Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kulichiáda

.juraj Mojžiš .časopis .fenomén

Kontroverzná socha Jána Kulicha ostáva na nádvorí Bratislavského hradu. Predseda parlamentu nariadil iba jej drobné úpravy, ale zatiaľ nevidí význam presunu Svätopluka. Preto je tu dôvod pripomenúť si podrobnejšie jeho autora.

Skeptik by dôvod tejto krátkej rozpravy označil ako nesúhlas s vesmírnym zívaním. Veď iba nuda spárená s lenivosťou mohli dať šancu sorelovskému diktátorovi a normotvorcovi v jednej figúre občana Jána Kulicha, aby pretiekol do ostatného dvadsaťročia.
Ján Kulich pretiekol spolu s témami od ukrižovaného Krista po Svätopluka, kráľa všetkých Slovákov. Pre slovenské sochárstvo veľmi zlá správa. Pre občana Tibora Bártfaya, od vekov v žiarivom tieni Kulicha, však správa z najlepších. Nie, súdruženkovia, o vás to nebude, vy ste iba prízrak (ne)pochopiteľných dôsledkov nudy spárenej s lenivosťou. Nie vašej lenivosti, vy ste čiperky činorodé, to onakvejší lenivci posedávali v (ne)kultúrnych komisiách, referovali o zmluvách už (súdruhmi) zazmluvnenými a „bezradne” mávali dokrčenými ramenami. Nevyznám sa v cirkevnej hierarchii, ale určite na vysokom stolci Niekto krížikom posvätil Kulichov kríž a odpustky. Ani o organizačnom štruktúrovaní politických strán neviem skoro nič, ale viem, že niekde v KDH Niekto stál za prijatím figúry spanilej devy a niekde v Smere – sociálnej demokracii Niekto zavelil „poskladať” sa na figúru spanilého kráľa a hybaj s nimi na hradný vŕšok. Tá prvá sa tam objavila pod rúškom noci z(a)vedená na vopred osadenom soklíku, ale druhá figúra sa už s mečiarovskou operetnou pompou mohla vzpínať a od rozkroku dupať si do kroku. Napokon, dôsledne vzaté, ani o vás to nebude. Napriek tomu, že démon dobre vie, že darmi ľahšie ako pána Boha nakloní si pána človeka.
Mrzí ma však, že vari už nikto si nechce spomenúť na Tatarkovo brizantné pomenovanie – zo „60” (!) – Kulichových, Bártfayových a prepytujem i „diel” za nimi trčiacich súdruhov sochárov. Nazval ich opašné monumenty z nakydaného bronzu. Aspoň dotknutí by si mohli spomenúť, že vyššie menovaní s cynickým úsmeškom ticho zariadili hlučné roztĺkanie ich sôch na sídliskách. Alebo si ešte raz zanôtime: Nie sme ako oni? Horkýže!
Hodnota umenia je symbolická hodnota. V opatere cynikov však symboly boli, sú a budú vykrúcané (ne)čistými špekuláciami. Na terminológii nezáleží, tie akože stratégie vždy špinia tzv. umeleckú prevádzku – najnovšie aj primitívne uspokojovanie smotánkovského nevkusu. Viem, som naivný, ale len takého ma štyridsať rokov života v totalite preplieskalo v miere, ktorú som uniesol. Rovnako tak aj počas ostatných dvadsať rokov. Napokon, vesmírne zívanie mohlo by byť ozaj sexi témou slovenského sochárstva, lenže čiperky činorodé z času na čas obohatia kultúrny diškurz všeobecným pobúrením. Na jednej strane – trasorítkovským či operetným – osadením paškvilu, na druhej strane jeho ešte paškvilnejšou obhajobou. Raz deva, raz kráľ, raz na psí tridsiatok vyjdený rozprávkar. Čiperky sa však poučili o jednej zásadnej zmene. Nech si rozumbradovia štekajú, koľko a ako chcú, (Kulichova) karavána bude kráčať ďalej. Ktože si už len spomenie, ako počas jeho bašovania (s)končili čo schopnejšie karavány a ani moc nefrflali. Bronzová deva a bronzový kráľ však zmiešali cynizmus, staromilský nevkus a komunistickú trúfalosť v takej prekypujúcej miere, že mlčať by bolo hriechom. Nepoznám nikoho, kto by chcel potrestať mramor či bronz, ktorý prešiel pracovným procesom občana Kulicha. Zato sám som si zgustol aspoň na predstave, ako občan Bártfay malým kladivkom aspoň hodinu denne roztĺka opašného Klementa Gottwalda. Dej baj dej.
.fenomén koncov
sa rodí s novým začínaním novátorov. Z povahy veci najpríhodnejšími chvíľami zrodu prerodu sú revolúcie. Z dejín novoveku poznáme dve. Francúzsku revolúciu a Priemyselnú revolúciu v Anglicku. Zvyšok tvoria rozličné pomenovania politických prevratov. Tak či onak veľkohubé všeobecné pomenovania lokálnych zmien. Pravda, ide o zmeny, s ktorými sa v horúčke zrodu prerodu identifikujú zástupy, ktoré museli uveriť, že už ich nič dramatické nebude môcť oddeliť od (novej) moci. Potom sa ešte treba dohodnúť a schváliť výročné dni a stupeň ich oslavovania. A to je zadateľná chvíľa pre všetkých dedičov osudu veľmajstra lokajov a prevracačov kabátov Jacquesa-Louisa Davida.
Od jeho čias však revolučné obrazoborectvo produkuje viac mýtov ako deštruovaných panákov z trvanlivých materiálov. Predovšetkým si na prsiach hreje ilúziu objektivity. Totiž, len čo sa obrazoborecké hnutie – hocijakého zafarbenia – ocitne na zvládnuteľnom bode, vyrukujú zástupcovia ľudu, schopní vytvoriť spojenectvo na prevzatie moci. Vzápätí sa rozkádrujú a v stále vysokej temperatúre poprijímajú rozhodnutia rôznej trvanlivosti. Zároveň je to čas, v ktorom sa už reálna moc nechce – a ani nemôže – zaobísť bez symbolickej moci. Povedzme, že bez vzletnej sebachvály to vydrží až do prvého výročia. (To sa síce ešte nestalo, ale mohlo sa stať.) Aby však výročie vzdalo dôstojne hold moci, treba ho potvrdiť štatútom sviatku.
Deň sviatočný naisto je neodmietnuteľnou príležitosťou, aby na autentických a čo i „len” symbolicky určených miestach boli osadené symbolické figúry. Pri nich vyslovené „výročové” prejavy majú povinnosť vlastne vždy znovu zakladať budúcnosť. Niekedy ju teda komentujú, niekedy sebareprezentačne potvrdia metafyziku moci a techniku jej vládnutia. Preto niekedy je aj dôležité, aké sochy budú učiť aktuálnych rečníkov. K čomu bude inšpirovať rýchla čitateľnosť ich symboliky, ktorá rozhodne nemá označovať tajomstvo a voľajakými detailmi upozorňovať na ono skryté, ale musí dunivo zunieť do očí bijúcimi nálepkami, a tak oslavnou interpretáciou prekrývať pôvodnú udalosť komentárom.
Nejde tu o žiadny teoretický konštrukt. Príkladom za ostatné nech je opašné bronzové súsošie občana Jána Kulicha na bratislavskom Námestí SNP, ktoré zľudovelo pod názvom Rozvadená rodina. V novembri roku 1989 počas zopár ozaj významných dní tvorilo hrozivý chrbát „zamatu”, s ktorým sa v horúčke zrodu prerodu identifikovali zástupy. Zástupy sa rozišli a opachy tam zostali aj so svojím – teda Kulichovým – svetom dogmatického lokajstva.
.téme dať
čo jej prináleží. Občanovi Jánovi Kulichovi toto všetko štyridsať rokov zaisťoval sovietsky vývoz ideológie barbarskej hlúposti. Jednoducho si mastil vrecká panákmi na témy, ktoré „dostával” zhora. Dvadsať rokov však bolo načim obracať sa za témami, ktoré „vytvorili” deje odohrávajúce sa v priamej konfrontácii voči ním vyznávanej a – bronzovými panákmi i mnohými ako vši pod chrastou mlčiacimi „žiakmi” – potvrdzovanej ideológie barbarskej hlúposti.
Opašný monument však hyzdí ešte jeden detail estetickej atmosféry chvíľu po okupácii Československa roku 1968. Rozvadená rodina sa totiž „rozkladá” na mieste, na ktorom dňa 28. augusta 1969 vložili do základného kameňa pomníka Slovenského národného povstania zakladajúcu listinu s textom začínajúcim pozdravením „všetkých a každého”. Aj pokračovanie je zaujímavé: „My, rada Národného výboru hlavného mesta Slovenska Bratislavy, sme sa rozhodli postaviť v našom meste pomník, ktorý bude vyjadrovať bezhraničnú úctu občanov hlavného mesta všetkým známym i neznámym účastníkom Slovenského národného povstania, komunistom i nekomunistom, vojakom i partizánom, ktorí v auguste roku 1944 povstali so zbraňou v ruke proti nemeckým fašistickým okupantom, a tak pred očami celého sveta dokumentovali, že slovenský národ je oddaný myšlienke národnej samobytnosti. (…) Preto sme pod gestorstvom Mestskej správy pamiatkovej starostlivosti poverili architektov Ing. Ferdinanda Milučkého, Ing. Rudolfa Masného a sochára Vladimíra Kompánka, aby v kameni a v bronze stelesnili túto slávnu epochu slovenského národa utvorením umeleckého diela, ktoré bude zobrazovať veľké ideály a ciele Slovenského národného povstania.” Lenže arogantný občan Ján Kulich pod gestorstvom nových okupantov a staronových kolaborantov založil novú tradíciu kydania bronzu a „celkom” po svojom dal téme oveľa viac ako téme prináležalo. Adlátusov mal habadej.
Od širokého tieňa člena ústredného výboru komunistickej strany Kulicha však je neodmysliteľný aj iný pomníkový príbeh.
.banskobystrický príbeh
je vtelený do – na Slovensku – jedinej sochy hodnej úvahy o sile témy, ktorú na konci 19. storočia Auguste Rodin zveril svojmu súsošiu Mešťania z Calais. Jozef Jankovič súsošie pre Pamätník SNP nazval Obete varujú. Umiestnili ho medzi dve presklené steny rozčesnutej architektúry pamätníka. Osemmetrové súsošie tvoria ležiace telá v klinovitej kompozícii. Nad úrovňou hláv sa na opačnom konci dvíhajú línie drúzovitého tvaru hory obetí. Sochár horu zahalil do zvrásnenej drapérie, a do toho symbolu „večnej” rieky zahalil rozpúšťajúcu sa individualitu „miznúcich” tvárí aj všetkého jestvovania. Nad horou spomienky na utrpenie vyrastá trojfigurálny – už názvom súsošia oslovený – symbol pamäti. Vysoko zdvihnutú hmotu troch figúr rovnako obopínajú zvlnené stopy mokrej drapérie a na tesne zomknutej skupine vytvárajú predstavu celkom inak zjednocujúcu plynutie ôrieky” ako na klinovitom podklade. Na roztvorenej strane tohto podkladu sa dvíhajú línie – v smrteľnom kŕči – stuhnutých nôh, ale z drúzovitého tvaru hory rovnako vytŕča aj niekoľko dlaní s kŕčovito roztiahnutými prstami. Zrejme práve vplyvom opony drapérie, onoho závoja „archy zmluvy”, napriek spomenutým expresívne strnulým gestám súsošie zdôraznilo pietu, nie pátos. A v koncepcii rozčesnutého architektonického tvaru na dve časti centrálneho pamätníka bolo možné zmysluplne klásť otázky o archetypálnom jadre súsošia Obete varujú. Úzky priechod medzi vysokými stenami symbolizuje bránu priechodu, inak povedané, obtiažny prechod zo sféry profánnnej do sféry sakrálnej. Úzka je cesta k tesnej bráne priechodu. V nej zaniká a zároveň pretrváva obnoviteľnosť času, napríklad v spomienkach. Symbol takto vnímanej úzkej cesty vedie k symbolu tesnej brány priechodu. Predstavme si, že „brána” súsošia Obete varujú – ako každá iná brána – má priestor „dnu” a „von”, priestor pred bránou a za bránou. Aby mala svoju logiku, brána rozhraničuje priestor pokoja od priestoru nepokoja, možného nebezpečenstva. Súsošie však dotvára verejný priestor, a tak zároveň aj na zadefinovanom – čiže na živom priestore civilnej komunikácie – originálne formuje pietne miesto. Jozef Jankovič teda pre potreby miesta určeného historickým fenoménom, ale s ambíciou prezentovať univerzálnu platnosť, vytvoril dielo, parafrázujúc Mircea Eliada, na úrovni obrazov a symbolov nezameniteľné, teda originálne.
Neobávam sa, že občanovi Kulichovi by bolo napadlo niečo z uvedenej interpretácie, ale ako funkciami obťažkanému ideológovi mu muselo byť jasné, že roku 1969 slávnostne odhalené Jankovičovo súsošie treba rýchlo odstrániť. Banskobytrický príbeh sa potom ešte zopár razy zamotal – demontážou, prevezením a osadením v obci Kalište, druhou demontážou a prevezením do B. B. – kým po tridsiatich dvoch rokoch Obete varujú znovu osadili na pôvodnom mieste. To súsošie nesugeruje žiadnu ilúziu objektivity. Pri ňom vyslovené „výročové” prejavy nemajú povinnosť zakladať budúcnosť. Keď v nich čosi také zaduní, duní plytkosť a hlúposť. Najlepšie je pri ňom mlčať, tak ako na cmiteri. Dobre si pamätáme, že len čo na začiatku normalizácie zaskočil za varujúce obete „dômyselný” symbol kosáka a kladiva, orgiám ideológie barbarskej hlúposti nebolo konca kraja. Ani pod Rozvadenou rodinou sa oslavujúci komunisti v siláckom „plkaní” nehamovali.
Viem si predstaviť, že občan Kulich – počas husákovskej normalizácie jeden z najarogantnejších presadzovateľov sorelovskej dogmy – vlastne si na nič nemôže spomenúť a na čo si už len spomenúť musí, z toho sa vyodpustkuje. Lenže, ono to má svoju zvrhlú logiku.
.démonove nahováračky
sa na začiatku ostatnej etapy kulichiády ostro zamerali na ilúziu objektivity. Pred dvadsiatimi rokmi odporcovia ním vyznávanej ideológie barbarskej hlúposti neopatrne šírili zmysluplnosť demokracie, ktorú začali oživovať a znovuvytvárať s preukrutným podielom roduverných komunistov. Občanovi Kulichovi muselo docvaknúť, že umenie nie je forma ideológie, hoci práve to vyznával celý svoj komunistický život.
Komunistom z povahy veci najviac zavoňala „národná” agenda, veď si aj pod ňou dlhé roky internacionálne prikurovali. A tak si démon vyrátal, že rodiaca sa nová senzibilita naisto siahne po symboloch národa, kresťanstva a tisícročných Slovákoch. Práve preto sa zameral na ilúziu objektivity. Jednoducho pre slabosť objektivity a pre silu ilúzie. Navyše, počas jeho bašovania reálsocialistické normy súdruhovia vnucovali a za „západné úchylky” trestali. Teraz sa však mohol spoľahnúť na jalové dohadovanie sa jeho „kritikov” o miere talentu, akademickom vzdelaní a akademických zručnostiach, a tak podobne. Už to nemalo byť ako za jeho iskrivých čias, keď naivným profesionálnym maliarom a sochárom ideová organizácia nakázala povyrábať „albumy” s fotodokumentáciou prác po roku 1968 a on ich šmahom zhodil zo stola profesionálne naivných úradníkov ideovej organizácie a mudroval o zrade – jedno, či dobrých, a či zlých – výtvarníkov. Preboha, tento opašný monumentalista – akademicky či staromilsky – ubližoval realizmu. Napriek tomu kulichovské varianty „proletárskych” tém sorely najmä počas normalizácie oslavne objali stovky popísaných stránok – občanom Kulichom vybraných, ozaj vyberaných(!) – akademikov a docentov, z ktorých nasekal profesorov. Pravda, dostalo sa aj na snaživé zväzáčky, ale kto by si už na ne spomenul.
Démon vedel, čo rozumbradovia ešte stále nevedia, vedel, že socialistickorealistickú masku pokojne zniesla tvár výtvarného umenia. Nezniesla však dogmu sorely a nezniesla ani pogromy konané v jej mene. Dobrovoľní nedobrovoľníci z krajín postihnutých morovou ranou svetlej budúcnosti „sovietskeho typu” nakydali tony bronzu, zničili kilometre našepsovaného plátna, polámali talenty, napriek tomu výtvarné umenie do prachu (dejín) nezadupali.
Takže, Démon Démonovič, pýtam sa, ba rovno otázku kladiem: kedy už – hudry, hudry – po návrate do horúceho rodného pekla sa na kolomaž …, veď viete čo …?
Autor je výtvarný a filmový teoretik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite