.obyvateľov zamorených území štát presviedča, že im nič nebráni v návrate domov. Príliš tomu však neveria. Apokalyptické titulky a fotografie v červenom tóne už síce z médií zmizli, udalosti súvisiace s hlinikárňou MAL v Ajke, obcou Kolontár a mestom Devecser však budú „strašiť“ ešte dlho. Najmä miestnych. Aktuálna bilancia je desivá: deväť obetí, viac ako 150 zranených, sedem obcí zaplavených miliónom kubických metrov toxického kalu, ktorý zamoril 40 štvorcových kilometrov pôdy a tokov vlievajúcich sa do Dunaja. Napriek obrovskému úsiliu záchranárov všetko svedčí o neobývateľnej, mŕtvej krajine – na prvý pohľad. Popredný český geológ Václav Cílek pre Respekt (42/2010) píše o obdivuhodnej čistiacej schopnosti prírody, ktorá by si mala poradiť po prvej, najnebezpečnejšej vlne červeného bahna s vysokým obsahom lúhu: „Neskôr však dochádza k riedeniu a pokiaľ by sme nechali pár centimetrov bahna ležať len tak na poli, za nejaký čas by ho nariedili jesenné dažde a zvyšok by dážďovky rýchlo zabudovali do pôdy.“
.tu tráva neporastie
Druhú sobotu „po“ to však v Devecseri na samočistiacu schopnosť prírody a dážďoviek zatiaľ príliš nevyzerá. Naopak, nižšie položené časti mesta pripomínajú akýsi nepodarený dvojfarebný happening: červená látka (kal) sa mieša s bielym práškom (sadrovec, ktorý medzičasom nasypali záchranári). Ulice sú pusté, blúdia po nich iba policajti vyzbrojení samopalmi (na kolegovu otázku, či má ostré náboje, jeden vraví: „to je štátne tajomstvo“), zrejme ako ochrana pred rabovaním. Vo väčších skupinkách tu chodia pracovníci Centrály proti katastrofám a dobrovoľníci v bielych alebo žltých kombinézach, s lopatami v rukách a rúškami na tvárach. Za všetko vypovedajú ich vydesené pohľady, keď mlčky prechádzajú okolo rodinných domov na Hlavnej ulici, ktoré bahno zaplavilo do výšky dospelého človeka. Niektorí si kráčajúc výjavy filmujú mobilom. Odhodlanie starostu Tamása Toldiho („do týždňa zmizne červený kal z ulíc a dvorov“) pôsobí ako sci-fi. Ktovie, možno to však s pomocou stovky vojakov dokážu. V Devecseri bahno poškodilo 293 rodinných domov (polovicu z nich treba podľa samosprávy zbúrať) v 21 uliciach, ktoré sa tak stali čiastočne alebo úplne neobývateľné – oficiálne. V skutočnosti, keď uličkami prechádzame, vidíme za záclonami mnohých domov vystrašené pohľady obyvateľov.
A takmer na každom dome je absurdná ceduľka „na predaj“ (komu asi?) alebo je na nej uvedené číslo na mobil evakuovaného majiteľa. Pre prípad potreby. „Kávu alebo čaj?“ osloví nás dievčina z plošiny dodávky. S vďakou milú ponuku odmietame. Maďarskí lekári v médiách opakovane upozorňujú obyvateľov na potrebu prísunu teplých tekutín. A psychológovia ich žiadajú, aby boli komunikatívni a aby svoje trápenia „vyrozprávali“. Blízkym, alebo aj médiám. Preto sú miestni naďalej prekvapujúco komunikatívni. V centre mestečka rozdávajú humanitárnu pomoc Baptisti, Caritas a Maltézska pomoc. Z reprákov na kostole znie tridsaťpäť rokov stará dylanovka Sara. Hunyadiho ulica na okraji patrí medzi najpostihnutejšie. Prázdne domy s červeno-bielou páskou (zákaz vstupu) a pribitými doskami namiesto okien. Na dolnom konci pole, na ktorom už zaschnuté červené bahno popraskalo a vytvorilo hlboké ryhy. Pred posledným domom čistí kefou nábytok 80-ročný Károly Jukesz. Kal sa zažral do dreva, nejde vydrhnúť, no starček sa nevzdáva. „Náš dom nebol vnútri zaliaty, má vysoké základy. Ostal som tu žiť, s dcérou aj so synom. Hovoria, že celá zóna bude neobývateľná. Musíme sa odsťahovať, neviem kam,“ vraví Jukesz, pričom gumenou rukavicou ukáže na štyri susedné domy. Sú prázdne. Uprostred ulice stojí betónový pamätník s liturgickým motívom. Päť schodov na podstavci je sfarbených dočervena, socha Ježiša na vrchu je v polovici ulomená. „Dali to postaviť rodičia mojich krstných rodičov na začiatku minulého storočia. Ešte pred štyridsiatimi rokmi to bolo pekne upravené...“ zamyslí sa 67-ročný agrárny inžinier Antal Baráth z neďalekého mesta Sümeg. Stojí v bielej kombinéze pred svojím autom. Zapaľuje si a pozýva nás s kolegom dnu, do domu, ktorý patrí jeho manželke a švagrovi. Je plný bahna. Opisuje, ako počas katastrofy podnájomníci v poslednej chvíli pred návalom bahna vyskakovali cez okno, pričom ich zachránilo to, že ich „nabral“ na lyžicu okoloidúci buldozér. „Vidíte to? Bolo práve po vinobraní,“ ukazuje na päť veľkých sudov s vínom a jeden s kapustou. „Asi 1 500 hektárov obhospodarovanej pôdy je nepoužiteľných, minimálne štyridsať rokov tu tráva neporastie,“ dodáva (teóriu o zázračných dážďovkách vtedy ešte nepoznáme) pán Baráth. Má svoje vysvetlenie, prečo prišlo k havárii. Dávnejšie si všimol, že hrádza odkaliska bola na niektorých miestach tmavšia (údajný dôkaz priesakov) a na iných svetlejšia. Bazén č. 10 s rozmermi 400 krát 500 metrov odborníci v rokoch 1986 a 1990 preverili, príčiny nedávneho pretrhnutia severovýchodného rohu však nikto presne nepozná. Šíria sa teda dohady. Ako napríklad ten Baráthov, že krátko pred katastrofou fúkal silný vietor, rozčeril hladinu odkaliska a vlnobitie hrádzu pretrhlo. O tom, že skládka bola nebezpečne preplnená dažďovou vodou, sú podľa týždenníka Szabad Föld presvedčení mnohí nemenovaní zamestnanci hlinikárne. Denník Népszabadság dokonca tvrdí, že o hroziacom nebezpečenstve vedenie firmy vedelo, vystríhalo však pod hrozbou výpovede pracovníkov, aby o tom s nikým nehovorili.
.vykúpte sa v tom
Vedenie Mal, ktoré tvoria traja maďarskí občania, zodpovednosť za haváriu naďalej tvrdošijne odmieta. Miestni však majú jasno: vinní sú šéfovia firmy. Polícia pritom jej riaditeľa Zoltána Bakonyiho najprv zadržala, po pár dňoch ho však súd prepustil. So zvláštnym odôvodnením, že nie je jediný zodpovedný. V každom prípade, akosi „opomenul“ vypracovať plán a opatrenia na ochranu voči podobným katastrofám. Poškodení firme najviac vyčítajú to, že sa dodnes pokúša poprieť alebo bagatelizovať následky havárie. V nemocnici pritom leží viac ako 150 ľudí s popáleninami. Minister vnútra Sándor Pintér primerane sarkasticky navrhol Bakonyimu, aby sa v bahne teda vykúpal, ak je neškodné. O úsilí utajovať isté fakty vypovedá aj rozpor medzi nameranými hodnotami vzoriek, ktoré odobral Greenpeace a Štátny úrad hygieny. Podľa štátnej inštitúcie „kal neobsahuje ťažké kovy v takom množstve, ktoré by predstavovalo zdravotné riziko“, pritom sa však chróm a arzén v ich správe ani nespomína. Naopak, analýza súkromného laboratória Balint Analitika, ktorú dal vypracovať Greenpeace, uvádza, že arzén vo vode kolontárskej priekopy (Kolontár je najviac postihnutá obec, ktorá bola evakuovaná, pričom vrátiť sa môžu iba obyvatelia, ostatní majú naďalej vstup zakázaný – pozn. autora) priekopy dosahuje 25-krát vyššie hodnoty ako je najvyšší povolený limit.
.je nám ľúto
Paralelne s ekologickou haváriou sa odvíja poučný postsocialistický príbeh firmy. Úspešnej, treba dodať. V roku 1997 hlinikáreň Ajka sprivatizovala socialistická vláda, za zlomok hodnoty ju získal Mal. Medzi jej odberateľmi bola aj firma Motim, s ktorou je spájaný bývalý socialistický premiér Ferencz Gyurcsány. Postupne získal Mal zaujímavé akvizície. V súčasnosti má päť zahraničných dcérskych spoločností: v Slovinsku, v Bosne, v Rumunsku, v Nemecku a v Čiernej hore. Na otázku ekonomického týždenníka Figyelő, či majú krytie na škody, ktoré spôsobili, predseda predstavenstva Mal-u Lajos Tolnay opakovane tvrdí, že nie sú zodpovední. Išlo údajne o „katastrofu spôsobenú vonkajšími silami, predovšetkým prírodnými pomermi“.
S nefalšovanou ľútosťou však dodal, že mali iba nízke poistenie zodpovednosti, v prepočte asi 75-tisíc eur... V hre sú však oveľa väčšie peniaze. Minulý štvrtok sa začali rokovania o mimosúdnom vyrovnaní medzi vedením firmy Mal a právnymi zástupcami poškodených občanov. Hlinikáreň doteraz poškodeným rodinám vyplácala po štyristo eur, mnohí to brali ako výsmech. Najnovšie sa však zaviazala platiť počas piatich rokov 300 miliónov forintov do výšky 1,5 miliardy, v prepočte asi 5,5 milióna eur. Táto suma pritom pokryje zrejme iba škody dvoch najviac postihnutých samospráv, občania žiadajú odškodnenie v plnej výške. Podľa advokáta Györgya Léhmanna zo Siófoku je však celková škoda, ktorú utrpel štát, asi pätnásťkrát vyššia. Maďarský parlament medzitým prijal zákon o znárodnení súkromných firiem v prípade stavu ohrozenia, za ktorý hlasovalo 336 z 350 poslancov. Proti bol iba jeden (údajne omylom) a hlasovania sa zdržali liberáli zo strany LMP. Ako sporný a zrejme protiústavný zákon označili viacerí uznávaní právnici. Pozoruhodné je pritom čosi iné: za znárodnenie firmy Mal, ktorá ich až donedávna štedro sponzorovala, hlasovali pod tlakom verejnej mienky aj – vlastnou korupčnou minulosťou a valcujúcim Fideszom – ubití socialisti.
.tu tráva neporastie
Druhú sobotu „po“ to však v Devecseri na samočistiacu schopnosť prírody a dážďoviek zatiaľ príliš nevyzerá. Naopak, nižšie položené časti mesta pripomínajú akýsi nepodarený dvojfarebný happening: červená látka (kal) sa mieša s bielym práškom (sadrovec, ktorý medzičasom nasypali záchranári). Ulice sú pusté, blúdia po nich iba policajti vyzbrojení samopalmi (na kolegovu otázku, či má ostré náboje, jeden vraví: „to je štátne tajomstvo“), zrejme ako ochrana pred rabovaním. Vo väčších skupinkách tu chodia pracovníci Centrály proti katastrofám a dobrovoľníci v bielych alebo žltých kombinézach, s lopatami v rukách a rúškami na tvárach. Za všetko vypovedajú ich vydesené pohľady, keď mlčky prechádzajú okolo rodinných domov na Hlavnej ulici, ktoré bahno zaplavilo do výšky dospelého človeka. Niektorí si kráčajúc výjavy filmujú mobilom. Odhodlanie starostu Tamása Toldiho („do týždňa zmizne červený kal z ulíc a dvorov“) pôsobí ako sci-fi. Ktovie, možno to však s pomocou stovky vojakov dokážu. V Devecseri bahno poškodilo 293 rodinných domov (polovicu z nich treba podľa samosprávy zbúrať) v 21 uliciach, ktoré sa tak stali čiastočne alebo úplne neobývateľné – oficiálne. V skutočnosti, keď uličkami prechádzame, vidíme za záclonami mnohých domov vystrašené pohľady obyvateľov.
A takmer na každom dome je absurdná ceduľka „na predaj“ (komu asi?) alebo je na nej uvedené číslo na mobil evakuovaného majiteľa. Pre prípad potreby. „Kávu alebo čaj?“ osloví nás dievčina z plošiny dodávky. S vďakou milú ponuku odmietame. Maďarskí lekári v médiách opakovane upozorňujú obyvateľov na potrebu prísunu teplých tekutín. A psychológovia ich žiadajú, aby boli komunikatívni a aby svoje trápenia „vyrozprávali“. Blízkym, alebo aj médiám. Preto sú miestni naďalej prekvapujúco komunikatívni. V centre mestečka rozdávajú humanitárnu pomoc Baptisti, Caritas a Maltézska pomoc. Z reprákov na kostole znie tridsaťpäť rokov stará dylanovka Sara. Hunyadiho ulica na okraji patrí medzi najpostihnutejšie. Prázdne domy s červeno-bielou páskou (zákaz vstupu) a pribitými doskami namiesto okien. Na dolnom konci pole, na ktorom už zaschnuté červené bahno popraskalo a vytvorilo hlboké ryhy. Pred posledným domom čistí kefou nábytok 80-ročný Károly Jukesz. Kal sa zažral do dreva, nejde vydrhnúť, no starček sa nevzdáva. „Náš dom nebol vnútri zaliaty, má vysoké základy. Ostal som tu žiť, s dcérou aj so synom. Hovoria, že celá zóna bude neobývateľná. Musíme sa odsťahovať, neviem kam,“ vraví Jukesz, pričom gumenou rukavicou ukáže na štyri susedné domy. Sú prázdne. Uprostred ulice stojí betónový pamätník s liturgickým motívom. Päť schodov na podstavci je sfarbených dočervena, socha Ježiša na vrchu je v polovici ulomená. „Dali to postaviť rodičia mojich krstných rodičov na začiatku minulého storočia. Ešte pred štyridsiatimi rokmi to bolo pekne upravené...“ zamyslí sa 67-ročný agrárny inžinier Antal Baráth z neďalekého mesta Sümeg. Stojí v bielej kombinéze pred svojím autom. Zapaľuje si a pozýva nás s kolegom dnu, do domu, ktorý patrí jeho manželke a švagrovi. Je plný bahna. Opisuje, ako počas katastrofy podnájomníci v poslednej chvíli pred návalom bahna vyskakovali cez okno, pričom ich zachránilo to, že ich „nabral“ na lyžicu okoloidúci buldozér. „Vidíte to? Bolo práve po vinobraní,“ ukazuje na päť veľkých sudov s vínom a jeden s kapustou. „Asi 1 500 hektárov obhospodarovanej pôdy je nepoužiteľných, minimálne štyridsať rokov tu tráva neporastie,“ dodáva (teóriu o zázračných dážďovkách vtedy ešte nepoznáme) pán Baráth. Má svoje vysvetlenie, prečo prišlo k havárii. Dávnejšie si všimol, že hrádza odkaliska bola na niektorých miestach tmavšia (údajný dôkaz priesakov) a na iných svetlejšia. Bazén č. 10 s rozmermi 400 krát 500 metrov odborníci v rokoch 1986 a 1990 preverili, príčiny nedávneho pretrhnutia severovýchodného rohu však nikto presne nepozná. Šíria sa teda dohady. Ako napríklad ten Baráthov, že krátko pred katastrofou fúkal silný vietor, rozčeril hladinu odkaliska a vlnobitie hrádzu pretrhlo. O tom, že skládka bola nebezpečne preplnená dažďovou vodou, sú podľa týždenníka Szabad Föld presvedčení mnohí nemenovaní zamestnanci hlinikárne. Denník Népszabadság dokonca tvrdí, že o hroziacom nebezpečenstve vedenie firmy vedelo, vystríhalo však pod hrozbou výpovede pracovníkov, aby o tom s nikým nehovorili.
.vykúpte sa v tom
Vedenie Mal, ktoré tvoria traja maďarskí občania, zodpovednosť za haváriu naďalej tvrdošijne odmieta. Miestni však majú jasno: vinní sú šéfovia firmy. Polícia pritom jej riaditeľa Zoltána Bakonyiho najprv zadržala, po pár dňoch ho však súd prepustil. So zvláštnym odôvodnením, že nie je jediný zodpovedný. V každom prípade, akosi „opomenul“ vypracovať plán a opatrenia na ochranu voči podobným katastrofám. Poškodení firme najviac vyčítajú to, že sa dodnes pokúša poprieť alebo bagatelizovať následky havárie. V nemocnici pritom leží viac ako 150 ľudí s popáleninami. Minister vnútra Sándor Pintér primerane sarkasticky navrhol Bakonyimu, aby sa v bahne teda vykúpal, ak je neškodné. O úsilí utajovať isté fakty vypovedá aj rozpor medzi nameranými hodnotami vzoriek, ktoré odobral Greenpeace a Štátny úrad hygieny. Podľa štátnej inštitúcie „kal neobsahuje ťažké kovy v takom množstve, ktoré by predstavovalo zdravotné riziko“, pritom sa však chróm a arzén v ich správe ani nespomína. Naopak, analýza súkromného laboratória Balint Analitika, ktorú dal vypracovať Greenpeace, uvádza, že arzén vo vode kolontárskej priekopy (Kolontár je najviac postihnutá obec, ktorá bola evakuovaná, pričom vrátiť sa môžu iba obyvatelia, ostatní majú naďalej vstup zakázaný – pozn. autora) priekopy dosahuje 25-krát vyššie hodnoty ako je najvyšší povolený limit.
.je nám ľúto
Paralelne s ekologickou haváriou sa odvíja poučný postsocialistický príbeh firmy. Úspešnej, treba dodať. V roku 1997 hlinikáreň Ajka sprivatizovala socialistická vláda, za zlomok hodnoty ju získal Mal. Medzi jej odberateľmi bola aj firma Motim, s ktorou je spájaný bývalý socialistický premiér Ferencz Gyurcsány. Postupne získal Mal zaujímavé akvizície. V súčasnosti má päť zahraničných dcérskych spoločností: v Slovinsku, v Bosne, v Rumunsku, v Nemecku a v Čiernej hore. Na otázku ekonomického týždenníka Figyelő, či majú krytie na škody, ktoré spôsobili, predseda predstavenstva Mal-u Lajos Tolnay opakovane tvrdí, že nie sú zodpovední. Išlo údajne o „katastrofu spôsobenú vonkajšími silami, predovšetkým prírodnými pomermi“.
S nefalšovanou ľútosťou však dodal, že mali iba nízke poistenie zodpovednosti, v prepočte asi 75-tisíc eur... V hre sú však oveľa väčšie peniaze. Minulý štvrtok sa začali rokovania o mimosúdnom vyrovnaní medzi vedením firmy Mal a právnymi zástupcami poškodených občanov. Hlinikáreň doteraz poškodeným rodinám vyplácala po štyristo eur, mnohí to brali ako výsmech. Najnovšie sa však zaviazala platiť počas piatich rokov 300 miliónov forintov do výšky 1,5 miliardy, v prepočte asi 5,5 milióna eur. Táto suma pritom pokryje zrejme iba škody dvoch najviac postihnutých samospráv, občania žiadajú odškodnenie v plnej výške. Podľa advokáta Györgya Léhmanna zo Siófoku je však celková škoda, ktorú utrpel štát, asi pätnásťkrát vyššia. Maďarský parlament medzitým prijal zákon o znárodnení súkromných firiem v prípade stavu ohrozenia, za ktorý hlasovalo 336 z 350 poslancov. Proti bol iba jeden (údajne omylom) a hlasovania sa zdržali liberáli zo strany LMP. Ako sporný a zrejme protiústavný zákon označili viacerí uznávaní právnici. Pozoruhodné je pritom čosi iné: za znárodnenie firmy Mal, ktorá ich až donedávna štedro sponzorovala, hlasovali pod tlakom verejnej mienky aj – vlastnou korupčnou minulosťou a valcujúcim Fideszom – ubití socialisti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.