Najprv stručná rekapitulácia: Island má podľa správy Islandského štatistického úradu 318 200 obyvateľov. Podľa informácií organizácie Iceland Music Export pôsobí v tejto krajine 231 rockových, metalových, folkových, akustických a elektronických kapiel a spevákov. Ak k tomu prirátame dva symfonické orchestre, niekoľko komorných súborov, zopár džezových kapiel a množstvo speváckych zborov, prichádzame k neuveriteľnému uzáveru: zhruba každý desiaty Islanďan má, či už ako hudobník, skladateľ, promotér, vydavateľ, zvukár, alebo prevádzkovateľ klubu niečo dočinenia s hudbou. A to ešte neberieme do úvahy stredný prúd popmusic, ktorý, pochopiteľne, na Islande existuje tiež.
Prečo je to tak, nikto presne nevie. Niektorí hľadajú dôvod v dávnej histórii a v ságach, iní v tradícii amatérskych speváckych zborov, ďalší v kvalitnom umeleckom školstve. Éterická blondína v obchode s platňami hovorí, že za to môže „islandská príroda”, zakladateľ vydavateľstva Smekkleysa Ási Jonson si myslí, že kľúčový bol punk a mentalita „urob si sám”, hudobný promotér Kári Sturluson vidí zdroj islandskej tvorivosti v „nudných zimných večeroch”, Örvar Smárason zo skupín múm a FM Belfast vraví, že to je „vďaka vode, ktorú pijeme”.
.venues a off-venues
Nech je to, ako chce, je október a ja som v Reykjavíku na svojich druhých Airwaves. Pred tromi rokmi som tu objavil pestrofarebnú islandskú hudobnú scénu, odvtedy sa sem práve kvôli nej vraciam.
V stredu popoludní sa spolu s asi štyridsiatimi ľuďmi tlačíme v obchode Havarí. Je to vlastne len taký nevyužitý kus prízemia v centre mesta s nepravidelným, podlhovastým pôdorysom. Havarí otvorili asi pred rokom Berglind a Svavar, manželia, ktorí spolu hrajú v skupine Skakkamanage. Predávajú tu kávu, platne, ktoré sa im páčia, vystavujú tu obrazy svojich kamarátov a organizujú tu malé koncerty. V rámci Airwaves patrí Havarí medzi niekoľko „off-venues”. Ide o kaviarne, obchody, galérie, kníhkupectvá a dve plavárne, kde sa počas festivalu konajú malé, väčšinou akustické, v každom prípade exkluzívne a špeciálne koncerty. V „off-venues” sa hrá od obeda do večera. Koncerty sú krátke, ide hlavne o príležitosť stretnúť sa s hudobníkmi.
Havarí patrí medzi niekoľko miest, kde sa (nielen počas festivalu) môžte kedykoľvek zastaviť a vždy tu stretnete nejakého známeho. Dnes tu napríklad stretávam Örvara (vo futbalovom drese, lebo ide rovno na zápas) zo skupín múm a FM Belfast a Sindriho zo skupiny Seabear. Na stenách visia ich obrazy (obaja sú akademicky vzdelaní výtvarníci). Sú presne také ako ich hudba: čisté, detské a rozprávkové. Na chodníku pred obchodom pofajčieva bubeník skupiny Reykjavík! Kristján a s nadšením hovorí o navých kapelách vo svojom vydavateľstve Kimi Records.
V Havarí počas festivalu vidím a počujem kapelu Marius z Faerských ostrovov (invenční alt.country pesničkári) a vychytené islandské skupiny Bloodgroup a Amiina. V kníhkupetve Máls og Menningar sa zoznamujem s 25-členným orchestrom Útidúr, v kaviarni Hemmi & Valdi počúvam pesničkára Svavara Knútura a skvelú Lay Low s bluesovou kapelou, na nádvorí baru Hressó si podupávam do afrorytmu skupiny Retro Stefson, obdivujem girl power kapely Mammút a bavím sa na kanadsko-poľskej pesničkárke Basii Bulat.
Najsilnejší „off-venue” zážitok som mal v obchode s platňami 12tónar. Teda vlastne pred obchodom. Vnútri spieval staré islandské „rímury” Steindór Andersen (mohli ste ho vidieť napríklad vo filme Sigur Rós Heima), na klávesoch a elektronických mašinkách ho sprevádzal „vážny” skladateľ Hilmar Örn Hilmarsson. Z dreveného domčeka na strmej ulici Skólavördustigur, ktorá (ako všetky strmé ulice v Reykjavíku) končí pri mohutnom kostole Hallgrímskirkja, sa ozýval pomalý, skoro až monotónny basový spev. Ako keby sa vnútri konal nejaký tajomný rituál. Obchod bol preplnený, na schodoch a na ulici nás v tichosti stálo niekoľko desiatok, okolo chodili autá (niektoré na chvíľu zastali, šofér stiahol okienko a počúval), mrholilo.
Off-venues sú špecialitou a bonusom festivalu Iceland Airwaves. Centrum Reykjavíku sa vďaka ním mení na hudobné mesto: hrá sa všade, hrá sa dobre a hrá sa zvláštne. Hudobníci sú nadosah, kapely hrajú väčšinou unikátne akustické sety. A popri počúvaní si môžete dať kávu, kúpiť alebo aspoň prelistovať knihu, dať si hamburger, alebo – v prípade hrania na kúpalisku Vesturbaejarlaugin – sledovať koncert ponorený v horúcej vode v typicky islandských „hot pots”.
Oficiálne koncerty prebiehajú vo „venues”. Začínajú sa večer okolo siedmej a končia sa nad ránom (keď sa v niektorých prípadoch presúvajú znovu do off-venues). Na koncerty vo venues už človek musí mať vkusný a po vypredaní festivalu nedoceniteľný náramok (podobne ako na festivale v Glastonbury je vydávaný a na zápästie upevnený len osobe, ktorá si ho objednala cez internet). To preto, lebo priestor je prudko obmedzený, a tak je to dobre. Iceland Airwaves je totiž „veľký malý festival”.
Oficiálne koncerty sa konajú v desiatich „venues”. Najväčšou sálou je Listasafn Reykjavíkur čiže Reykjavík Art Gallery, kde sa zmestí okolo 2 000 ľudí, do krásneho klubu NASA sa vojde nejakých 600 až 700 ľudí. Ostatných osem klubov je dimenzovaných na jednu až dve stovky návštevníkov. Prakticky to znamená, že sa dá len ťažko vyhnúť dlhým frontám. Našťastie ako akreditovaný novinár vlastním čierny náramok s dojímavým označením „Darling”, a to mi umožňuje tieto dlhé rady legálne ignorovať. A tak si môžem vytvárať vlastný program festivalu (napríklad: začnem o pol ôsmej v Idnó, o pol desiatej sa presuniem do NASA, cestou sa zastavím v Sódóme a o pol jednej ešte zájdem do Tjarnarbíó). Hoci sú kluby od seba vzdialené len desiatky metrov, je to fyzicky pomerne náročné – päť nocí v rytmickom polotanci prekladanom rýchlymi presunmi sa vyrovná menšej vysokohorskej túre či ľahšiemu prológu Tour de France. Stojí to však za to. Iceland Airwaves je festival s hedonisticky bohatým line-upom. Pre nás, ktorí máme radi islandskú hudbu, je podobný stolu plnému dobrôt, z ktorého môžete jesť, koľko chcete: na všetko máte chuť, no vzhľadom na časové a priestorové obmedzenia ochutnáte len malú časť.
.hraví, tvrdí, tancujúci
Festival Iceland Airwaves vznikol v roku 1999 ako priestor na propagáciu islandskej „alternatívnej” hudby. Jeho cieľom bolo predstaviť islandskú hudbu zahraničným novinárom a ľuďom z hudobného priemyslu. Prvé dva roky sa festival konal vo veľkej športovej hale s niekoľkými zahraničnými headlinermi.
V októbri 2001 sa však do Reykjavíku v dôsledku útoku na Dvojičky nemohli dostať veľké kapely z USA. Organiáztori sa rozhodli akciu aj tak uskutočniť, len ju presunuli do centra mesta a do malých klubov. Takto nechtiac vytvorili festival s úplne unikátnou atmosférou.
Zahraničnými headlinermi aktuálneho ročníka Airwaves boli švédska speváčka Robyn a kapely Moderat, Hurts, Hecules and Love Affair, Tunng a Bombay Bicycle Club. Ani jednu z nich som nevidel. Zaujímala ma hudba z ľadového ostrova.
Skupinu Amiina som si obľúbil pred tromi rokmi, keď som ju počul v reykjavíckom kostole Fríkirkjan. Jej jadro tvoria štyri sympatické a talentované ženy: Edda, Hildur, Maria a Sólrún. Stretávali sa, aby si spolu podiškurovali, štrikovali, varili, vychovávali deti. Potom spolu začali hrávať. Hádam mi kamarátky feministky prepáčia, keď ich hudbu označím za „ženskú”. Sláčiky, elektrické hračky, zvonkohra, píla, hrkálky, občas spev. Celé to je detsky čisté, slnečné, radostné a pokojné. Na koncerte v Listasafn Reykjavíkur – a aj na aktuálnej platni Puzzle – dievčatá doplnil bubeník Magnús, laptopista Gudmundur a klávesista Sigur Rós (a Mariin manžel) Kjartan. K pokojnej kráse sa tak pridala vzrušujúca intenzita. V Listasafn hrali po nemeckej elektro-popovej dvojici Hundreds, čiže obecenstvo bolo trochu ohlušené a príjemne roztancované. Amiina však svojou jemnou hudbou plnú sálu celkom úspešne ovládla. Až tak, že si po záverečnej skladbe Sicsak vyslúžili skandovanú (no nevypočutú) žiadosť o prídavok.
Amiina je príkladom „hravej” časti islandskej hudobnej scény. Určite tam patria napríklad kapely múm, Hjaltalín, Seabear, či projekt speváka Seabear Sindriho s názvom Sin fang. Prekvapivo hravá je aj hudba Ólafura Arnaldsa. Tento 23-ročný mladík začínal ako metalista v kapele so sugestívnym názvom Fighting Shit, no približne pred tromi rokmi začal komponovať hudbu pre sláčiky, klávesy (na ktorých sám hrá) a elektronické sample a slučky. Na platni to všetko znie vážne, koncert je však hravý, miestami až veselý. V krásnom divadielku Idno pri jazere Tjórnin v centre Reykjavíku Ólafur názorne ukázal, že kombinácia sláčikov a elektroniky môže byť aj prirodzená, ba priam krásna. Nakoniec, budete to môcť posúdiť sami, pretože Ólafur 10. novembra vystúpi v bratislavskom divadle Meteorit.
Príkladom tvrdej, no ináč ťažko definovateľnej islandskej hudby by mohol byť Apparat Organ Quartet (AOQ). Jeho vystúpenie na Airwaves bolo pre mnohých Islanďanov vrcholom festivalu – posledný koncert kapely bol totiž pred dvoma, predposledný pred štyrmi rokmi. Keď vyšli na pódium klubu NASA, vyzerali ako vidiecky „Kraftwerk Tribute Band”. Štyri sady klávesov, za nimi štyria starší páni viac-menej v tmavých oblekoch a za nimi bubeník, od začiatku tak trochu robotická štylizácia. Tam sa však podobnosť končí. AOQ totiž hrajú tvrdú, mnohovrstvovú, sofistikovane skomponovanú a s obrovským nasadením hranú hudbu. Teda žiadny kraftwerkovský chlad a asketická jednoduchosť. Pre Island typickou zaujímavosťou je, že jeden z „Aparátčikov” je najznámejší islandský skladateľ vážnej hudby Jóhan Jóhannsson. Typickou preto, lebo islandskí muzikanti radi a s chuťou pôsobia naraz v niekoľký žánroch: jemná pesničkárka Lay Low pod svojím občianskym menom Lovísa hrá tvrdý rock v kapele Benny Crespo's Gang a spieva v cirkevnom detskom zbore, frontman elektronicko-tanečných Bloodgroup Janus hrá na mašinky aj s Ólafurom Arnaldsom, tvorivý duch skupiny múm Örvar spieva aj v extatickej elektropopovej kapele FM Belfast a tak ďalej.
V Reykjavíku stále žije punková a metalová scéna. Temné skupiny ako Sólstafir alebo Endless Dark majú svojich priaznivcov nielen v severnom Atlantiku. Mne sa páčia napríklad Reykjavík! a Agent Fresco. Jedna aj druhá pridáva k ostrým gitarám aj niečo navyše. Reykjavík! drajv, rífy a intenzitu, za akú by sa nemuseli habniť ani Fugazi. Agent Fresco virtuozitu a nepredvídateľnosť, vďaka ktorej je ich hudba v každom takte plná prekvapení.
Tanečnú stránku islandskej scény sme na Airwaves zažili minimálne trikrát. Už spomínaná skupina Bloodgroup nás najprv pobavila v obchodíku Havarí, a potom to dočervena rozpálila v klube NASA. Basy, bíty, slučky, sample, trochu gitary a klávesov, veľa spevu, fyzicky náročné pohyby na pódiu, fotogenická speváčka. Po prvých kúskoch skákal celý klub, Podobalo sa to na žúrku, ktorú sme tam zažili pred tromi rokmi s legendárnymi GusGus. Bloodgroup idú v ich stopách.
Skupinu Ghostigital tvorí spevák, rapper, neuroticky pôsobiaci šoumen, zakladajúci člen Sugarcubes, v súčasnosti viceprimátor Reykjavíku Einar Örn a hudobný producent Curver. Okolo nich sa potom vytvára koncertná zostava. V kine Tjarnarbíó, kde kedysi Fridrik Thór Fridrikson založil prvý filmový klub na Islande, boli súčasťou Ghostigital dvaja trubkári, gitarista, turntablista a bubeník (Siggy, ďalší člen Sugarcubes). Björk, speváčka Sugarcubes, koncert sledovala z hľadiska a autor týchto riadkov sa doteraz nevie celkom spamätať z toho, že sa v chodbe pred sálou pozdravili. Netuším o čo Einarovi a jeho kamarátom išlo, ale bolo to famózne: drvivý nápor elektronického hluku, bíty ako dávky z niekoľkých samopalov s rôznymi kadenciami, zavíjajúce trúbky a kričiaci Einar s trhanými pohybmi pokazeného robota, nad tým všetkým abstraktná videoprojekcia. Ak poviem, že som to všetko sledoval s otvorenými ušami aj ústami, nepreháňam.
Posledný deň festivalu, posledný koncert. FM Belfast. Je to v podstate „zábavová” kapela. Teda kapela na párty, kapela vtipná, radostná, tanečná. Jeden človek púšťa elektronické podklady, jeden hrá na gitare a štyria spievajú. Ale nie je to žiadne Boney M. Pesničky FM Belfast sú výborné aj na platni či v rádiu, koncert vo finále Airwaves bol divokým žúrom, rodinnou oslavou. Lietali konfety, obecenstvo spievalo, skákalo. Esenciálna radosť z toho, že ste v tomto čase práve na tomto mieste s touto hudbou a s týmito ľuďmi.
A potom sa Iceland Airwaves skončili. Pár hodín spánku, lietadlo, cesta domov. Islandská hudba je stále záhadou. V pondelok dostávam od organizátorov festivalu mail s nadpisom „Takk!” Vďaka.
Prečo je to tak, nikto presne nevie. Niektorí hľadajú dôvod v dávnej histórii a v ságach, iní v tradícii amatérskych speváckych zborov, ďalší v kvalitnom umeleckom školstve. Éterická blondína v obchode s platňami hovorí, že za to môže „islandská príroda”, zakladateľ vydavateľstva Smekkleysa Ási Jonson si myslí, že kľúčový bol punk a mentalita „urob si sám”, hudobný promotér Kári Sturluson vidí zdroj islandskej tvorivosti v „nudných zimných večeroch”, Örvar Smárason zo skupín múm a FM Belfast vraví, že to je „vďaka vode, ktorú pijeme”.
.venues a off-venues
Nech je to, ako chce, je október a ja som v Reykjavíku na svojich druhých Airwaves. Pred tromi rokmi som tu objavil pestrofarebnú islandskú hudobnú scénu, odvtedy sa sem práve kvôli nej vraciam.
V stredu popoludní sa spolu s asi štyridsiatimi ľuďmi tlačíme v obchode Havarí. Je to vlastne len taký nevyužitý kus prízemia v centre mesta s nepravidelným, podlhovastým pôdorysom. Havarí otvorili asi pred rokom Berglind a Svavar, manželia, ktorí spolu hrajú v skupine Skakkamanage. Predávajú tu kávu, platne, ktoré sa im páčia, vystavujú tu obrazy svojich kamarátov a organizujú tu malé koncerty. V rámci Airwaves patrí Havarí medzi niekoľko „off-venues”. Ide o kaviarne, obchody, galérie, kníhkupectvá a dve plavárne, kde sa počas festivalu konajú malé, väčšinou akustické, v každom prípade exkluzívne a špeciálne koncerty. V „off-venues” sa hrá od obeda do večera. Koncerty sú krátke, ide hlavne o príležitosť stretnúť sa s hudobníkmi.
Havarí patrí medzi niekoľko miest, kde sa (nielen počas festivalu) môžte kedykoľvek zastaviť a vždy tu stretnete nejakého známeho. Dnes tu napríklad stretávam Örvara (vo futbalovom drese, lebo ide rovno na zápas) zo skupín múm a FM Belfast a Sindriho zo skupiny Seabear. Na stenách visia ich obrazy (obaja sú akademicky vzdelaní výtvarníci). Sú presne také ako ich hudba: čisté, detské a rozprávkové. Na chodníku pred obchodom pofajčieva bubeník skupiny Reykjavík! Kristján a s nadšením hovorí o navých kapelách vo svojom vydavateľstve Kimi Records.
V Havarí počas festivalu vidím a počujem kapelu Marius z Faerských ostrovov (invenční alt.country pesničkári) a vychytené islandské skupiny Bloodgroup a Amiina. V kníhkupetve Máls og Menningar sa zoznamujem s 25-členným orchestrom Útidúr, v kaviarni Hemmi & Valdi počúvam pesničkára Svavara Knútura a skvelú Lay Low s bluesovou kapelou, na nádvorí baru Hressó si podupávam do afrorytmu skupiny Retro Stefson, obdivujem girl power kapely Mammút a bavím sa na kanadsko-poľskej pesničkárke Basii Bulat.
Najsilnejší „off-venue” zážitok som mal v obchode s platňami 12tónar. Teda vlastne pred obchodom. Vnútri spieval staré islandské „rímury” Steindór Andersen (mohli ste ho vidieť napríklad vo filme Sigur Rós Heima), na klávesoch a elektronických mašinkách ho sprevádzal „vážny” skladateľ Hilmar Örn Hilmarsson. Z dreveného domčeka na strmej ulici Skólavördustigur, ktorá (ako všetky strmé ulice v Reykjavíku) končí pri mohutnom kostole Hallgrímskirkja, sa ozýval pomalý, skoro až monotónny basový spev. Ako keby sa vnútri konal nejaký tajomný rituál. Obchod bol preplnený, na schodoch a na ulici nás v tichosti stálo niekoľko desiatok, okolo chodili autá (niektoré na chvíľu zastali, šofér stiahol okienko a počúval), mrholilo.
Off-venues sú špecialitou a bonusom festivalu Iceland Airwaves. Centrum Reykjavíku sa vďaka ním mení na hudobné mesto: hrá sa všade, hrá sa dobre a hrá sa zvláštne. Hudobníci sú nadosah, kapely hrajú väčšinou unikátne akustické sety. A popri počúvaní si môžete dať kávu, kúpiť alebo aspoň prelistovať knihu, dať si hamburger, alebo – v prípade hrania na kúpalisku Vesturbaejarlaugin – sledovať koncert ponorený v horúcej vode v typicky islandských „hot pots”.
Oficiálne koncerty prebiehajú vo „venues”. Začínajú sa večer okolo siedmej a končia sa nad ránom (keď sa v niektorých prípadoch presúvajú znovu do off-venues). Na koncerty vo venues už človek musí mať vkusný a po vypredaní festivalu nedoceniteľný náramok (podobne ako na festivale v Glastonbury je vydávaný a na zápästie upevnený len osobe, ktorá si ho objednala cez internet). To preto, lebo priestor je prudko obmedzený, a tak je to dobre. Iceland Airwaves je totiž „veľký malý festival”.
Oficiálne koncerty sa konajú v desiatich „venues”. Najväčšou sálou je Listasafn Reykjavíkur čiže Reykjavík Art Gallery, kde sa zmestí okolo 2 000 ľudí, do krásneho klubu NASA sa vojde nejakých 600 až 700 ľudí. Ostatných osem klubov je dimenzovaných na jednu až dve stovky návštevníkov. Prakticky to znamená, že sa dá len ťažko vyhnúť dlhým frontám. Našťastie ako akreditovaný novinár vlastním čierny náramok s dojímavým označením „Darling”, a to mi umožňuje tieto dlhé rady legálne ignorovať. A tak si môžem vytvárať vlastný program festivalu (napríklad: začnem o pol ôsmej v Idnó, o pol desiatej sa presuniem do NASA, cestou sa zastavím v Sódóme a o pol jednej ešte zájdem do Tjarnarbíó). Hoci sú kluby od seba vzdialené len desiatky metrov, je to fyzicky pomerne náročné – päť nocí v rytmickom polotanci prekladanom rýchlymi presunmi sa vyrovná menšej vysokohorskej túre či ľahšiemu prológu Tour de France. Stojí to však za to. Iceland Airwaves je festival s hedonisticky bohatým line-upom. Pre nás, ktorí máme radi islandskú hudbu, je podobný stolu plnému dobrôt, z ktorého môžete jesť, koľko chcete: na všetko máte chuť, no vzhľadom na časové a priestorové obmedzenia ochutnáte len malú časť.
.hraví, tvrdí, tancujúci
Festival Iceland Airwaves vznikol v roku 1999 ako priestor na propagáciu islandskej „alternatívnej” hudby. Jeho cieľom bolo predstaviť islandskú hudbu zahraničným novinárom a ľuďom z hudobného priemyslu. Prvé dva roky sa festival konal vo veľkej športovej hale s niekoľkými zahraničnými headlinermi.
V októbri 2001 sa však do Reykjavíku v dôsledku útoku na Dvojičky nemohli dostať veľké kapely z USA. Organiáztori sa rozhodli akciu aj tak uskutočniť, len ju presunuli do centra mesta a do malých klubov. Takto nechtiac vytvorili festival s úplne unikátnou atmosférou.
Zahraničnými headlinermi aktuálneho ročníka Airwaves boli švédska speváčka Robyn a kapely Moderat, Hurts, Hecules and Love Affair, Tunng a Bombay Bicycle Club. Ani jednu z nich som nevidel. Zaujímala ma hudba z ľadového ostrova.
Skupinu Amiina som si obľúbil pred tromi rokmi, keď som ju počul v reykjavíckom kostole Fríkirkjan. Jej jadro tvoria štyri sympatické a talentované ženy: Edda, Hildur, Maria a Sólrún. Stretávali sa, aby si spolu podiškurovali, štrikovali, varili, vychovávali deti. Potom spolu začali hrávať. Hádam mi kamarátky feministky prepáčia, keď ich hudbu označím za „ženskú”. Sláčiky, elektrické hračky, zvonkohra, píla, hrkálky, občas spev. Celé to je detsky čisté, slnečné, radostné a pokojné. Na koncerte v Listasafn Reykjavíkur – a aj na aktuálnej platni Puzzle – dievčatá doplnil bubeník Magnús, laptopista Gudmundur a klávesista Sigur Rós (a Mariin manžel) Kjartan. K pokojnej kráse sa tak pridala vzrušujúca intenzita. V Listasafn hrali po nemeckej elektro-popovej dvojici Hundreds, čiže obecenstvo bolo trochu ohlušené a príjemne roztancované. Amiina však svojou jemnou hudbou plnú sálu celkom úspešne ovládla. Až tak, že si po záverečnej skladbe Sicsak vyslúžili skandovanú (no nevypočutú) žiadosť o prídavok.
Amiina je príkladom „hravej” časti islandskej hudobnej scény. Určite tam patria napríklad kapely múm, Hjaltalín, Seabear, či projekt speváka Seabear Sindriho s názvom Sin fang. Prekvapivo hravá je aj hudba Ólafura Arnaldsa. Tento 23-ročný mladík začínal ako metalista v kapele so sugestívnym názvom Fighting Shit, no približne pred tromi rokmi začal komponovať hudbu pre sláčiky, klávesy (na ktorých sám hrá) a elektronické sample a slučky. Na platni to všetko znie vážne, koncert je však hravý, miestami až veselý. V krásnom divadielku Idno pri jazere Tjórnin v centre Reykjavíku Ólafur názorne ukázal, že kombinácia sláčikov a elektroniky môže byť aj prirodzená, ba priam krásna. Nakoniec, budete to môcť posúdiť sami, pretože Ólafur 10. novembra vystúpi v bratislavskom divadle Meteorit.
Príkladom tvrdej, no ináč ťažko definovateľnej islandskej hudby by mohol byť Apparat Organ Quartet (AOQ). Jeho vystúpenie na Airwaves bolo pre mnohých Islanďanov vrcholom festivalu – posledný koncert kapely bol totiž pred dvoma, predposledný pred štyrmi rokmi. Keď vyšli na pódium klubu NASA, vyzerali ako vidiecky „Kraftwerk Tribute Band”. Štyri sady klávesov, za nimi štyria starší páni viac-menej v tmavých oblekoch a za nimi bubeník, od začiatku tak trochu robotická štylizácia. Tam sa však podobnosť končí. AOQ totiž hrajú tvrdú, mnohovrstvovú, sofistikovane skomponovanú a s obrovským nasadením hranú hudbu. Teda žiadny kraftwerkovský chlad a asketická jednoduchosť. Pre Island typickou zaujímavosťou je, že jeden z „Aparátčikov” je najznámejší islandský skladateľ vážnej hudby Jóhan Jóhannsson. Typickou preto, lebo islandskí muzikanti radi a s chuťou pôsobia naraz v niekoľký žánroch: jemná pesničkárka Lay Low pod svojím občianskym menom Lovísa hrá tvrdý rock v kapele Benny Crespo's Gang a spieva v cirkevnom detskom zbore, frontman elektronicko-tanečných Bloodgroup Janus hrá na mašinky aj s Ólafurom Arnaldsom, tvorivý duch skupiny múm Örvar spieva aj v extatickej elektropopovej kapele FM Belfast a tak ďalej.
V Reykjavíku stále žije punková a metalová scéna. Temné skupiny ako Sólstafir alebo Endless Dark majú svojich priaznivcov nielen v severnom Atlantiku. Mne sa páčia napríklad Reykjavík! a Agent Fresco. Jedna aj druhá pridáva k ostrým gitarám aj niečo navyše. Reykjavík! drajv, rífy a intenzitu, za akú by sa nemuseli habniť ani Fugazi. Agent Fresco virtuozitu a nepredvídateľnosť, vďaka ktorej je ich hudba v každom takte plná prekvapení.
Tanečnú stránku islandskej scény sme na Airwaves zažili minimálne trikrát. Už spomínaná skupina Bloodgroup nás najprv pobavila v obchodíku Havarí, a potom to dočervena rozpálila v klube NASA. Basy, bíty, slučky, sample, trochu gitary a klávesov, veľa spevu, fyzicky náročné pohyby na pódiu, fotogenická speváčka. Po prvých kúskoch skákal celý klub, Podobalo sa to na žúrku, ktorú sme tam zažili pred tromi rokmi s legendárnymi GusGus. Bloodgroup idú v ich stopách.
Skupinu Ghostigital tvorí spevák, rapper, neuroticky pôsobiaci šoumen, zakladajúci člen Sugarcubes, v súčasnosti viceprimátor Reykjavíku Einar Örn a hudobný producent Curver. Okolo nich sa potom vytvára koncertná zostava. V kine Tjarnarbíó, kde kedysi Fridrik Thór Fridrikson založil prvý filmový klub na Islande, boli súčasťou Ghostigital dvaja trubkári, gitarista, turntablista a bubeník (Siggy, ďalší člen Sugarcubes). Björk, speváčka Sugarcubes, koncert sledovala z hľadiska a autor týchto riadkov sa doteraz nevie celkom spamätať z toho, že sa v chodbe pred sálou pozdravili. Netuším o čo Einarovi a jeho kamarátom išlo, ale bolo to famózne: drvivý nápor elektronického hluku, bíty ako dávky z niekoľkých samopalov s rôznymi kadenciami, zavíjajúce trúbky a kričiaci Einar s trhanými pohybmi pokazeného robota, nad tým všetkým abstraktná videoprojekcia. Ak poviem, že som to všetko sledoval s otvorenými ušami aj ústami, nepreháňam.
Posledný deň festivalu, posledný koncert. FM Belfast. Je to v podstate „zábavová” kapela. Teda kapela na párty, kapela vtipná, radostná, tanečná. Jeden človek púšťa elektronické podklady, jeden hrá na gitare a štyria spievajú. Ale nie je to žiadne Boney M. Pesničky FM Belfast sú výborné aj na platni či v rádiu, koncert vo finále Airwaves bol divokým žúrom, rodinnou oslavou. Lietali konfety, obecenstvo spievalo, skákalo. Esenciálna radosť z toho, že ste v tomto čase práve na tomto mieste s touto hudbou a s týmito ľuďmi.
A potom sa Iceland Airwaves skončili. Pár hodín spánku, lietadlo, cesta domov. Islandská hudba je stále záhadou. V pondelok dostávam od organizátorov festivalu mail s nadpisom „Takk!” Vďaka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.