Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Sú to iní Česi, Slováci, Poliaci, Nemci... Berú tisíce eur mesačne, žijú a pracujú tisíce kilometrov od svojich domovov, slúžia zvláštnemu súštátiu, o ktorom nikto nevie, čo to je, a už vôbec nikto netuší, čo z neho časom bude. Na návrší nad starým mestom si postavili vlastnú štvrť, ktorá, pretože do šírky veľmi rásť nemôže, mohutnie a šplhá sa do výšky. Nie sú obyvateľmi mesta, v ktorom celé roky žijú, ale ani krajiny, z ktorej pochádzajú. Sú to „Bruselčania“.

Nepočítal som, koľko ich medzi Čechmi a Slovákmi bude, ale na niekoľko stoviek by som to odhadol. V Európskej komisii, v Európskom parlamente, vo všetkých troch zastúpeniach regiónov, miest, v lobistických firmách a tiež v komunikačných prostriedkoch, ktoré odtiaľto referujú, sú mraky ľudí, ktorí majú pôvod v tej našej časti Európy.
Bol som sa za nimi pred pár dňami pozrieť. Dôvod tí, ktorí ma čítali minulý .týždeň, poznajú. Návšteva niekoľkých „našich Bruselčanov“ však bola dôvodom navyše, prečo do hlavného mesta Európy na pár dní zájsť.
S kamarátom, ktorý je čiastočne Rakúšan a čiastočne Čech, ale teraz už „Bruselčan“, sme obedovali v Café Royal, nablýskanej a trochu nostalgickej reštaurácii, ktorá je dnes uprostred staveniska niektorej z ďalších budov únijných úradov. Kamarát je po niekoľkých rokoch riaditeľom jedného dôležitého bruselského odboru, má pod sebou päťdesiat ľudí a vyzerá to, že má do penzie vystarané. Z Viedenčana s trochou pražských koreňov sa stal obyvateľ Bruselu, u nich doma sa hovorí dvoma jazykmi. Ale deti budú aj tak najlepšie ovládať jazyk Bruselu, ktorým nie je, prekvapivo, angličtina,  ale francúzština. Priateľ je vlastne dvojnásobným emigrantom, najskôr z Česka a potom z Viedne do Bruselu, kam sa dostal ešte po pár rokoch v Londýne. Je so svojím osudom zmierený a spokojný, hoci ešte občas napíše nejakému rakúskemu vydavateľstvu posudok na nejakú českú knižku, o ktorej vydaní uvažujú. Netrpí žiadnym únijným fanatizmom, žije úradníckou istotou, v bruselskom podaní zrejme pomerne príjemnou. V očiach mu však nežiari žiadne nadšenie, pripadal mi ako odrezaná ruža v krásnej váze s dostatkom výživy.
To europoslanec nováčik, ktorý je v europarlamente pol roka, celý žiaril. Na káve v europoslaneckej kaviarni, kde sú ceny oproti zvyšku západného sveta prinajhoršom polovičné, mi nadšene vysvetľoval, že za svoju prácu europoslanca dostane štyridsať miliónov korún, čo je v tých vašich slovenských eurách skoro dva milióny. A že keby sa so straníckymi kolegami, ktorí sa do Európskeho parlamentu dostali tiež, finančne spojil, tak majú pri pár ľuďoch rozpočet ako slušná politická strana v našich zemepisných šírkach. „Mám tu štyri roky úplnej slobody,“ hovorí s oduševnením a pocitom, že aj keby sa to za tie štyri roky po voľbách skončilo, na domček pri Prahe alebo pri Liberci mu zostane. A to ani nebude musieť „brať“ od lobistov, ktorých je podľa jeho slov hneď niekoľko na jedného poslanca. Európske koncerny a spolky, ktoré si strážia svoje záujmy pri každej novej európskej norme, týchto policajtov na europoslancov rozhodne nevybavujú len ich platom.
Po ďalších niekoľkých schôdzkach, medzi ktorými som hodinu strávil v parku pri jazere čítaním českého týždenníka, ktorý mali za tri eurá v trafike pri budove Európskej komisie, som nastúpil do metra. Pripadal som si v ňom ako biela národnostná menšina. Ako občan Európskej únie, ktorá už možno ani nie je Európou. Len o tom zatiaľ ešte nevieme. „Bruselčania“ to už možno tušia, no radšej nám to nehovoria...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite