Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Renesancia vampirizmu

.michaela Malíčková .juraj Malíček .časopis .fenomén

Apokalypsa na dohľad, svet sa rúti do záhuby, zvonku trhaní ekologicko-sociálno-politicko-ekonomickou kataklizmou, zvnútra rozvrátení relativizmom a internetom, nič nie je ako bolo prv a ľudia sedia, dívajú sa, čítajú si. O upíroch!

Renesancia vampirizmu? Áno, ale prečo práve teraz? Príbehy o upíroch sú rozhodne viac ako módny výstrelok, ktorý si užije svojich desať minút slávy a vzápätí zapadne prachom. Symbolika spätá s upírstvom výrazne poznačila estetiku subkultúr, akými sú gotici či čerstvejší emo, alebo eklektickú mládežnícku módu, ktorú zastrešuje jednotný názov scene. Teraz sa však stala priamo mainstreamom, hlavným prúdom.
Televízne seriály s upírom v hlavnej role sa striedajú jeden za druhým, knižný trh v žiadnom prípade nezaostáva. Vychádzajú upírske komiksy, Polanského Ples upírov inscenujú ako muzikál na Broadwayi a falošné upírske zuby už nie sú z lacného plastu, ale z porcelánu a platiacemu zákazníkovi ich nasadzuje dentista. To sú však už len viditeľné ozveny omnoho staršieho fenoménu, ktorý sa v podobe upírskeho mýtu dlhodobo formuje v celosvetovej kultúrnej tradícii.
Čo človeka tak fascinuje na príbehoch o svetloplachých krvilačných beštiách, že sa k nim ustavične vracia? Je to túžba človeka po nesmrteľnosti či strach zo straty krvi, zdroja životnej energie? Alebo obava zo zvieraťa – netvora – démona v každom z nás?

.mýty a legendy o temnom antihrdinovi
Upírsky mýtus je viac ako storočie neodmysliteľnou súčasťou literárneho rozprávania. A ak  uvažujeme o legendách a mýtoch ako o súčasti literárneho fondu, musíme hovoriť o dlhých storočiach. Nájdeme ho v literatúre ľudovej, triviálnej, periférnej či žánrovej aj v umelecky ambicióznejších textoch. Upír v nich spočiatku vystupuje ako temný antihrdina, človek – zviera, viac netvor než bytosť zlučiteľná s ľudským poriadkom.
Všetky mýtické monštrá bývajú vykladané ako metafory odvrátenej strany, reprezentanti chaosu. Ak rozumieme svetu ako vzťahu medzi poriadkom a chaosom, potom mýtický spôsob vykladania sveta personifikuje ich prostredníctvom príčiny chaosu, ktoré narúšajú poriadok civilizovaného sveta. Netvor je postavou spoza jeho hranice, zvonka ohrozuje krehkú rovnováhu vnútri, a ako takýto cudzí nebezpečný element musí byť zlikvidovaný. To nám potvrdzuje hororová klasika.
Keď sa však dôslednejšie pohrabeme v archíve upírskych príbehov, zistíme, že pre upíra toto pravidlo tak úplne neplatí. Upír totiž časom prestáva byť len obávaným monštrom a ako uvádza Talianka Iris Gavazziová v knihe Il vampiresco postupne sa alegorizuje do podoby zvodcu, cudzinca, rebela, Krista či Antikrista, alebo dokonca večného žida.

.upír ako symbol rozhrania
Vždy však ostáva postavou, ktorá nemá domov, je samotárska, prekliata, nebezpečná a baží po krvi. Je bytosťou tmy, pohybuje sa mimo ľudských zákonov. A čo je najdôležitejšie, je zaseknutá medzi životom a smrťou, človekom a zvieraťom, časom a bezčasím. Práve preto je postavou ambivalentnou, balansujúcou medzi rozmanitými polohami, v permanentnom stave nehotovosti. Funguje ako symbol rozhrania.
Môžeme to prirovnať k stavu, ktorý navodzujú prechodové rituály vo fáze, v ktorej sa dotyčný dostáva do tzv. stavu liminality. V tejto stredovej fáze je kľúčovou udalosťou moratórium, teda odklad, zdanlivá nehybnosť, ktorá je zo všetkého najviac poznačená chaosom – pravidlá pôvodného stavu už neplatia a nové ešte nenadobudli platnosť. Je to intenzívny zážitok hranice. Chaos, z ktorého upír pochádza, sa sťahuje zvonka dovnútra postavy a koncentruje sa práve v stave liminality. Pre účastníka prechodového rituálu je tento stav dočasný, pre upíra permanentný. Pravdepodobne preto je upír taký dynamický až tranzitný symbol.

.upír ako tradičný temný netvor
Upírsku postavu môžeme postupne vidieť v dvoch príznačných a zároveň aj konfrontačných polohách. Spočiatku, hlavne pokiaľ sa pohybuje v priestore, kde platí, že  bez duše niet ľudskosti a dobro a zlo sú jednoznačne metafyzicky určené, funguje upír ako symbol odvrátenej strany, cudzorodý prvok, ktorý vnáša chaos. Túto postavu intenzívne a dlhodobo preverujú literárne, neskôr i filmové príbehy.
V rámci hororu sa prostredníctvom upírskeho mýtu dokonca spontánne vyprofiloval samostatný subžáner, v ktorom môžeme upíra čítať ako symbol temného, spriazneného s nocou, zemou/hlinou, s tým, čo je dole, teda napríklad s peklom, ako čosi démonické, nebezpečné až smrtonosné. Je symbolom nepoznaného a nespoznateľného – často je len prízrakom bez pevného tela a samozrejme bez odrazu. Je to bytosť vzdialená ľudskej podstate (chýba mu duša), ľudským návykom (namiesto jedla vyžaduje krv) i normám (je vyslovene v rozpore s vierou i morálnymi či zákonnými požiadavkami spoločnosti).
Postupne sa však postava upíra problematizuje a pomerne dynamicky mení, a umožňuje jej to práve potenciál rozhrania.

.upír, Carmilla, Dracula
Najznámejšou literárnou postavou upíra je bezpochyby gróf Dracula z pera Brama Stokera (1897). Typológiu upíra však vytvoril o niekoľko desaťročí skôr John William Polidori, tajomník a osobný lekár lorda Byrona, v poviedke Upír (1819). Jeho démonický nočný tvor lord Ruthven vraj vďačí za svoj život bohémskemu večierku na brehoch Ženevského jazera, na ktorom sa podľa legendy spoločnosť tvorená lordom Byronom, Percy Byshee Shelleym, jeho manželkou Mary a Byronovým osobným lekárom Polidorim dohodla, že každý z nich napíše strašidelný príbeh. Sľub splnili len dvaja a obaja sa zásadne zapísali do dejín literatúry.
Mary Shelley napísala Frankesteina, čím položila základy sci-fi žánru. Polidori má zásluhy na samostatnom hororovom subžánri – upírskom románe. V devätnástom storočí uzrelo temnotu noci ešte niekoľko povšimnutiahodných príbehov. V slovenskom preklade je dostupný Upír od Alexeja Tolstého alebo Carmilla od Sheridana le Fanu, ktorá vytvára ženskú verziu démonického milovníka krvi.  
Stokerov Dracula je Carmillou výrazne inšpirovaný, hlavne jeho prvá kapitola, ktorú autor z konečnej podoby románu vypustil, ale pod názvom Draculov hosť ju ako samostatnú poviedku pozná aj slovenský čitateľ. Bez ohľadu na predchodcov Stokerovi nemožno uprieť, že masám sprostredkoval upírsky mýtus práve on. Doplnil Polidoriho typológiu upíra a ponúkol veľmi konkrétny obraz nemŕtvej bytosti so špicatými zubami, ktorá sa živí ľudskou krvou, bojí sa kríža, svätenej vody, cesnaku, slnka a dá sa zabiť len sťatím hlavy a dreveným kolom priamo do srdca.

.upír ako multižánrový hrdina
S touto predstavou sa následne vyrovnáva upírsky román vo svojich rozmanitých hybridných žánrových variáciách, v ktorých sa hororová fantastika mieša s akciou (Hamiltonovej séria o Anite Blakovej), detektívkou (séria Krevní pouta od Tanyi Huffovej alebo Pravá krev od Charlaine Harrisovej, ktoré majú aj podobu televízneho seriálu), tínedžerskou romantikou (Smithovej Upírske denníky alebo Meyerovej pentalógia Súmrak), s dobrodružstvom (séria o Darrenovi Shanovi) a podobne.
Stále znova podlieha prepisovaniu aj samotný draculovský príbeh, jeho prepojenie so skutočnou historickou osobnosťou dráždi autorov po celom svete (Češka Jenny Nowak a napríklad jej Pozdní host, Američanka Elizabeth Kostovová s románom Historička alebo rodinný nástupca Dacre Stoker v tandeme s Ianom Holtom a ich pokračovanie Dracula – knieža nemŕtvych).
Upírska tematika sa ukázala natoľko divácky príťažlivá, že sa preniesla aj do rannej kinematografie. Dracula bol námetom aj pre prvý zvukový horor a do dnešných čias sa o ňom vraj nakrútilo viac ako dvesto filmov. V nich môžeme postupne sledovať popri tradičnej upírskej línii aj tú modernú.
Filmová podoba upíra, ako aj kľúčové žánrové klišé sú závislé od ikony upírskeho mýtu grófa Draculu. V jeho prvom pamätihodnom filmovom stvárnení Nosferatu, symfónia hrôzy (1922) upír figuruje ako symbol temnej strany, ktorý musí byť zlikvidovaný. Ďalšie množenie prináša poväčšine zmeny viac vzhľadové než funkčné. Draculovia, ktorých stvárňujú napríklad Bela Lugosi alebo Christopher Lee, sú viac či menej úspešne modelovaní predstavou tajomného nebezpečného cudzinca so silným erotickým čarom. Upír – seladón podlieha výraznej korekcii vonkajších monštruóznych znakov, deformácia tela sa minimalizuje. V tejto línii potom niekoľko rokov (desaťročí) devalvuje žáner upírskeho hororu na makabrickú zábavu, občas dokonca s pornografickými prvkami.

.dilemy poľudšteného upíra
Línia, ktorú v draculovskom mýte zohrali filmy ako Nosferatu, fantóm noci (1978), Bram Stocker’s Dracula (1992) a V tieni upíra (2000) upíra poľudšťuje. Deje sa tak zvonka aj zvnútra. To vonkajškové – dynamický register zmien zo zvieraťa na elegantného zvodcu – nájdeme vo väčšine typov upírskych príbehov (vynímajúc akčné hororové vyvražďovačky). Je to však len efekt, povrchová korekcia.
Dôležitejšie je vnútorné poľudštenie, ktoré je vlastne existenciálnou zmenou a prichádza predovšetkým s pocitom smútku. Smútok z osamelosti a straty tu zvykne byť zastúpený túžbou po láske alebo túžbou po slnku. Poľudštený upír intenzívne pociťuje únavu z podivnej strnulosti, ktorú so sebou prináša nesmrteľnosť, a tak sa nám nevdojak ukazuje ako vyčerpaný a opustený starec.
Tento trend potvrdzuje aj adaptácia románu Anne Riceovej Interview s upírom (1994). Riceovej upír je zraniteľný romantický hrdina, nútený voliť medzi fyzickou nesmrteľnosťou a spásou nesmrteľnej duše, v plnej miere pohlcuje erotický rozmer vampirizmu a rieši dilemu – nesmrteľnosť: dar alebo prekliatie?
Ľudský rozmer v postavách upírov podporuje aj pamäť, ktorá je pre upíra v moderných príbehoch dôležitá ako schránka jeho osobnej histórie. Bez nej niet identity. Dlhovekosť upíra túto skúsenosť zintenzívňuje a  rozprávanie sa zároveň vďaka tomu vrství a postava je plastickejšia.

.upír ako nadčlovek
Poľudštenie monštra vrcholí v poslednom desaťročí v televíznych seriáloch. Vývoj upírskej postavy tu korešponduje s emblematickou postavou postmoderny – so zvláštnym, bizarným človekom, s človekom undergroundu, s človekom s alternatívnym spôsobom života, symbolom inakosti. Upír 21. storočia je postavou s prevažujúcimi ľudskými atribútmi a predsa spomedzi ľudí výrazne vyčnieva. Je iný, výnimočný, i keď pomerne extravagantný až bizarný. Jeho skúsenosť, poznanie aj značná fyzická prevaha ďaleko prevyšujú tie ľudské. To ho približuje k inej žánrovej postave, ku Frankensteinovi. Ten je konštruktom vedy a patrí ku generácii nadčloveka, teda k vyššiemu evolučnému štádiu vo vývoji človeka (roboti, androidi, mutanti).
Tieto postavy sú čoraz častejšie spodobované ako nie ne-ľudské, ale nad-ľudské, rovnako ako ľudia slobodne volia medzi dobrom a zlom a pomáhajú ľuďom udržať ľudskú civilizáciu (napríklad séria o X-Menoch). Netradične denný upír Blade pomocou vedy prekonáva temnú zvieraciu stranu a správa sa čo najviac ľudsky. Doslova stelesnením dokonalosti sa stáva upír v pentalógii Stephenie Meyerovej.
V záplave seriálov, ktoré postupne prebrali od filmu štafetu, sa v posledných desaťročiach tematizuje vampirizmus niekoľkokrát. Nepísané konvencie pre upírsky seriál vytvoril kanadsko-nemecký Forever Knight. Upír v ňom má väzby so starým tradičným upírskym svetom, čiastočne prostredníctvom svojho stvoriteľa, čiastočne prostredníctvom ženy – upírky, a zároveň túži (hoci racionálne odmieta) po láske so smrteľnou ženou. Jeho dlhá existencia je poznačená hriechom a svojím súčasným konaním sa chce vykúpiť. Chce byť opäť človekom a preto hľadá liek (mágiou i vedou).
Ozvenou tohto projektu je lifestylová detektívka Moonlight, v ktorom sa detektív Mick St. John snaží odčiniť svoje hriechy a v prospech ľudstva využíva svoje nadštandardné schopnosti. Je nedobrovoľným upírom, obeťou a túži byť opäť človekom. Zo všetkých upírov najintenzívnejšie zažíva stav liminality, pretože znáša slnko a má takmer na dosah liek, ktorý mu môže aspoň dočasne vrátiť ľudskosť. Upíri sa tu vnímajú ako spoločenstvo postavené nad ľudské zákony, šedá eminencia ľudského sveta.

.upír ako ochranca ľudstva
Do dejín popkultúry sa najvýraznejšie zapísala Buffy, premožiteľka upírov, vysielaná aj v slovenskej televízii. Kultovosť jej nezabezpečila len upírska tematika. Buffy je východiskovo tínedžerský seriál zo strednej školy. A zvládnuť strednú školu je čosi podobné ako absolvovať prechodový rituál, prejsť zasvätením. Je to kolektívna skúsenosť obrovského množstva najrozmanitejších ľudí. Joss Whedon, tvorca seriálu, na margo toho povedal: „Každý, kto prešiel dospievaním, je hrdina.“ S naliehavosťou metaforického jazyka žánrovo atraktívnej fikcie sa seriál vyjadruje k reálnym spoločným skúsenostiam dospievania, vytvárania osobnosti.
Divákovi ponúka modernú verziu hrdinu, stelesnenú hneď v niekoľkých postavách, vďaka čomu sa seriál stáva mýtotvorným hneď v dvoch motívoch. Prvým je premožiteľský mýtus a fakt, že klasický lovec upírov vanhelsingovského typu je nahradený ženskou verziou superhrdinu, vyvoleného spomedzi ostatných a obdareného nadprirodzenými schopnosťami. Premožiteľka Buffy v sebe spája archetyp hrdinu bojovníka a hrdinu vykupiteľa s aspektmi komiksových superhrdinov a typickými vlastnosťami ženských nehrdinských postáv – krásou, vždy perfektne upraveným zovňajškom, naivitou a krehkosťou, ktoré vzbudzujú v okolí potrebu ochraňovať.
Druhý motív súvisí s jedinečnou postavou upíra. Angel je upír potrestaný za svoje hriechy dušou, ktorá je podmienkou slobodnej vôle a funguje ako spínač svedomia. Spolu s obnovením, znovuprijatím duše prichádza poľudštenie a jeho dlhoveká existencia sa mení na púť za vykúpením. Z démonického netvora sa stáva pravá ruka premožiteľky, ochranca človeka, bojovník za ľudstvo. Vo vlastnom spin-off seriáli Angel sa z neho stáva súkromný detektív, čo mu umožňuje lepšie pomáhať a hoci túži byť opäť človekom, je ochotný vzdať sa tohto sna v mene vyššieho poslania – ochrany ľudstva. Nemôže žiť ako človek, ale vnútorne sa týmto aktom človekom stáva. Preberá rolu bojovníka za ľudstvo proti silám temnoty a v tomto smere sa jeho postava prekrýva s funkciou lovca upírov, ktorý k žánrovému upírskemu rozprávaniu neodmysliteľne patrí.
Vo všetkých uvedených projektoch nachádzame upíra ako postavu výrazne poľudštenú, vzhľadové deformácie sa minimalizujú, vnútorný zápas o dušu, respektíve o ľudskosť sa zintenzívňuje. Premenu z človeka na zviera/netvora signalizujú už len premeny tváre, často redukované na zvýraznenie zubov a zmenu očí. Seriálová podoba upírskeho mýtu zároveň potvrdzuje ďalšiu z kľúčových zmien, ktorá sa týka postavy.

.upír ako legalizovaná menšina
Pokiaľ pôvodné príbehy nám ukazujú skôr osamelé monštrum, upíra ako individualistickú bytosť, ktorá sa nemusí riadiť pravidlami svorky, postupne silnie motív hrdinu, ktorý rodovo patrí k nejakému spoločenstvu, ale vymaňuje sa z neho, odmieta sa podriadiť jeho pravidlám, či dokonca proti nim bojuje. Takou postavou je aj Bill Compton z projektu Pravá krv (vysielaná ČT a HBO), dosiaľ najobyčajnejší zo všetkých spomenutých upírov. Vojak občianskej vojny trpiaci stratou manželky a dvoch malých detí. Je nedobrovoľným upírom, obeťou, a túži žiť s ľuďmi, snaží sa splynúť s ľudskou spoločnosťou. Kľúčovou témou seriálu je inakosť: upíri sú jednoducho bytosti, ktoré zažívajú svet inak ako ľudia. Príbeh funguje ako veľká metafora rasovej neznášanlivosti – svet amerického malomesta sa vyrovnáva s legalizáciou upírstva a prijímaním upírov do ľudskej spoločnosti, podobne ako to robil aj s inými menšinami.
Aj v tomto prípade sa upíri vnímajú ako vyššia rasa, ktorej pravidlá sú nad ľudskými a zlúčenie s ľudskou spoločnosťou je nevyhnutným strategickým manévrom. V náročných a predsa inšpiratívnych časoch intenzívnej globalizácie a multikulturalizmu je takáto podoba upíra divácky veľmi vďačná.
Moderného upíra tak môžeme vnímať ako postavu, ktorá sa problematicky, ale pomerne úspešne snaží včleniť do existujúceho poriadku a chaos, z ktorého pochádza, sa koncentruje do jeho vnútra. Smerom von sa javí ako ochranca poriadku. Oslabuje sa jeho jednoznačná väzba na temné, na noc (čiastočne denný tvor), na zem, na peklo a démonické, nebezpečné až smrtonosné sa mení na obávané, nevyspytateľné. Prestáva byť symbolom nepoznaného až neuchopiteľného v zmysle prízraku bez pevného tela, bez odrazu, je už len tajomný, ťažko čitateľný, nespoznateľný ako osobnosť, ktorá je výrazne iná. Snaží sa eliminovať to, čo v nej nie je ľudské a prijať ľudské návyky i spoločenské normy.
To, že sa niekdajšie monštrá a netvory stavajú na stranu ľudskej civilizácie, konajú v jej prospech, rozhodujú sa pre ochranu a záchranu ľudského, je jeden z možných spôsobov, ako sa človek vyrovnáva s tým, čo je odlišné, mimo jeho kontrolu, čo by ho mohlo ohrozovať. Upírske príbehy v tomto zmysle sledujú nietzscheovskú logiku poslania umeleckého diela, ktoré nemá apriórnu ambíciu vypovedať pravdu, ale poskytnúť čitateľovi / divákovi priam metafyzickú útechu. A tú nám v katastrofickom scenári vývoja ľudskej civilizácie upír vystupujúci z chaosu, aby nastoľoval poriadok ľudského sveta, poskytuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite