Pred dvoma rokmi vznikol na Slovensku pozoruhodný film Ticho. Meno autorky scenára a zároveň režisérky filmu sa po dvoch rokoch objavilo opäť – vyhrala medzinárodnú súťaž scenáristov. Zuzana Liová.
.vyštudovali ste scenáristiku, a takmer bez skúseností ste dostali príležitosť nakrútiť svoj scenár aj ako režisérka. Ako si vysvetľujete, že sa vám to prihodilo?
Nevidím v tom nič zvláštne. Asi to tak malo byť.
.mnohí skúsení režiséri tu nemajú čo robiť.
Áno, to je smutné.
.ako sa vám podarilo presadiť svoj scenár v STV?
Vybrali ho zo súbehu námetov v roku 2004.
.prečo sa z vás stala aj režisérka filmu?
Niekedy nie je jednoduché nájsť režiséra. S dramaturgičkou a producentom sme oslovili niekoľkých. Niektorí projekt odmietli z časových dôvodov, pri iných sme cítili, že im celkom nesadla téma.
.sTV mala peniaze, dobrý scenár a nezohnala nikoho, kto by nakrútil film? To znie neuveriteľne. Hovoríme o roku 2005, keď z hraných filmov vznikal iba Šulíkov Slnečný štát.
Áno, bolo to tak.
.v STV sa nebáli, že po dlhom čase idú vyrobiť nejaký televízny film, a nakrúcať ho bude osoba, ktorá nemá veľké režisérske skúsenosti?
To sa musíte spýtať ich. Ale som rada, že mi dôverovali. Úplne bez skúseností som nebola a hlavne som veľmi dobre poznala scenár. Mala som predstavu, ako by film mal vyzerať.
.bol to z vašej strany krok zúfalstva, aby ten scenár uzrel svetlo sveta, alebo ste to brali ako výzvu?
Keby som réžiu odmietla, režisér by sa nakoniec našiel. Ale do scenára som dala veľa energie a jednoducho som nechcela, aby ho režíroval niekto, komu je téma vzdialená. Nakoniec som to prijala ako výzvu.
.bol to váš prvý film a po dlhšom čase opäť hraný film, ktorý sa rozhodla STV financovať. Nakrúcali ste v čase, keď nespokojnosť umelcov s Rybníčkovou STV vrcholila, práve v tom roku vznikla iniciatíva Verejnosť za verejnoprávnosť, ktorá kritizovala aj málo pôvodnej tvorby. Váš film bol aj akýmsi dôkazom, že sa v STV ešte tvorí. Vnímali ste aj tento rozmer vášho filmu?
Vtedy som nemala energiu na takéto úvahy. Riešila som film, čo povedať hercom, ako urobiť zábery. Cítila som zodpovednosť za financie vložené do projektu a nechcela som, aby bolo úsilie štábu nakoniec zbytočné. Ale je dobré, že za štyri roky vznikli v STV aspoň dva pôvodné filmy. Nie je dobré, že sa to udialo nesystematicky, po dlhých bojoch a že ten nesystémový stav bez kontinuity vo výrobe pôvodnej televíznej tvorby trvá dodnes.
.príbeh filmu Ticho sa odohráva na vidieku. Vy ste z vidieka?
Som z Rajeckých Teplíc.
.to nie je klasický vidiek, je to kúpeľné mestečko. Kde ste odpozorovali život na slovenskom vidieku?
Nepozorovala som cielene život na slovenskom vidieku ale život okolo seba. Film sa odohráva na dedine, lebo toto prostredie sa viac hodilo do príbehu.
.je vidiek taký bezútešný ako vo filme Ticho?
Podľa mňa bezútešný nie je vidiek, ale vzťahy, o ktorých som rozprávala. Tá odcudzenosť, stereotyp, neschopnosť komunikovať, nezvládnuté emócie.
.sociálna situácia rodiny, o ktorej rozprávate, je zložitá a je to aj vinou nedostatku práce pre živiteľa rodiny. Je to sociálny film?
Sociálne okolnosti len vyostrujú napätie a vplývajú na vzťahy.
.hlavná hrdinka, matka štyroch detí, v mimoriadne zložitej osobnej situácii, odmietne potrat. Chceli ste, aby tam toto posolstvo bolo?
Nebol to môj hlavný zámer. Je to skôr metafora o tom, ako nový život môže zmeniť život už existujúci. Pre Martu s Jozefom sú možno práve deti tým, na čom sa majú naučiť lepšie pochopiť lásku a seba. Samozrejme, racionálne by bolo, aby si Marta v situácii, v akej sa nachádza, to dieťa dala vziať. Ale ten paradox, že ona sa rozhodne pre to najneracionálnejšie riešenie, je pre mňa veľmi silný.
.a ani sa nerozvedie s mužom, ktorý od nej odíde. Dokonca ho prijme späť bez akýchkoľvek výčitiek. Vy ste takto konzervatívne založená?
Nepovažujem sa za konzervatívnu. Marta ho prijala práve preto, že sa vrátil a urobil to sám od seba. Odpustila mu a dala mu šancu, lebo ho poznala a milovala.
.niektoré ohlasy na váš film hovorili, že je veľmi staromódny, hoci ho nakrútila mladá žena. Je to taký veľmi nemoderný film.
Marta je žena, ktorú muž a okolnosti nútia urobiť niečo, čo urobiť nechce. Keby sa poddala, šla by proti sebe a v konečnom dôsledku by nebola šťastná. Čo je na tom zlé? Keby šla na potrat alebo sa rozviedla, bol by to zrazu moderný film? Myslím, že ten príbeh netreba brať tak prvoplánovo.
.ona išla proti prúdu, a vy spolu s ňou.
V otázke potratu asi áno. Na jej charaktere ma zaujímalo, ako sa so situáciou vyrovná. Moment rozhodovania, tiché trvanie si na svojom. Svojím pasívnym, no neoblomným postojom nakoniec spôsobila, že sa v jej rodine niečo zmenilo.
.v čase, keď aj v našej spoločnosti ubúdajú deti, a často len vinou našej pohodlnosti, je to aj užitočný film.
Vždy je užitočné zamyslieť sa trochu nad vlastným životom a nad vecami, ktoré nie sú celkom jednoznačné či príjemné.
.počuli sme už aj tvrdenie, že Richard Rybníček ako človek blízky KDH dal peniaze na tento film len preto, že je to taká protiinterrupčná moralitka.
Neviem, kto pospájal súvislosti s pánom Rybníčkom a KDH. Netuším, či Richard Rybníček môj scenár vôbec čítal. Zo súbehu námetov sa do poslednej fázy dostali štyri projekty, ktoré sa mali v roku 2005 nakrútiť. Išlo o to, ktorý bude prvý. No a môj bol v tej chvíli najlepšie pripravený do výroby.
.pred hraným filmom Ticho ste nakrútili dva dokumenty, v obidvoch dominuje téma materstva, hoci ešte vlastné deti nemáte. Táto téma vás zaujíma?
Áno. Je zaujímavé pozorovať, ako materstvo ženu mení. Ale zaujíma ma napríklad aj otcovstvo a mnohé iné témy.
.pochádzate z mnohodetnej rodiny?
Mám brata a sestru, no širšia rodina z otcovej aj maminej strany je dosť veľká.
.pred pár týždňami ste vyhrali so svojím scenárom Dom medzinárodnú súťaž scenáristov o Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award 2007. O čom je váš scenár?
O nerealizovanom scenári nechcem hovoriť. Až keď z toho bude film.
.aká je nádej, že z oceneného scenára vznikne film?
Nádej je vždy.(Smiech).
.prečo ste sa o tréningový program pre scenáristov a režisérov zo strednej a východnej Európy, ktorého vyvrcholením bola súťaž o Cenu K. Kieślowského, uchádzali zo Slovenska len vy?
Neviem, možno sa uchádzali aj iní Slováci, ale nedostali sa medzi dvanástich finalistov.
.ako to celé prebiehalo?
V prvej fáze sme strávili týždeň v Poľsku. Tam nám scenáre pripomienkovali filmoví profesionáli. Potom sme pod vedením jedného z nich písali nové verzie. To sa dialo cez internet. Ďalšie stretnutie bolo na festivale v Berlíne. Tam sme opäť scenár konzultovali. Finálne verzie nakoniec posúdila porota.
.to, že ste vyhrali, ste sa dozvedeli až v Cannes?
Áno. Vôbec som to nečakala.
.najmä keď o tú cenu bojovalo veľa Kieślowského krajanov. Neboli Poliaci urazení?
Nemala som ten pocit. (smiech)
.ako ste si užívali víťazstvo?
Potešilo ma, že niekto ocenil moju prácu.
.prečo ide dievča z Rajeckých Teplíc študovať scenáristiku?
A prečo nie? Už na základnej škole som písala poviedky, neskôr som objavila film. Šlo to prirodzene.
.takže písanie, nie film, bolo najprv?
Áno. Do kina som začala chodiť až počas strednej školy.
.ktorí filmári vás inšpirovali?
(Ticho). Bergman, Tarkovskij, Kieślowski. Neskôr filmy Kena Loacha, Otara Ioselianiho a mnohých ďalších.
.hlavou v Tarkovského filmoch, nohami na Slovensku, kde sa nakrúca málo filmov. Nebáli ste sa, že sa ako scenáristka na Slovensku neuživíte?
Nerozmýšľala som nad tým. Predstavovala som si, že zarábať budem ako dramaturgička niekde v televízii a popritom budem písať. A verila som, že niekedy sa moje scenáre aj nakrútia.
.scenáristi sa na Slovensku živia reklamou alebo písaním scenárov pre televízne relácie. Je to aj váš spôsob prežívania?
Áno, po škole som písala texty k upútavkam v STV, neskôr som robila dramaturgičku v regionálnom vysielaní. Pracovala som v autorskom tíme seriálu Medzi nami, nedávno som písala scenár k jednej časti seriálu Ordinácia v Ružovej záhrade.
.neubíja tvorivého človeka pracovať v scenáristickej manufaktúre?
Je to dobrá skúsenosť, ale má to istú hranicu. Ak človek príliš dlho nahadzuje prvé nápady, ktoré musí hneď pustiť do výroby, môže sa v písaní stať povrchnejším.
.keby vznikal televízny seriál, ktorý by bol pôvodný slovenský, nebol by to teda licencovaný formát, dali by ste sa nahovoriť?
Asi áno.
.po víťazstve v scenáristickej súťaži by človek očakával aj väčšie ambície, nechceli by ste svoje scenáre ponúkať v Hollywoode?
Nie. Moje ambície sú hlavne realistické. Doma je veľa tém, o ktorých sa dajú robiť filmy. Ak sa podaria, môžu osloviť aj ľudí vonku. Okrem toho, cena za scenár nezaručuje, že sa nakoniec aj zrealizuje. Nie je to také jednoduché.
.nechýba vám tu inšpiratívnejšie prostredie, ktoré plodí námety, scenáre, filmy – od tých najkomerčnejších až po tie najnáročnejšie?
Prostredie je dosť inšpiratívne. Ale súhlasím, že viac filmov by prinieslo väčšie obohacovanie sa medzi tvorcami. Ono to tu bolo, keď nakrúcaili režiséri ako Jakubisko, Hanák, Havetta. Dnes ma inšpirujú filmy slovenských dokumentaristov. A ešte tvorivý priestor na VŠMU.
.kedy vznikne na Slovensku film, na ktorý budú do kina chodiť davy slovenských divákov?
Nie som prorok, neviem. Chcela by som, aby bol taký film nakrútený. Môj film je televízny a v premiére ho videlo okolo 400-tisíc divákov. Ktovie, koľkí by si ho prišli pozrieť do kina. Asi by ich zďaleka nebolo toľko.
.obľúbené klišé hovorí, že na Slovensku nie sú dobré scenáre. Je to pravda?
Nie. Dobré scenáre sú. Platí však, že aj z dobrého scenára môže vzniknúť zlý film a naopak. Scenár je len časť tvorivej cesty. Môže len naznačiť smer budúceho filmu. Nie každý ho vie zo scenára odčítať.
.kedy vznikne na Slovensku silný film o živote v totalite, ako keď nakrútili Nemci Životy tých druhých?
Keď niekto bude cítiť, že chce taký film spraviť.
.vo vašom prvom a zatiaľ jedinom filme mala hlavná hrdinka vnútornú silu a jej rodina dokázala napokon zvládnuť ťažkú sociálnu situáciu aj chorobu a príchod dieťaťa. Je to nejaký odkaz, že Slovensko môže byť aj takéto?
V mojom filme išlo o nutnosť prežiť a vydržať aj vtedy, keď si človek myslí, že je to už nad jeho sily. Môže to zvládnuť okľukami a riešenie nebude úplne v súlade s jeho svedomím, alebo si povie, že musí ostať sám pred sebou čistý. Napriek tomu, že životné okolnosti sú niekedy ťažké, chcela som, aby z filmu bolo cítiť nádej.
.eva Čobejová, .juraj Kušnierik
Životopis
Zuzana Liová sa narodila v r. 1977 v Žiline. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako doktorandka. Pracovala ako dramaturgička v STV, natočila dokumenty Slečna Mária (2000) a V tieni: Paľko (2003). Autorsky spolupracovala na seriáloch TV Markíza. V roku 2003 získala v slovenskej scenáristickej súťaži Cenu Tibora Vichtu za najlepší scenár – Dom. Absolvovala tvorivý štipendijný pobyt Nipkow program v Berlíne, zúčastnila sa na workshopoch v Španielsku a Poľsku. Roku 2005 nakrútila v STV svoj scenáristický a režijný debut Ticho. Film bol ocenený na viacerých festivaloch: Strieborné hrozno ex aequo - 36. Lubuskie filmové leto Lagow 2006, Zlatý debut – Třinecké filmové leto 2006, Cena ministra kultúry ČR za najlepší film Vyšehradských krajín – 46. MFF Zlín. V medzinárodnej scenáristickej súťaži získala Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award 2007 za scenár Dom.
.vyštudovali ste scenáristiku, a takmer bez skúseností ste dostali príležitosť nakrútiť svoj scenár aj ako režisérka. Ako si vysvetľujete, že sa vám to prihodilo?
Nevidím v tom nič zvláštne. Asi to tak malo byť.
.mnohí skúsení režiséri tu nemajú čo robiť.
Áno, to je smutné.
.ako sa vám podarilo presadiť svoj scenár v STV?
Vybrali ho zo súbehu námetov v roku 2004.
.prečo sa z vás stala aj režisérka filmu?
Niekedy nie je jednoduché nájsť režiséra. S dramaturgičkou a producentom sme oslovili niekoľkých. Niektorí projekt odmietli z časových dôvodov, pri iných sme cítili, že im celkom nesadla téma.
.sTV mala peniaze, dobrý scenár a nezohnala nikoho, kto by nakrútil film? To znie neuveriteľne. Hovoríme o roku 2005, keď z hraných filmov vznikal iba Šulíkov Slnečný štát.
Áno, bolo to tak.
.v STV sa nebáli, že po dlhom čase idú vyrobiť nejaký televízny film, a nakrúcať ho bude osoba, ktorá nemá veľké režisérske skúsenosti?
To sa musíte spýtať ich. Ale som rada, že mi dôverovali. Úplne bez skúseností som nebola a hlavne som veľmi dobre poznala scenár. Mala som predstavu, ako by film mal vyzerať.
.bol to z vašej strany krok zúfalstva, aby ten scenár uzrel svetlo sveta, alebo ste to brali ako výzvu?
Keby som réžiu odmietla, režisér by sa nakoniec našiel. Ale do scenára som dala veľa energie a jednoducho som nechcela, aby ho režíroval niekto, komu je téma vzdialená. Nakoniec som to prijala ako výzvu.
.bol to váš prvý film a po dlhšom čase opäť hraný film, ktorý sa rozhodla STV financovať. Nakrúcali ste v čase, keď nespokojnosť umelcov s Rybníčkovou STV vrcholila, práve v tom roku vznikla iniciatíva Verejnosť za verejnoprávnosť, ktorá kritizovala aj málo pôvodnej tvorby. Váš film bol aj akýmsi dôkazom, že sa v STV ešte tvorí. Vnímali ste aj tento rozmer vášho filmu?
Vtedy som nemala energiu na takéto úvahy. Riešila som film, čo povedať hercom, ako urobiť zábery. Cítila som zodpovednosť za financie vložené do projektu a nechcela som, aby bolo úsilie štábu nakoniec zbytočné. Ale je dobré, že za štyri roky vznikli v STV aspoň dva pôvodné filmy. Nie je dobré, že sa to udialo nesystematicky, po dlhých bojoch a že ten nesystémový stav bez kontinuity vo výrobe pôvodnej televíznej tvorby trvá dodnes.
.príbeh filmu Ticho sa odohráva na vidieku. Vy ste z vidieka?
Som z Rajeckých Teplíc.
.to nie je klasický vidiek, je to kúpeľné mestečko. Kde ste odpozorovali život na slovenskom vidieku?
Nepozorovala som cielene život na slovenskom vidieku ale život okolo seba. Film sa odohráva na dedine, lebo toto prostredie sa viac hodilo do príbehu.
.je vidiek taký bezútešný ako vo filme Ticho?
Podľa mňa bezútešný nie je vidiek, ale vzťahy, o ktorých som rozprávala. Tá odcudzenosť, stereotyp, neschopnosť komunikovať, nezvládnuté emócie.
.sociálna situácia rodiny, o ktorej rozprávate, je zložitá a je to aj vinou nedostatku práce pre živiteľa rodiny. Je to sociálny film?
Sociálne okolnosti len vyostrujú napätie a vplývajú na vzťahy.
.hlavná hrdinka, matka štyroch detí, v mimoriadne zložitej osobnej situácii, odmietne potrat. Chceli ste, aby tam toto posolstvo bolo?
Nebol to môj hlavný zámer. Je to skôr metafora o tom, ako nový život môže zmeniť život už existujúci. Pre Martu s Jozefom sú možno práve deti tým, na čom sa majú naučiť lepšie pochopiť lásku a seba. Samozrejme, racionálne by bolo, aby si Marta v situácii, v akej sa nachádza, to dieťa dala vziať. Ale ten paradox, že ona sa rozhodne pre to najneracionálnejšie riešenie, je pre mňa veľmi silný.
.a ani sa nerozvedie s mužom, ktorý od nej odíde. Dokonca ho prijme späť bez akýchkoľvek výčitiek. Vy ste takto konzervatívne založená?
Nepovažujem sa za konzervatívnu. Marta ho prijala práve preto, že sa vrátil a urobil to sám od seba. Odpustila mu a dala mu šancu, lebo ho poznala a milovala.
.niektoré ohlasy na váš film hovorili, že je veľmi staromódny, hoci ho nakrútila mladá žena. Je to taký veľmi nemoderný film.
Marta je žena, ktorú muž a okolnosti nútia urobiť niečo, čo urobiť nechce. Keby sa poddala, šla by proti sebe a v konečnom dôsledku by nebola šťastná. Čo je na tom zlé? Keby šla na potrat alebo sa rozviedla, bol by to zrazu moderný film? Myslím, že ten príbeh netreba brať tak prvoplánovo.
.ona išla proti prúdu, a vy spolu s ňou.
V otázke potratu asi áno. Na jej charaktere ma zaujímalo, ako sa so situáciou vyrovná. Moment rozhodovania, tiché trvanie si na svojom. Svojím pasívnym, no neoblomným postojom nakoniec spôsobila, že sa v jej rodine niečo zmenilo.
.v čase, keď aj v našej spoločnosti ubúdajú deti, a často len vinou našej pohodlnosti, je to aj užitočný film.
Vždy je užitočné zamyslieť sa trochu nad vlastným životom a nad vecami, ktoré nie sú celkom jednoznačné či príjemné.
.počuli sme už aj tvrdenie, že Richard Rybníček ako človek blízky KDH dal peniaze na tento film len preto, že je to taká protiinterrupčná moralitka.
Neviem, kto pospájal súvislosti s pánom Rybníčkom a KDH. Netuším, či Richard Rybníček môj scenár vôbec čítal. Zo súbehu námetov sa do poslednej fázy dostali štyri projekty, ktoré sa mali v roku 2005 nakrútiť. Išlo o to, ktorý bude prvý. No a môj bol v tej chvíli najlepšie pripravený do výroby.
.pred hraným filmom Ticho ste nakrútili dva dokumenty, v obidvoch dominuje téma materstva, hoci ešte vlastné deti nemáte. Táto téma vás zaujíma?
Áno. Je zaujímavé pozorovať, ako materstvo ženu mení. Ale zaujíma ma napríklad aj otcovstvo a mnohé iné témy.
.pochádzate z mnohodetnej rodiny?
Mám brata a sestru, no širšia rodina z otcovej aj maminej strany je dosť veľká.
.pred pár týždňami ste vyhrali so svojím scenárom Dom medzinárodnú súťaž scenáristov o Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award 2007. O čom je váš scenár?
O nerealizovanom scenári nechcem hovoriť. Až keď z toho bude film.
.aká je nádej, že z oceneného scenára vznikne film?
Nádej je vždy.(Smiech).
.prečo ste sa o tréningový program pre scenáristov a režisérov zo strednej a východnej Európy, ktorého vyvrcholením bola súťaž o Cenu K. Kieślowského, uchádzali zo Slovenska len vy?
Neviem, možno sa uchádzali aj iní Slováci, ale nedostali sa medzi dvanástich finalistov.
.ako to celé prebiehalo?
V prvej fáze sme strávili týždeň v Poľsku. Tam nám scenáre pripomienkovali filmoví profesionáli. Potom sme pod vedením jedného z nich písali nové verzie. To sa dialo cez internet. Ďalšie stretnutie bolo na festivale v Berlíne. Tam sme opäť scenár konzultovali. Finálne verzie nakoniec posúdila porota.
.to, že ste vyhrali, ste sa dozvedeli až v Cannes?
Áno. Vôbec som to nečakala.
.najmä keď o tú cenu bojovalo veľa Kieślowského krajanov. Neboli Poliaci urazení?
Nemala som ten pocit. (smiech)
.ako ste si užívali víťazstvo?
Potešilo ma, že niekto ocenil moju prácu.
.prečo ide dievča z Rajeckých Teplíc študovať scenáristiku?
A prečo nie? Už na základnej škole som písala poviedky, neskôr som objavila film. Šlo to prirodzene.
.takže písanie, nie film, bolo najprv?
Áno. Do kina som začala chodiť až počas strednej školy.
.ktorí filmári vás inšpirovali?
(Ticho). Bergman, Tarkovskij, Kieślowski. Neskôr filmy Kena Loacha, Otara Ioselianiho a mnohých ďalších.
.hlavou v Tarkovského filmoch, nohami na Slovensku, kde sa nakrúca málo filmov. Nebáli ste sa, že sa ako scenáristka na Slovensku neuživíte?
Nerozmýšľala som nad tým. Predstavovala som si, že zarábať budem ako dramaturgička niekde v televízii a popritom budem písať. A verila som, že niekedy sa moje scenáre aj nakrútia.
.scenáristi sa na Slovensku živia reklamou alebo písaním scenárov pre televízne relácie. Je to aj váš spôsob prežívania?
Áno, po škole som písala texty k upútavkam v STV, neskôr som robila dramaturgičku v regionálnom vysielaní. Pracovala som v autorskom tíme seriálu Medzi nami, nedávno som písala scenár k jednej časti seriálu Ordinácia v Ružovej záhrade.
.neubíja tvorivého človeka pracovať v scenáristickej manufaktúre?
Je to dobrá skúsenosť, ale má to istú hranicu. Ak človek príliš dlho nahadzuje prvé nápady, ktoré musí hneď pustiť do výroby, môže sa v písaní stať povrchnejším.
.keby vznikal televízny seriál, ktorý by bol pôvodný slovenský, nebol by to teda licencovaný formát, dali by ste sa nahovoriť?
Asi áno.
.po víťazstve v scenáristickej súťaži by človek očakával aj väčšie ambície, nechceli by ste svoje scenáre ponúkať v Hollywoode?
Nie. Moje ambície sú hlavne realistické. Doma je veľa tém, o ktorých sa dajú robiť filmy. Ak sa podaria, môžu osloviť aj ľudí vonku. Okrem toho, cena za scenár nezaručuje, že sa nakoniec aj zrealizuje. Nie je to také jednoduché.
.nechýba vám tu inšpiratívnejšie prostredie, ktoré plodí námety, scenáre, filmy – od tých najkomerčnejších až po tie najnáročnejšie?
Prostredie je dosť inšpiratívne. Ale súhlasím, že viac filmov by prinieslo väčšie obohacovanie sa medzi tvorcami. Ono to tu bolo, keď nakrúcaili režiséri ako Jakubisko, Hanák, Havetta. Dnes ma inšpirujú filmy slovenských dokumentaristov. A ešte tvorivý priestor na VŠMU.
.kedy vznikne na Slovensku film, na ktorý budú do kina chodiť davy slovenských divákov?
Nie som prorok, neviem. Chcela by som, aby bol taký film nakrútený. Môj film je televízny a v premiére ho videlo okolo 400-tisíc divákov. Ktovie, koľkí by si ho prišli pozrieť do kina. Asi by ich zďaleka nebolo toľko.
.obľúbené klišé hovorí, že na Slovensku nie sú dobré scenáre. Je to pravda?
Nie. Dobré scenáre sú. Platí však, že aj z dobrého scenára môže vzniknúť zlý film a naopak. Scenár je len časť tvorivej cesty. Môže len naznačiť smer budúceho filmu. Nie každý ho vie zo scenára odčítať.
.kedy vznikne na Slovensku silný film o živote v totalite, ako keď nakrútili Nemci Životy tých druhých?
Keď niekto bude cítiť, že chce taký film spraviť.
.vo vašom prvom a zatiaľ jedinom filme mala hlavná hrdinka vnútornú silu a jej rodina dokázala napokon zvládnuť ťažkú sociálnu situáciu aj chorobu a príchod dieťaťa. Je to nejaký odkaz, že Slovensko môže byť aj takéto?
V mojom filme išlo o nutnosť prežiť a vydržať aj vtedy, keď si človek myslí, že je to už nad jeho sily. Môže to zvládnuť okľukami a riešenie nebude úplne v súlade s jeho svedomím, alebo si povie, že musí ostať sám pred sebou čistý. Napriek tomu, že životné okolnosti sú niekedy ťažké, chcela som, aby z filmu bolo cítiť nádej.
.eva Čobejová, .juraj Kušnierik
Životopis
Zuzana Liová sa narodila v r. 1977 v Žiline. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako doktorandka. Pracovala ako dramaturgička v STV, natočila dokumenty Slečna Mária (2000) a V tieni: Paľko (2003). Autorsky spolupracovala na seriáloch TV Markíza. V roku 2003 získala v slovenskej scenáristickej súťaži Cenu Tibora Vichtu za najlepší scenár – Dom. Absolvovala tvorivý štipendijný pobyt Nipkow program v Berlíne, zúčastnila sa na workshopoch v Španielsku a Poľsku. Roku 2005 nakrútila v STV svoj scenáristický a režijný debut Ticho. Film bol ocenený na viacerých festivaloch: Strieborné hrozno ex aequo - 36. Lubuskie filmové leto Lagow 2006, Zlatý debut – Třinecké filmové leto 2006, Cena ministra kultúry ČR za najlepší film Vyšehradských krajín – 46. MFF Zlín. V medzinárodnej scenáristickej súťaži získala Cenu Krzysztofa Kieślowského TVP Award 2007 za scenár Dom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.