Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .európa

Sedel som pri majáku a podrážky topánok mi olizovali vlny. Na obzore sa dvíhali vzdialené vrcholky hôr, predhorie Álp, a jazero okolo mňa akoby sa končilo až niekde za obzorom, kde sa v mojich snoch mohlo meniť na more.

Neziderské jazero však morom nie je, hoci, ako nám o pár desiatok minút hovoril jeden zo strážcov miestneho národného parku, trochu slané je. Omnoho viac, dokonca viac než priemerné more, sú však slané menšie jazerá v rovinatej krajine na juhovýchodnom brehu Neziderského jazera, ktorých je v Európe a vo svete všeobecne iba pár. Neziderské jazero je jazero stepné a rovina, v ktorej sa v obrovských soľných kalužiach brodia putujúce vtáky, je posledným výbežkom maďarskej pusty. Roviny, ktorá je podivuhodnou zmenšeninou ázijských stepí, čo, nie div, pripomínala maďarským kočovníkom ich pôvodný domov a možno aj preto sa usadili tu, a nie v nejakej inej časti Európy.
Neziderské jazero je dnes rozdelené napoly, respektíve v dvoch tretinách. Tá dolná tretina, zarastená za komunizmu trstinou, patrí Maďarsku, zvyšok je rakúsky, časť rakúskej spolkovej krajiny Burgenland. Je to a nie je to Rakúsko. Burgenland bol totiž po stáročia maďarský, lepšie povedané uhorský. Vždy tu však žili hlavne Nemci, hovoriť im Rakúšania je dosť zavádzajúce. Pretože uhorskí Nemci vrátane tých v Burgenlande prišli do Uhier odvšadiaľ. Niektorí z ďalekého Švábska, z Porýnia, iní z podhoria Álp. Keď sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko, bolo ich tu toľko, že v plebiscite odhlasovali, že chcú byť v nemeckom Rakúsku, a nie v Maďarsku. Len mešťania v Šoproni, dávnej a prirodzenej metropole kraja okolo Neziderského jazera, hlasovali pre Maďarsko, a vďaka tomu je Šoproň dodnes taký výbežok zo všetkých strán obklopený rakúskym územím. Je to prinajmenšom zvláštne a človeku zíde na um, akoby asi dopadol podobný plebiscit, keby sa bol uskutočnil v roku 1920 na južnom Slovensku. Lenže tam sa radšej tamojších obyvateľov nikto veľmi nepýtal, pretože Česi a Slováci tušili, že by to pre nové československé hranice nedopadlo dobre a Slovensko by sa končilo niekde pod Prešovom a pri Nitre, aj to len možno.
Aj napriek referendu je dnešný Burgenland zvláštny útvar. Nie je v ňom žiadne väčšie mesto, metropola tejto spolkovej krajiny, Eisenstadt, je pätnásťtisícové mestečko, ktorému dominuje obrovský žltý zámok rodiny Esterházyovcov. Tí, keď utekali pred Turkami, sa zastavili v tunajšom kraji a na jednom z tunajších hradov, ktorý má dnes rakúske meno Forchtenstein, ukryli cennosti, ktoré pred Turkami zachránili. Pokladnica Esterházyovcov je na tomto hrade doposiaľ a naozaj prežila aj Turkov, ktorí týmto krajom tiahli na Viedeň. Pred hradom sa zastavili a premýšľali o tom, či mohutnú pevnosť na skalách vysoko nad rovinatou krajinou dobývať. Potom sa rozhodli ísť radšej ďalej na Viedeň. A vďaka tomu, že Burgenland nepoznal maďarský komunizmus, patrí hrad a obrovský poklad ukrytý dodnes v jeho múroch stále pokračovateľom mocného šľachtického rodu, ktorí v kraji majú naďalej desiatky tisícov hektárov polí, viníc a lesov. Keďže Burgenland je vlastne Maďarsko (hoci Maďarov tu žije len pár percent, omnoho viac je tu Chorvátov), nie sú tu žiadne väčšie hory. Ale vinice a na Maďarsko odkazujúce termálne pramene sú tu parádne, čo mnohým luxusným hotelom dovolilo pýtať si stopäťdesiat eur za noc. Ale nedajte to, keď z bazénu s 35-stupňovou vodou máte výhľad do krajiny a okolo vás je pritom studené, farebné októbrové počasie.
O pol dňa neskôr sme obedovali celkom na juhu, pri malej vinici, odkiaľ bolo vidieť na maďarskú hranicu a Slovinsko bolo za kopcom. Spýtal som sa miestnych, ktorí nás hostili v nádhernej modernej reštaurácii, čo si robila zálusk aspoň na jednu michelinskú hviezdu, čo by bolo, keby tu dnes bolo Maďarsko, a nie Rakúsko. „No, to by sme tu neboli, to by tu žiadna reštaurácia asi nestála,“ povedali mi majitelia otvorene. Mali šťastie, že sa ich predkov na to, v ktorej krajine chcú žiť, niekto spýtal. To sa totiž v strednej Európe často nestáva.

Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite