Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kým máme víno, nie sme chudobní

.časopis .týždeň vo svete

Orosilo sa mi čelo a pre istotu som sa spýtal ešte raz: „Naozaj tam nič lacnejšie nemáte? Hoci aj s dvojitým prestupovaním.“ Mladá žena v kancelárii spoločnosti, ktorá predáva letenky, ešte raz pozrela do počítača a ospravedlnila sa: „Naozaj nie.“

Orosilo sa mi čelo a pre istotu som sa spýtal ešte raz: „Naozaj tam nič lacnejšie nemáte? Hoci aj s dvojitým prestupovaním.“ Mladá žena v kancelárii spoločnosti, ktorá predáva letenky, ešte raz pozrela do počítača a ospravedlnila sa: „Naozaj nie.“


Tak som sa musel zmieriť s tým, že do moldavského Kišiňova poletím za cenu, za ktorú by sa dali kúpiť dve spiatočné letenky do New Yorku. Cesta do najchudobnejších a najzabudnutejších krajín sveta je vždy omnoho drahšia, dlhšia a zložitejšia než do miest, kam chodia státisíce a milióny turistov.
Moldavsko takou chudobnou a zabudnutou krajinou je. Dokonca, ako sa zhodnú mnohí, z Európy najzabudnutejšou. Štvormiliónovú vnútrozemskú krajinu od Čierneho mora na juhu oddeľuje úzky pás Ukrajiny. Nie sú tu ani vysoké hory, ani krásne jazerá, ani starobylé mestá, hrady či zámky. Ponúka však čosi, čo žiadna iná časť Európy. Je krajinou, kde (takmer) nikto nebol. A má ešte jeden primát. Je to najchudobnejším štátom starého kontinentu.

.letel som dodávkou
Neveriaco som si prezeral letenku. Po linke Praha-Odesa, ktorú Boeing Českých aerolínií zvládol za dve a pol hodiny, nasledovala linka Odesa-Kišiňov s časom cesty tri a pol hodiny. Nebolo by to čudné, keby od seba tie dve mestá neboli vzdialené 200 kilometrov. „To asi letíte cez Kyjev,“ vysvetlila mi logicky pani pri prepážke.
Mýlila sa. Na odeskom letisku žiadna linka do Kišiňova nebola vyvesená. Takže nič letecké. Za svojich dvadsaťpäťtisíc slovenských korún som si totiž z Odesy do Kišiňova kúpil lístok na autobus. Hm, autobus... bola to skôr lepšia dodávka. Akurát s logom aerolínií na dverách.

Na druhej strane, tie tri hodiny (napokon vyše štyri) mi o Moldavsku povedali viac ako tri dni strávené v Kišiňove.
Po hodine sa objavila prvá hliadka ukrajinských pohraničníkov. Hraničný prechod bol síce ešte ďaleko, ale cesta sa priblížila na pár desiatok metrov k hranici, ktorá bola a ešte stále je frontovou líniou. Medzi podnesterskými separatistami, ktorí s pomocou ruských „mierových jednotiek“ udržiavajú na úzkom páse zeme medzi Dnestrom a ukrajinskou hranicou zvláštny štátny útvar: Podnesterskú moldavskú republiku.
Sama moldavsko-ukrajinská hranica je strašnejšou obdobou toho, čo si starší pamätajú z čias najhoršieho komunizmu, napríklad z hraničných priechodov medzi Rumunskom a Bulharskom. Náš vodič, ktorý cez ňu prechádza najmenej raz denne, v tom už vie chodiť. Vie, koho podplatiť, u koho sa ohlásiť, u koho sklopiť oči. Za hodinu to máme za sebou a za nami zostáva rad menej šťastných osobných áut a autobusov. Napokon, „letenka“ Odesa-Kišiňov vyšla na nejakých sto dolárov, čo je priemerný mesačný moldavský plat.
Moldavská cesta, ktorá sa začína za priechodom, je strašná. Prvých desať kilometrov rozloha dier výrazne prevyšuje plochu, na ktorej je asfalt. Potom je úsek, ktorý už začali opravovať. Aj opravená a čerstvo vyasfaltovaná cesta je však totálne krivá, takže aj šesťdesiatkilometrová rýchlosť našej dodávky je na pokraji samovraždy.
O čo horšia cesta, o to krajší pohľad z okna. Mierna zvlnená krajina, do ktorej sa uprostred leta zarezávajú napoly vyschnuté korytá riek. Niekde tu postavil rímsky cisár Hadrián svoj dodnes viditeľný a do máp zakreslený val. Dediny, ktoré sú tu v Moldavsku nezriedka aj mestečkami s desiatkami tisíc obyvateľov, vyzerajú neskazené komunizmom. Modro-biele, často ešte drevené domy, pravoslávne kostoly, koruny stromov. A na vyprahnutých lúkach sa popásajú stáda kôz, oviec, sem-tam nejaká tá krava či kôň. Medzi tým nekonečné lány slnečníc striedané vínnou révou, niekedy trochu socialisticky spustnutou, inokedy výstavnou, ako sa na vinohradnícku veľmoc, ktorou Moldavsko bolo, patrí.

.kde to sme?
Po štyroch hodinách mierneho utrpenia sa konečne blížime do Kišiňova. Vítajú nás typické obrovské komunistické paneláky, postavené za Brežneva, v dobe, na ktorú Moldavci dodnes spomínajú ako na zlaté časy. V susedstve panelákov okolo sovietsky širokej hlavnej triedy vidieť skromné výhonky kapitalizmu, malé pizzerie, obchody, dokonca autosalóny a aj obrovský supermarket západného reťazca Metro. V ňom nakupuje každý, kto na to v Kišiňove má.
Prechádzame centrom, ktoré vyzerá ako jeden veľký park, a potom bočíme do celkom tmavých prašných uličiek, okolo ktorých sú malé a rozpadnuto pôsobiace domy. Tu niekde má byť môj hotel, ktorý som si objednal cez internet. Pravda, za tridsať dolárov na noc...
„Kde to sme?“ pýtam sa trochu vystrašene. „Kúsok od centra, nebojte sa, nájdeme to,“ odpovedá pokojne vodič. Okolo nás beží svorka štekajúcich túlavých psov. Zastavíme vedľa ošumelého paneláku, pred ktorým sedia na plastových stoličkách dvaja znudení muži a pijú pivo. Je to široko-ďaleko jediné osvetlené miesto. Sme v cieli.
Recepčná, ktorá mi po sovietsky tyká a dáva si pre istotu zaplatiť dopredu, mi podá kľúč. Vŕzgajúci výťah ma vezie na šieste poschodie. Prechádzam cez chodbu a cez otvorené dvere spoločnej kúpeľne zazriem dievča v uteráku, maľuje sa pred odchodom do mesta. Ešteže som si priplatil za samostatnú kúpeľňu v izbe päť dolárov.
V izbe je posteľ, televízia, chladnička, kúpeľňa so sprchou, splachovací – a splachujúci – záchod, všetko svojím spôsobom čisté. Mesto za oknom je tmavé a tiché. „Som tu teda v peknej ri...“ stačím si ešte zašomrať, než v tej horúcej noci prvý raz v Moldavsku zaspím.

.bývalé mesto vzdelancov
Hovorí sa, že ráno je múdrejšie večera. V hotelovom výťahu som zišiel dole s usmievavou čiernovláskou – môj hotel bol totiž čosi ako luxusnejšia verzia miestnych vysokoškolských internátov. Cestu síce cez noc nevyasfaltovali, ale domčeky v dennom svetle vyzerali dokonca príjemne, miestami pekne.
Po prechode panelákovým sídliskom som narazil na veľmi slušne zásobený supermarket, navyše otvorený 24 hodín denne. A samo centrum Kišiňova bolo mimoriadne príjemné: dva veľké parky rozdelené šesťprúdovou hlavnou triedou, po ktorej navyše nešlo veľa áut a hromadnú dopravu zabezpečovali pomerne nové české trolejbusy. Medzi najmenej storočnými stromami bol osviežujúci chládok a katedrála z 18. storočia bola čerstvo opravená. V protiľahlom parku za sochou najvýznamnejšieho moldavského panovníka kráľa Štefana Veľkého (za jeho vlády v polovici 15. storočia bolo Moldavsko významným východoeurópskym štátom) dokonca fungoval vodostrek, pamätajúci ešte cárske Rusko. Alebo aspoň medzivojnové Rumunsko, ku ktorému väčšina dnešného Moldavska viac než dvadsať rokov patrila. Hlavná trieda a jej okolie je plné normálnych západných obchodov, je tu aj McDonald‘s, na každom rohu sa predávajú mobily.
„Kišiňov bolo mesto vzdelancov, univerzít, kaviarní a nádherných parkov,“ spomínal na dávnu atmosféru moldavského hlavného mesta jeden postarší sedmohradský žid, keď sme pred časom tieto končiny spomínali. Pravda, kaviarní v Kišiňove veľa nenájdete, ale to skôr preto, že ich nahradili pizzerie a reštaurácie. Okrem pravoslávnych kostolov zostala v meste aj arménska katedrála, dom, v ktorom býval vo vyhnanstve Puškin, zopár múzeí, divadiel a v parkoch kúsok od centra sú na umelých jazerách milé reštaurácie, kde sa dá stráviť večer.
Niektorí cudzinci už objavili čaro miestnych diskoték, ktoré majú nielen skvelú atmosféru, ale kde je v podstate ktokoľvek zo Západu pre veľkú časť pekných Moldavčaniek neodolateľný. Nočný život sa však deje len v piatok a sobotu, viac dní miestni zo svojich sto- až dvestodolárových priemerných platov neutiahnu. A najčarovnejšia na Kišiňove je jeho stará a najzanedbanejšia časť plná malých, takmer vidieckych domčekov so záhradkami, na ktoré sa už tlačia milionárske vily miestnych zbohatlíkov.

.sovietsky zväz v konzerve
Zo strednej Európy vyzerá ako adrenalínový zážitok návšteva Podnesterskej republiky, už spomínaného separatistického útvaru, ktorý ovláda zmes tvorená KGB, mafiou a bývalými sovietskymi armádnymi dôstojníkmi. „Ak sa vám tam niečo stane, my vám nepomôžeme,“ varuje ma český diplomat.
Jednodenný „skok“ do Podnesterska pritom nie je zložitý. Hoci sa obe vlády navzájom neuznávajú, nebránia tomu, aby medzi dvoma „štátmi“ prebiehal čulý ruch. Autobus alebo mikrobus z Kišiňova do separatistickej metropoly Tiraspol chodí každých niekoľko minút, cena za šesťdesiatkilometrovú cestu je niekoľko desiatok korún.
Na hranici je síce cudzinec atrakciou, ale okrem toho, že za jednodenné vízum vycáluje desať eur (správne by malo stáť desať moldavských lei čiže asi dvadsať korún, ale hádajte sa...), všetko prebieha hladko.
Tiraspol je sám asi najväčším zážitkom, aký môže Moldavsko poskytnúť. Je to Sovietsky zväz zatavený v konzerve, ktorá odolala šestnástim rokom od rozpadu „ríše zla“. V znaku Podnesterska je stále kosák a kladivo, pred budovou vlády stojí obrovitánsky žulový Lenin, uprostred hlavnej triedy mesta je sovietsky tank a pohrebisko hrdinov. Komunisti a kágebáci, ktorí tu vládnu, chcú k Leninovi pristaviť ešte pomník Che Guevaru – podľa miestnych novín by bol prvý v Európe.
Tiraspol je asi taký rušný, že najživším miestom je tunajšie vidiecky pôsobiace trhovisko a najblahobytnejšie vyzerá štadión miestneho klubu Šerif Tiraspol. Ten totiž patrí tunajšiemu najmocnejšiemu klanu. Na štadióne, ktorý by mohol pokojne stáť niekde v západnej Európe, sa hrá Liga majstrov. Šerif Tiraspol, ktorý si môže dovoliť kupovať zahraničných hráčov, hrá a už roky suverénne vyhráva moldavskú ligu. Takže aspoň vo futbale je Tiraspol nesporne súčasťou Moldavska.

.nemôžeme byť chudobní
Moldavským vinárom, ktorých vidiecka pivnica je v Moldavsku asi najlepším miestom, je, koniec koncov, rozdelenie krajiny fuk. „Potrebujeme len jedno: aby nás nechali v pokoji vyrábať a predávať víno. Potom tu bude zase dobre, ako vždy bolo,“ hovorí mi Vasiľ, keď pred poludním prináša ďalšiu PET fľašu, do ktorej stočil vlastné víno. Chutí po slivkách.
Zo sovietskych čias, keď sa tu dorábalo víno pre štvrť miliardy občanov ZSSR, zostali v Moldavsku kilometre dlhé pivnice, v ktorých chodia nákladné autá. Je to úchvatné, ale dobré víno sa robí inde: v malých pivniciach moldavských dedín.
„Možno sme najchudobnejší v Európe, ale dobré víno tu vždy bolo a bude,“ vraví Vasiľ po ďalšom pohári a dodáva: „Národ, ktorý má dobré víno, nikdy nemôže byť chudobný. Vlastné dobré víno stojí za všetky peniaze.“

.luboš Palata, Kišiňov/Tiraspol
Autor je redaktor Lidových novin
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite