Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ten druhý Miliband

.časopis .európa

Otázka, kto povedie britských labouristov po voľbách, v ktorých utrpeli porážku, znela dávno: od chvíle, keď skormútene odstúpil starý predseda Gordon Brown. Odpoveď už poznáme: bude to Ed Miliband. Ed, nie David. Pre budúcnosť labouristov je to rozdiel.

Keď na konferencii Labour Party v anglickom Manchesteri zvolili delegáti svojho nového predsedu, postarali sa o prekvapenie. Z dvoch bratov, Eda a Davida Milibandovcov, si vybrali – s rozdielom jediného percenta – toho mladšieho. Popoluškovský príbeh sa opakuje? Zdanlivo. Ed Miliband bol síce v politike dlho v tieni staršieho, verejne známejšieho a naoko aj ambicióznejšieho Davida, ale obdobie, keď ho médiá prakticky obchádzali, nepremárnil. Úspech, ktorý vyzerá ako vrtoch šťasteny, je uňho výsledkom šikovného budovania pozícií a vyhľadávania spojencov. Spojenci však od neho budú za podporu niečo očakávať. Ak sa im revanšuje – a pri tom naplní vlastné predstavy o podobe hlavnej britskej ľavicovej strany – môže premeniť súčasnú tvár Labour Party.
.detstvo v socialistickom salóne
Prítomnosť labouristickej strany nevyzerá dobre. Z viacerých dôvodov sa dá očakávať, že strana, ktorá si chce vytvoriť základ pre úspešnejšiu budúcnosť, začne čerpať z ideí minulosti. Z ideí, ktoré takzvaná „nová Labour“ Tonyho Blaira zamietla. A že strana má z čoho čerpať, o tom niet pochýb. Aj preto, že obaja mladí Milibandovci sú synovia dosť známeho otca.
Ralph Miliband patril k najznámejším socialistickým intelektuálom Veľkej Británie. Dnes má na náhrobku na londýnskom cintoríne, neveľmi vzdialenom od hrobky Karla Marxa, tento nápis: „Spisovateľ. Učiteľ. Socialista.“ Narodil sa v židovskej rodine v Poľsku, pred holokaustom utiekol do Belgicka – a neskôr spolu s otcom Samom sa na poslednom trajekte z Ostende preplavil do Británie. Absolvoval London School of Economics a tam neskôr aj vyučoval.
Ralph Miliband sa hlásil k marxizmu, a hoci nepresadzoval násilnú revolúciu, otvorene pochyboval o tom, nakoľko môže parlament zastupovať záujmy robotníckej triedy. Nádeje vkladal skôr do pôsobenia odborov a ľudových protestných skupín. Dnes by azda patril k radikálnym bojovníkom za participatívnu demokraciu. Kritizoval aj labouristov, hoci v päťdesiatych rokoch k nim patril. Pokladal Labour Party za príliš mainstreamovú stranu, ktorá príliš poslúcha záujmy kapitálu a Američanov.
Synov, staršieho Davida a mladšieho Eda, však neinšpiroval iba on. Rovnaký, ak nie väčší vplyv, najmä na Eda Milibanda, mala ich matka Marion Kozak, dievča z poľskej židovskej rodiny, narodené v Czenstochowej (v roku 2009 ďakoval David Miliband ako minister zahraničia pri oficiálnej návšteve Poľska odvážnym Poliakom za jej záchranu pred nacistami). Marion Kozak bola a je ešte nadšenejšou aktivistkou než nebohý Ralph Miliband.
V dome Ralpha a Marion vzniklo v detstve ich synov čosi ako londýnsky ľavicový salón. Stretávali sa tam prominentní i zaznávaní intelektuáli, aktivisti, pacifistickí disidenti, ale chodieval tam napríklad aj veliteľ vojenského krídla Afrického národného kongresu.
Toto prostredie malo na Davida a Eda Milibandovcov veľký vplyv. Chlapci sa od malička mohli zúčastňovať na diskusiách, ktoré v dome prebiehali a podľa viacerých pravidelných hostí sa ich aj zúčastňovali. „V tom dome sa nedalo nezaujímať o politiku,“ vyjadril sa jeden z návštevníkov pre BBC.
.vľavo, ale kam?
Keď sa však záujem Davida a Eda v dospelosti pretavil do pôsobenia v labouristickej strane, ich otec nebol nadšený. Ralph Miliband umrel v roku 1994, krátko predtým, ako sa predsedom labouristov stal Tony Blair, už dávnejšie však videl „tretiu cestu“, ktorou sa strana v blairovskom duchu uberala, a tá cesta ho napĺňala hlbokým znepokojením. No synovia si už vybrali.
Starší David aj mladší Ed vyštudovali filozofiu, politológiu a ekonómiu na Oxforde. Od študentských rokov sa realizovali aj ako politickí aktivisti. V Labour Party starší David podporoval Tonyho Blaira a Ed bol prívržencom jeho rivala, Gordona Browna. Obaja neskôr pôsobili vo vláde premiéra Browna – David ako minister zahraničných vecí, Ed ako minister pre klimatické zmeny a energie. BBC nezabudla poznamenať, že Ed sa vtedy pri stretnutiach predstavoval ako „ten druhý Miliband“. Bol nenápadnejší, na pohľad aj menej dravý, jeho pôsobenie však presne zodpovedá tomu, čo sa hovorí o tichej vode a brehoch. Vynikal v komunikácii s ľuďmi a v porovnaní s Davidom vždy bol aj je väčším diplomatom. Možno aj preto si získal povesť „ľudskejšieho“ z dvoch bratov.
Politicky sa Ed Miliband od začiatku klonil väčšmi doľava. Ako minister bol ochotný načúvať ekoaktivistom, v ich mene sa postavil napríklad proti stavbe tretej dráhy na letisku Heathrow. Vojnu v Iraku pokladal na rozdiel od Davida za „tragický omyl“. Dnes využíva aj to, že nebol členom kabinetu, ktorý ju odsúhlasil. Usiloval sa o to, aby u labouristov získalo väčší vplyv ich ľavé krídlo. A samozrejme, nie je natoľko prepojený so „starým establišmentom“ ako David. Tu sa ukázalo výhodné, že sa v Brownovom kabinete neexponoval natoľko ako David a bol menej na očiach. Veľká časť Labour Party sa totiž chce odtrhnúť od blairovskej minulosti, ktorú pokladá za príliš „pravicovú“ a pre voličov momentálne aj za ošúchanú, spojenú s odvrhnutou Brownovou vládou.
Aj preto mnohí delegáti v Manchesteri hlasovali, aby sa Ed Miliband stal novým predsedom strany, ktorá si teraz po volebnej prehre hľadá tvár. Niet pochýb o tom, že pod Edovým vedením sa Labour Party obráti vľavo. Ale kam presne pôjde? Aké konkrétne kroky bude v mene nového, socialistickejšieho kurzu presadzovať? A čo na to povedia (potenciálni) voliči?
.sme optimisti
Nový predseda povedal: „Sme optimisti a spoločne zmeníme Britániu.“ Ako ju mieni meniť?
Od Eda Milibanda sa dá očakávať, že zdôrazní aktivistickú stránku pôsobenia ľavice a poskytne väčšie slovo bojovníkom za občianske slobody. Sám zdôraznil, že ľavica nesmie dopustiť, aby si „britskú tradíciu slobody“ privlastnili konzervatívci a liberálni demokrati. Určite bude ochotne načúvať aj odborom, napokon, vďaka ich hlasom na straníckej konferencii zvíťazil. (Poslanci a členovia strany sa priklonili na stranu Davida.) Obavu, že pripustí priveľký vplyv odborárov, musel rozptyľovať už pred vlastnými spolustraníkmi – a vyhlásil, že nemieni podporovať „nezodpovedné štrajky“, pretože labouristi si nesmú znepriateliť verejnosť. Realisticky sa však dá očakávať, že vplyv odborov na ľavicu bude väčší, ako by bol, keby labouristov viedol David Miliband.
Úvahy o ľavicovejšej Labour Party podporuje aj postoj Eda Milibanda k ekonomickým otázkam. Už teraz hovorí o potrebe zvyšovania daní pre banky a o tzv. living wage. Tá, nie súčasná minimálna mzda, ktorá je nižšia, by podľa neho mala byť základom spravodlivej ekonomiky. Ed označil staré blairovské a brownovské ekonomické myslenie za naivné a vyjadril sa v prospech obmedzenia pracovného trhu – tak zahral na populistickú strunu tým Britom, ktorí sa obávajú konkurencie pracovných síl z kontinentu. Napokon, aj návrh zdanenia bánk je výrazne populistický, využíva frustráciu z finančnej krízy a nezodpovednosti niektorých finančných inštitúcií.
Ak však Ed Miliband nepredpokladá, že také opatrenia by sa v dôsledku nepreniesli na tých „ľudí“, v ktorých prospech vystupuje, je naivný pre zmenu on. Preto je pozoruhodné, že zároveň predstavuje svoju stranu ako partnerku malých podnikateľov.
O naivitu však teraz asi nepôjde. Zdá sa, že sa chystá skôr návrat ku koreňom. Ak sa nemýlime, tak v tejto Labour Party, spamätávajúcej sa z hanby, sa začne zo špajze vyťahovať Marx. Pravdaže, nie revolučne hrubo a neotesane, ale sofistikovanejšie: v obale, na ktorom budú nálepky ako „spravodlivá spoločnosť“, „participatívna demokracia“, „zelená budúcnosť“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite