Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Na to, ako málo chodím MHD, stretávam revízorov pomerne často. A vzhľadom na to, že som ešte aj dosť paranoidný jedinec, snažím sa vždy mať lístok. Boli časy, keď mi to bolo jedno, chodila som si láry-fáry a myslela som si (neviem prečo) že ich rozoznám, keď budú nastupovať a rýchlo vystúpim.

A tak som ako pubertiačka vždy v autobuse pôsobila veľmi inteligentne a sústredene. Ktosi mi povedal, že všetci nosia ľadvinky a chodia vo dvoch (blbosť) a že všetci sú to odutí debili, čo sa im páči buzerovať ľudí. (Ďalšia blbosť – frajer vraj stretol jedného sympatického!). Párkrát som ušla, párkrát ma chytili, párkrát som zaplatila pokutu, párkrát som ju nezaplatila, ale nikdy som ich nepodplatila. Keď ma naposledy chytili, myslela som, že sa rozplačem, lebo som si napriek tomu, že som sa ponáhľala v Prahe na metro, utekala rozmeniť peniaze, aby som si kúpila lístok (napriek tomu že mi segra vravela, že načo, že stačí „nemať občaňák”), nastúpila som celá šťastná do metra a keď som z neho vystúpila, chytil ma revízor. Spokojne a pyšne som ukázala lístok. Neštiknutý. Vysvetľovala som, prosila som, ale nič. Áno, mal na to právo. Ale to z neho nerobí dobrého chlapa. Moja mama za študentských čias išla autobusom a keďže nebolo kde kúpiť na zástavke lístky, spýtala sa takého sympatického pána v baloniaku, či nemá lístok na predaj. A ten pán bol revízor a naparil jej pokutu. To však ešte nie je nič oproti mojej nedávnej skúsenosti, keď som išla cez Bratislavu a prišiel revízor. Ja som lístok mala, ale neďaleko sediaca, veľmi zvláštna dievčina s krátkymi vlasmi, rozpitými kerkami a veľmi milými a smutnými očami lístok nemala. Nemala ani tašku, ani peniaze. Vlastne nemala vôbec nič. Revízor si vypýtal lístok, ona zdvihla zrak, usmiala sa a povedala „nemám”. Úplne pokojne, bez stresu, iba s malou melnchóliou v hase. „A peniaze?” naliehal ľadvinkár. „Ani peniaze nemám. Práve idem z výkonu väzby, nemám vôbec, ale vôbec nič.” Nepovedala to tak, aby sme ju ľutovali, ani sa nesnažila ho obmäkčiť. Po tele mala jazvy a väzenské tetovačky a oči mala smutné a pohľad „mäkký” ako také teliatko.
„A za to, že si bola v base, akože nemusíš mať lístok?” zaťal drzo revízor.“ No čo mám robiť, nemám. Nič nemám. Nielen lístok.”  „Ok, volám policajtov.” Tak strašne som chcela, aby ju nechal ísť. Pripomínala mi mňa, keby sa môj život vydal iným smerom. Mňa za zlých okolností so zlým osudom. Chcela som jej pomôcť, ale nemala som ako. A tak som jej venovala priateľský pohľad, revízorovi jeden nepriateľský a vystúpila som. Bola to konečná a týpek dal zavrieť dvere a pravdepodobne tam čakali na policajtov. A ak bola babenka v podmienke, tak pravdepodobne skončila tam, odkiaľ práve išla. Ja viem, že revízori musia existovať. Aj že dievča nemuselo nastúpiť na autobus, keď vedelo, že nemá na lístok. Lenže svet nie je o tom. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite