíkom (Na II. programe sna, 1976, Labutie piesne, 1993). Príležitostne obnovuje zoskupenie Prúdov s variabilným obsadením.
Radim Hladík sa do histórie českého bigbítu zapísal v druhej polovici 60. rokov legendárnym rhythmandbluesovým zoskupením Matadors so speváckym tandemom Vladimír Mišík – Karel Kahovec. Po rozpade zakladá v roku 1968 skupinu Blue Effect (neskôr názvy M.efekt a Modrý efekt), ktorá od transformácie bluesového repertoáru (Meditace) prešla k prelínaniam bigbítu a džezu (Syntéza), rozmerným artrockovým plochám a piesňam (Svitanie, Svět Hledačů). Po smrti bubeníka Vlada Čecha v roku 1986 sa kapela rozpadá. Po období príležitostných návratov obnovuje v roku 2004 Blue Effect svoje aktivity s generačne omladenou zostavou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.