Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dvadsať rokov nindža hudobníkov

.časopis .hudba

V septembri 1990 založili dvaja londýnski dídžeji Jonathan More a Matt Black vydavateľstvo Ninja Tune, ktoré sa stalo domovom hudobníkov rôznych žánrov a zároveň zárukou kvality pre množstvo ľudí s otvorenými ušami.

Matt Black a Jonathan More neboli v tom čase v hudobnom svete žiadnymi zelenáčmi. Od začiatku osemdesiatych rokov pôsobili ako dídžeji v londýnskych kluboch a v pirátskom rádiu Kiss FM (ich program mal názov Solid Steel) a od roku 1986 vystupovali pod spoločným menom Coldcut. Pre tvorcov elektronickej (hlavne tanečnej) hudby to bolo ideálne obdobie: v Británii práve vrcholilo hnutie rave parties a v Londýne vznikali nové kluby predtým nepoznaným tempom. No a prvé nahrávky Coldcut, ako napríklad track Hey Kids, What Time Is It?, vydaný na bezmennom „white label” (tak sa nazývali platne, na ktorých nebol uvedený žiadny vydavateľ) sa stali zvukovými bannermi celej klubovej scény. Úspech priviedol Matta a Jonathana rovno do centra hudobného biznisu, teda ku kontraktu s veľkým vydavateľstvom Arista, ktoré už vtedy patrilo do korporácie BMG (neskôr Sony/BMG) a stalo sa tak tým, čo sa dnes nazýva „major label” (teda jedno zo štyroch svetových hudobných mega-vydavateľstiev).

.ninja ako únik
Úspech Coldcut manažérov vydavateľstva poriadne navnadil a preto producentsko-dídžejské duo tlačili viac k strednému prúdu, potenciálne ešte úspečnejšiemu. V roku 1990 už toho Matt Black a Jonathan More mali dosť a keďže mali aj dosť peňazí, odišli od Aristy a založili si vlastný label. „Rozhodli sme sa zísť z diaľnice šoubiznisu, vrátiť sa k tomu, čo vieme robiť najlepšie a pokračovať ďalej zaujímavejšou, príjemnejšou lokálnou cestou,” povedal Jonathan More v rozhovore pre časopis iDJ. „Bolo to pre nás niečo ako pestrofarebný únik.”
„Boli sme práve v Japonsku s Normanom Cookom (v súčasnosti známym ako Fatboy Slim – pozn. red.). Všetko tu bolo iné než v Anglicku či v Amerike.V jednom časopise sme objavili článok s názvom Ako sa stať nindžom. Celkom sa nám to zapáčilo, a tak vznikol názov nášho vydavateľstva,” spomínal Matt Black v rozhovore pre časopis Rip It Up.
Matt a Jonathan si od začiatku tvorivú a vydavateľskú slobodu poriadne užívali. Okrem svojej vlastnej hudby dávali priestor anglickým elektronickým experimentátorom a pomerne rýchlo sa stali domovom hudobných fajnšmekrov, ktorých zaujímalo všetko od tanečnej hudby, cez nu jazz a trip hop až k ťažko zaraditeľným akustickým záležitostiam typu The Cinematic Orchestra či Fink. Napriek širokému záberu a rešpektovaniu tvorivej slobody vydávaných muzikantov sa zakladatelia Ninja Tune ukázali aj ako výborní obchodníci. Nakoniec – po dvadsiatich rokoch – sú stále tu a vo výbornej forme.

.ninja ako cesta
Dvadsiate narodeniny si Ninja Tune pripomenuli skutočne monumentálne. Vydali starosvetsky pôsobiaci šesťcédečkový set, ktorý v limitovanej verzii obsahuje ešte aj nejaké vinyly a nedávno vydanú knihu britského hudobného novinára Stevieho Chicka Ninja Tune: 20 Years Of Beats And Pieces. Okrem toho v Londýne usporiadali veľký narodeninový koncert, ďalšie budú v priebehu jesene nasledovať v Paríži, Berlíne, Bruseli, New Yorku, Los Angeles, Montreale a v Tokiu.
Hoci máme k dispozícii „iba” štvorcédečkovú promo verziu nindžovského narodeninového balíčka s názvom Ninja Tune XX, na mohutné narodeninové laudácio to úplne stačí. Za dvadsať rokov totiž v tomto vydavateľstve vyšlo obrovské množstvo hudobných delikatesov. Začalo sa to začiatkom deväťdesiatych rokov zlomenými bítmi a samplami (najtypickejší predstaviteľmi tohto obdobia by mohli byť domáci Coldcut a povedzme DJ Food), neskôr sa záber rozšíril na elektronicky vystužený džez a nemainstremový hiphop (aký robia napríklad Jaga Jazzist alebo Roots Manuva) a v posledných rokoch to všetko, ale ešte obohatené o aktuálne trendy, smery, žánre a subžánre košatej elektronickej scény (povedzme od Amona Tobina až po The Bug).
Narodeninová Ninja kolekcia ponúka zo všetkého trochu, pričom nevzniká chaotická kompilácia, ale fascinujúca zvuková mozaika. Veľkú časť tvoria remixy, ktoré boli od začiatku pre toto vydavateľstvo typické: Micachu remixuje Rootsa Manuva, Metronomy remixujú Dipla, Four Tet remixujú Antipop Consortium, ale napríklad aj Kronos Quartet interpretuje Foley Versions Amona Tobina. Tých, čo majú radi pesničky, viackrát poteší aktuálna hviezda vydavateľstva Andreya Triana, starý známy Fink alebo skvelá Lou Rhodes s The Cinematic Orchestra. Výborní sú (originálni a zremixovaní) Jaga Jazzist, silný je polámaný, ale napriek tomu pokope držiaci remix The Bugovho tracku Skeng od Autechre. A to sme stále menovali len zopár vecí z viac než štvrhodinovej kolekcie.
Čo je teda vlastne Ninja Tune? Čo spája hudbu, ktorá v tomto vydavateľstve vychádza? „Spolupracujeme s umelcami, ktorí su natoľko svojskí, že ich individuálny charakter je silnejší než žáner, s ktorým sú spájaní,” hovorí Jonathan More. „Len čo začneš rozmýšľať o tom, aká hudba sa bude predávať, strácaš kontakt s tým, čo v skutočnosti ľudí zaujíma,” vysvetľuje obchodnú stratégiu riaditeľ vydavateľstva Peter Quicke. „Nemôžeš, samozrejme, ignorovať finančnú stránku vecí, ale vo chvíli, keď sa ona stane tvojím hlavným cieľom, skončil si. Musíš stále tvrdo pracovať a ešte musíš mať aj šťastie,” dodáva Peter Quicke pre časopis iDJ.
Hudba z produkcie Ninja Tunes je na Slovensku vďaka festivalom Wilsonic, Pohoda, Uprising či Nu Jazz Days pomerne známa. Vystupovali tu Coldcut, Bonobo, Roots Manuva, The Cinematic Orchestra, Jaga Jazzist či Zero db. Boli to výborné koncerty, ale až pri počúvaní Ninja Tune XX si človek uvedomí, koľko kvality hudobní nindžovia za dvadsať rokov nazbierali. Neostáva, než zapriať im všetko najlepšie k narodeninám, vyčistiť si uši a tešiť sa na ďalších dvadsať rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite