Mágia čísla 2000 bola taká veľká, že každému sa zdalo, že bude všetko inak. Na to som si spomenul, keď som na konferencii v Paríži počúval debatu o hudbe v roku 2025. Za stolom na pódiu sedelo asi desať ľudí. Úvodná reč pána predsedajúceho bola vynikajúca. Dozvedel som sa, že hudba je emočnou záležitosťou. Po niekoľkom podobnom objave som začal sledovať prekladateľku. Na rozdiel od francúzskeho originálu mávala pri preklade tak vášnivo rukami a celým telom, že ma nachvíľu udržala pri zmysloch. Zaujímavá prednáška pokračovala... až som sa zobudil celý spotený, viem, že vtedy spím tvrdo a často pri tom aj chrápem. Pohľad šarmantnej susedky a fakt, že v sále neboli divé vlky ani medvede pravdepodobne odplašené mojím hromovým chrapotom, mi potvrdil, že som sa nevediac do debaty aktívne zapojil. S rozpačitým úsmevom som vstal. Pozrel som dopredu, stále prebiehala úvodná reč, prísediaci boli hrdinovia a ešte nespali. Cestou von som počul ešte niekoľko múdrych viet, ktoré som okamžite zabudol, dal som si silné presso a šiel som žiť prítomnosťou. Som rád, že sa budúcnosť neriadi výsledkami debát o nej samej. A práve včera som bol v Budapešti na prednáške, kde priletel odborník z Anglicka zanechajúc na zemeguli „veľkú karbónovú stopu“, aby nám povedal, že je ekologické baliť CD do papierových obalov namiesto plastu. A že veľkým ekoobjavom je napríklad nové heslo Glastonbury Love The Farm – leave no trace. Keď nedávno na inej debate v Šamoríne voľakto spomenul ako ekologické hrdinstvo to, že nezahadzuje odpad na zem, Juraj Lukáč z Vlka povedal, že to nie je ekológia ale slušnosť. Bolo to také prirodzené, až to bolo mimoriadne vzrušujúce. Keď sme boli deti, netušili sme, že po roku 2000 bude najvzrušujúcejšia prirodzenosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.