Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zo Saddámovho Iraku do utópie

.časopis .kritická príloha

Ako tak popíjali biele víno pri obede s výhľadom na Stredozemné more, skoro sa medzi turistami vo foyeri veľkého hotelu v Tel Avive stratili. Táto dvojica však nepatrila k obyčajným návštevníkom.

Ako tak popíjali biele víno pri obede s výhľadom na Stredozemné more, skoro sa medzi turistami vo foyeri veľkého hotelu v Tel Avive stratili. Táto dvojica však nepatrila k obyčajným návštevníkom.
Príjemný, priateľský 50-ročný človek v kockovanom saku, nemecko-iracký spisovateľ Nadžem Wali, je medzi arabskými intelektuálmi zriedkavý prípad. Je to filosemita, ktorý propaguje otvorené kultúrne vzťahy medzi arabským svetom a Izraelom.
Nadžem Wali sa hrdí tým, že do arabskej literatúry uviedol hebrejské slovo lechajim, ktoré zaradil medzi ďalšie názvy prípitkov vo svojej poviedke Tancujúca Matilda. Jeho najznámejšia kniha Tell-al Lahm (Kopec mäsa) je o živote v Saddámovom Iraku, a objavuje sa v nej i pozitívne vykreslená židovská postava. Nadžem prišiel do Izraela vo februári tohto roku, aby sa zúčastnil na stretnutí arabských a izraelských spisovateľov v Tanturovom inštitúte pre náboženstvo. Keď v marci tohto roku prišla ďalšia pozvánka z haifskej univerzity, zobral Nadžem na túto návštevu i svoju manželku, herečku a speváčku Inaam.
„Prišiel som sem, aby som vyprovokoval debatu," hovorí Nadžem. „Veľa Iračanov si myslí, že by sa mali nadviazať vzťahy s Izraelom, ale stále čakajú na niekoho, kto by to začal." „Moja úloha intelektuála je vyprovokovať otázky," vraví Nadžam napchávajúc sa rybou. „Potrebujeme otázky. Pod diktatúrou sme nemohli klásť otázky."

.arabskí spisovatelia nesúhlasia
Postoj Nadžama k Izraelu je v priamom rozpore s pozíciou Arabského zväzu spisovateľov (AWU), ktorý združuje spisovateľov Arabskej ligy (s výnimkou spisovateľského zväzu v Iraku – údajne vzhľadom na vznik počas americkej okupácie). Na poslednom novembrovom zjazde v Káhire AWU hlasovalo za úplný bojkot izraelskej kultúry a do čela organizácie zvolili Mohammeda Salmawyho, ktorý oslavuje samovražedných atentátnikov a tvrdí, že holokaust nie je židovská tragédia, pretože v táboroch smrti zahynuli aj arabskí väzni. Salmawy obhajuje aj  pravdivosť starodávneho antisemitského mýtu o používaní krvi detí ako metaforu izraelského prístupu k Palestíncom. Nadžam na druhej strane odsudzuje samovražedné atentáty a považuje ich za vraždenie. Kritizoval aj egyptského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Nadžíba Mahfúza za jeho vyhlásenie, že chápe atentátnikov.
Egyptský poviedkar Ahmad al-Chamisi v najdôležitejšom literárnom časopise Achbar al-Adab napadol tých, čo volajú po normalizácii vzťahov. Odzrkadľuje to prevažný negatívny názor egyptských intelektuálov. Tvrdí, že návrhy na nadviazanie kultúrnych vzťahov s Izraelom sú absurdné, pretože izraelskí intelektuáli podporovali vojnu v Libanone. Takisto zastáva názor, že Izrael je zodpovedný za krádež egyptského antického umenia, a že „Izrael je vojenská základňa bez kultúry alebo histórie“. K lepším vzťahom nepridal ani nedávny „objav", že Izrael údajne postrieľal bezbranných egyptských vojakov pri ich úteku v poslednej fáze šesťdňovej vojny. Nadžam neznáša Arabský zväz spisovateľov. „Takíto ľudia v nás zničili kultúru. Oni ju jednoducho samovražedne zbombardovali. Sú to obyčajní kriminálnici. Zastrašili veľa ľudí, ktorí sa teraz boja otvorene hovoriť. Som presvedčený, že keby títo ľudia neexistovali, zlepšenie vzťahov s Izraelom by podporovalo viac ľudí."

Nadžemov postoj sa pozdáva mnohým Izraelčanom – možno najmä vďaka tomu, že sa tvrdo pýta len arabského sveta a neútočí na izraelský postoj k Palestínčanom. „Ak chcete dosiahnuť mier a vzájomne si dôverovať, každý by mal kritizovať svoju vlastnú stranu," vysvetľuje Nadžem. „Snažím sa zlomiť arabskú tradíciu, podľa ktorej každý smie kritizovať len tú druhú stranu. Stovky ľudí to robia, nikto však nekritizuje svoju vlastnú stranu."

.z Berlína to ide ľahšie
Nadžemovo stanovisko pripomína postoj egyptského dramatika a novinára Aliho Salema, ktorý v roku 1994 vyvolal vlny protestov, pretože sa svojím autom vozil po Izraeli a s humorom a sympatiami opisoval, s kým všetkým sa stretol. Po tomto „výlete" sa mu už nikdy nepodarilo uviesť na scénu v Egypte svoje divadelné hry. Egyptský zväz spisovateľov sa ho snažil neúspešne vyhodiť niekoľkokrát, až z neho Salem napokon dobrovoľne vystúpil.
Medzi oboma spisovateľmi je však výrazný rozdiel. Salem sa vrátil do Káhiry, kde je každodenne vystavený odsúdeniam svojich kolegov, zatiaľ čo Nadžem si vypočuje kritiku od svojich neprajníkov, ale vracia sa späť do relatívneho pokoja Berlína. Pre Nadžema predstavuje Izrael aj jeho spomienky na židov, ktorých poznal v prevažne šiítskom mestečku Amara. Spomína si na židovského lekára, ktorého veľmi obdivoval, pretože si od pacientov účtoval podľa toho, koľko si mohli dovoliť. Spomína si aj na židovku, ktorá sa volala Asla (Med) a ktorá vyrábala prekrásne látky pre Nadžemovu matku. „Naučila ma, čo znamená krása," hovorí Nadžem. Spisovateľ jej preto pridelil postavu vo svojej knihe Kopec mäsa, kde však vystupuje ako pôrodná baba, ktorá pomáha ženám pri pôrodoch. To bola aj príčina, prečo jeho knihu zakázali v Saudskej Arábii, Kuvajte, Jordánsku, Sýrii a Egypte. Nadžem dodáva, že úlohu v tom zohral aj jeho podrobný opis milovania, ako aj časť, ktorá znie ako bohorúhačstvo. „Stačilo však, že som Aslu nevykreslil ako negatívnu postavu. Nesmiete opísať žida ako skutočnú ľudskú postavu..." Kniha bola napísaná ešte v roku 1999, ale už vtedy v nej jej autor opísal sektárske zabíjanie, ktoré dnes prebieha v Iraku. „Všetci v Iraku boli obrazom Saddáma Husajna, či už o tom vedeli, alebo nie. V diktatúre sa režim snaží premeniť celú spoločnosť, aby vyzerala ako diktátor. Ľudia si mysleli, že medzi nimi nepanoval žiadny rozdiel, preto sa robili chyby. Keď sa odstránil diktátor, rozdiely vyplávali na povrch." Nadžem sa odmieta identifikovať s ktoroukoľvek spoločnosťou: „Ak by ma ľudia vedeli zaradiť, mali by voči mne predsudky."
Amacia Baram, odborníčka na Blízky východ z univerzity v Haife, tvrdí, že Nadžem je jeden z najlepších moderných irackých autorov. „Je to svetový spisovateľ." Nadžem emigroval do Nemecka v roku 1980, aby unikol Saddámovmu režimu a jeho armáde. Vďaka cenzúre sa v Iraku nedalo veľmi publikovať a diskusné krúžky v kaviarňach boli prešpikované udavačmi: „V diktatúre je každý zajatcom požičaného času."
V Nemecku prejavil iracký spisovateľ záujem o židov a ich kultúru. Nadžem hovorí: „Bol som arabský intelektuál žijúci v krajine, ktorá zapríčinila holokaust. Prvý raz som mohol o tom čítať knihy. Prvý raz som si mohol knihy vybrať sám, namiesto výberu štátneho vydavateľstva. Sám som sa naučil, čo bol holokaust. I predtým som bol humanista, ale štúdiom sa to viac prehĺbilo." Nadžem hovorí, že práve to štúdium mu otvorilo oči, pokiaľ ide o to, čo sa proti židom robilo v arabských krajinách vrátane ich perzekúcie a vraždenia v Iraku. Výrazne sa postavil proti démonizovaniu Izraela a židov medzi arabskými intelektuálmi a dodáva, že „všetko to vzdelanie, ktoré sme mali proti židom a Izraelu je postavené na falošných základoch“. „Izrael je realita. Je tu izraelský štát. Nechápem arabské krajiny, ktoré nechcú uznať Izrael, nechápem, prečo chcú stále bojovať a prečo zavraždili Sadata, ktorý túžil po mieri," pokračuje Nadžem.

.model Haifa a knižný veľtrh
Nadžem bol unesený Haifou, ktorú vidí ako model spolunažívania. „Vidíte tam mladých palestínskych Arabov, ktorí medzi sebou hovoria napoly hebrejsky, napoly arabsky – počuť to všade v kaviarňach. „Zaimponovalo mi, keď som videl, ako sa židia a Arabi miešali v Haife, pretože po tom som túžil – vidieť ľudí žiť spolu i napriek náboženským rozdielom a pôvodu. Slúži to ako vzor, že je možné, aby Arabi a židia mohli spolu nažívať. Iste, problémy jestvujú, ale tie sú všade na svete."
Ako ďalší dôkaz spolunažívania na Nadžema výrazne zapôsobil knižný veľtrh v Jeruzaleme, o čo sa podelil i s čitateľmi z arabského sveta v londýnskych novinách al-Hajat. V článku napadol Palestínčanov, od Edwarda Saida (v akademických kruhoch vplyvný arabista pôvodom z Palestíny) až po zamestnancov hotela American Colony. Nadžem v článku uvádza, že spolunažívanie bolo hmatateľné. Pri vstupe ho prešacoval izraelský Arab hovoriaci po hebrejsky, ako aj Izraelčan, ktorý hovoril po arabsky, a na veľtrhu boli pomiešané stánky s arabskými a židovskými knihami. Majitelia stánkov sa medzi sebou srdečne rozprávali, vypytujúc sa, ako ide obchod. Na obednú prestávku sa spolu vybrali do jedálne, kde si Izraelčania pochutnávali na arabskom jedle a Arabi oceňovali kóšer jedlá.
Nadžema prekvapila veľká účasť izraelských návštevníkov v stánku palestínskej administratívy a obvinil ju, že sa zachovala „zbabelo", lebo ich stánok obsluhovala len jediná osoba. Na tantúrskej konferencii kritizoval palestínskych spisovateľov za to, že sa všetci tvárili, ako keby robili Izraelčanom láskavosť, že vôbec prišli. A nezabudol si pichnúť do Edwarda Saida za to, že používa dvojaký jazyk – jeden pre Západ a ten druhý pre arabský svet. Jeho najostrejšia kritika sa však týkala palestínskych zamestnancov hotela American Colony: „V momente, keď sa dozvedia, že hosť je Arab, hneď sa začnú sťažovať na okupáciu," píše Nadžem. „Ale keď sa ich človek opýta, ako sa majú pod vládou Hamasu, hneď povedia, že sú Palestínčania a že sa medzi sebou dohodnú. Ako sa im dá veriť, keď dennodenne počujeme streľbu z ich zbraní proti vlastným bratom na Západnom brehu a Gaze?" „Mnohí z nás dobre poznajú demagogické výroky v našich školách určené pre zahraničnú potrebu, keď učiteľ žiada študentov, aby do všetkého zaplietli Palestínu – dokonca i pri opise, ako strávili svoje prázdniny," dodáva Nadžem. „Vsetko je Palestína. Doživotný diktátor uväzňuje a zabíja podľa chuti v mene Palestíny. V armáde týra dôstojník svojich vojakov v mene Palestíny. Diktátor vyvoláva rôzne vojny v mene Palestíny."
Saddám tiež použil Palestínu pri vpáde do Kuvajtu a v Sýrii nazvali jednu väznicu Palestína. „Všetko sa robí v mene Palestíny, i útoky proti intelektuálom, ktorí protestujú proti samovražedným atentátnikom a volajú po mieri a dialógu, aj útoky proti tým, ktorí navštívia Izrael z rôznych dôvodov, a potom ich po návrate vyhodia z práce."
Palestínsky analytik Hani Masri, ktorý píše pre noviny al-Ajam, hovorí, že Nadžem Wali predstavuje nepresný obraz izraelsko-palestínskych vzťahov. „Ľudia dobre vedia, aká je realita. Wali je izolovaný od ľudí a píše ako orientalista, ktorý nesympatizuje s Palestínčanmi." „Môže si hovoriť, koľko chce, o kritike vlastnej spoločnosti, ale Izrael je okupant a nielen iba spoločnosť," pokračuje Mari. „Odohráva sa tu okupácia, ktorá znemožňuje, aby mali Palestínčania svoje individuálne a spoločné práva. Ako môžete byť humanistom, keď nie ste proti okupácii? Wali by mal byť proti okupácii viac než ktokoľvek iný, pretože okupácia je absolutne proti humanite."

.ben Lynfield
The Jerusalem Report, apríl 2007
preložil (skrátená verzia): Gabriel A. Levický
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite