Zlatý vek seniorov

Tento deň treba prežiť v úcte, láske a obdivu k seniorom, v súlade s Medzinárodným akčným plánom o starnutí, ktorý OSN prijalo už v roku 1982. Pokazilo sa niečo koncom minulého storočia na našom vzťahu k starším, že nám ich dôležitosť treba špeciálne pripomínať? Veď celé veky boli šediny v úcte a láske celkom prirodzene a bez vyznačenia v kalendári. Alebo neboli? 

Ono je to možno viac novinárske klišé a romantizovanie minulosti ako pravda, pretože celé dejiny ľudstva sú v podstate poznačené skôr rozporuplnými postojmi spoločenstva k starým ľuďom. Ako vyplýva z práce nemeckého profesora Andreasa Luha z Bochumskej univerzity, ktorý zmapoval obrazy staroby od prehistorických období až po súčasnosť, v rámci žiadnej historickej epochy nebol postoj voči starým ľuďom vyslovene kladný alebo záporný. Rozporuplný vzťah je tu i dnes, i keď paradoxne práve dnešnú dobu, v ktorej sa najviac bije na poplach, by sme mohli považovať za zlatý vek seniorov. 

Ak vychádzame z toho, ako sa chovali k svojim starcom Eskimáci – nechali ich na ľade, alebo Indiáni kmeňa Hopi – izolovali ich s obmedzeným množstvom potravy a vody, tak môžeme tušiť, že v spoločenstvách lovcov a zberačov si na múdrosti starcov veľmi nezakladali. Napokon išlo o holé prežitie, a to do relatívne nízkeho veku štyridsať rokov. Kto nemal síl loviť, zbierať, ba ani rýchlo utekať, bol pre ostatných priamym životným ohrozením. 

Znalosti a skúsenosti začali byť potrebné, a preto aj úcty- a obdivuhodné, až keď sa človek usadil, niekedy v mladšej dobe kamennej, a začal sa venovať poľnohospodárstvu. Vedomosti o pestovaní plodín, zvierat či o liečiteľstve bolo treba zbierať nielen celoživotne ale odovzdávať ich z generácie na generáciu. Na svete bol kult predkov, ku ktorým robila mladej generácií mostík tá najstaršia. 

V starovekom Grécku a Ríme boli starí ľudia zárukou stability, kontinuity, mravov a pravidiel. Dožitie sa predĺžilo v priemere na päťdesiat rokov, len tí, čo sa výnimočne dožili viac ako šesťdesiat, mohli získať členstvo vo vysokých funkciách. Ale už tu sa začína rozpor medzi múdrosťou starcov a silou a odvahou mladých. Platón starých považuje za vhodných pre zákonodarstvo, Aristoteles, naopak, upozorňuje na pokles intelektu a odporúča odstavovať ich z verejného života. 

Stredovek s prívlastkom temný dopadol najviac na slabých, a teda i na starých. Vek sa skracuje, sila a bojovnosť sú zase raz dôležitejšie ako skúsenosť. Až osvietenstvo vracia do popredia cnosti, etiku, vzdelanie a rozum a s tým aj ich prirodzených nositeľov. Neskoršia industrializácia však prináša novú diskrimináciu starších ľudí, ktorí nie sú schopní udržať vysoké pracovné tempo. Vyraďujú sa do penzie a ich múdrosť zase leží ladom. 

V dvadsiatych rokoch minulého storočia definitívne nastupuje kult mladosti a infantilizácia spoločnosti. Ako vysvetľuje český biológ profesor Stanislav Komárek, proces infantilizácie ľudstva nie je len daňou civilizačnému pokroku, ale priamo kľúčom k jeho pochopeniu. Nové technológie, ktoré čoraz rýchlejšie napredujú, si vyžadujú čaraz mladších ľudí, najmä však ľudí s detskou mentalitou. Najlepšie sa darí „veľkým deťom“, zvedavým, skúmavým, hravým, otvoreným, ba priam nadšene prijímajúcim novinky a bez reptania sa učiacim stále nové a nové veci. 

Zatiaľ čo ešte pred pár sto rokmi bolo potrebné násilne zavádzať napríklad také pestovanie cudzorodej novinky – zemiakov (písal o tom i Martin Mojžiš v týždni č. 37), dnes sa o novinky mnohí idú takmer potrhať. Staré vedomosti sú pri tomto rýchlom technologickom tempe nanič, konzervatívnosť, opatrnosť a spoliehanie sa na skúsenosti predošlých generácií sú prekážkou pokroku. 

Lenže populácia vyspelých krajín, kde dospela infantilizácia najďalej, paradoxne, starne. Starnú aj Slováci, a to napriek silným populačným ročníkom, ktoré teraz privádzajú na svet deti. Podľa prognózy Štatistického úradu bude obyvateľstvo Slovenska v prvej polovici 21. storočia nielen naďalej starnúť, ale tento proces sa bude zrýchľovať. Kým v súčasnosti pripadajú na jedného obyvateľa vo veku nad 65 rokov dvaja obyvatelia vo veku do 17 rokov, v roku 2050 bude tento pomer opačný. Na jedného mládežníka pripadnú skoro dvaja seniori.

Zdalo by sa celkom logické, že čím je viac starých ľudí v spoločnosti, tým väčšia pozornosť a dôležitosť sa im bude prikladať. Zatiaľ sa deje pravý opak, spoločnosť hľadí na starých ako na nesvojprávnu príťaž, výdavkovú stranu rozpočtu, komerčne nezaujímavú skupinu, ktorá je inzertne použiteľná iba ak pred voľbami. 

Seniori sú často diskriminovaní, najmä pri zhoršenom zdravotnom stave, keď sú odkázaní na zdravotnícke a sociálne zariadenia mimo rodiny. Tam bývajú najčastejšie ohrozené ich základné práva, ako je právo na súkromie, na hygienu, harmonické prostredie, slobodu pohybu a možnosť zapojenia sa do produktívnej činnosti. Diskriminácia seniorov, tzv. ageizmus, sa však netýka len dôchodcov, začína sa už v produktívnom veku, keď napríklad zamestnávatelia uprednostňujú mladších uchádzačov. Prenechám však ochranu seniorov pred diskrimináciou na OSN, EK, EÚ, a ďalšie starostlivé orgány, agendu v tomto smere majú dostatočne širokú. 

Viac ma trápi skutočnosť, kde sa stratila a kde zas vziať prirodzenú úctu a lásku k seniorom, lebo žiadny medzinárodný deň to predsa nemôže vyriešiť. Keď pre nič iné, malo by nás to všetkých trápiť preto, že jedného dňa sa v tej skupine ocitneme sami. Skutočne nám nemajú seniori čo dať, skutočne sa nemáme od nich čo učiť, nemajú už žiadne prednosti v porovnaní s googlom? 

„Google by som na konzultácie skutočne dôležitých vecí veruže radšej nepoužíval,“ povedal mi na to hudobný publicista Daniel Baláž. „Na rozdiel od googlu,“ vysvetľuje scenáristka a režisérka Eva Borušovičová, „mi starší ľudia dávajú aj vedomie súvislosti, vlastný názor a skúsenosť, občas aj trochu nadhľadu.“ Čo nám možno dávajú nechtiac, to je aj pohľad na ľudskú popletenosť a omylnosť, v ktorej sa však skrýva veľa osobne prežitého. „Starý človek je ako výlet do vlastnej budúcnosti. Veľmi poučné,“ dodáva s úsmevom Daniel Baláž. 

Pozerajúc na minulosť, dnešní starí ľudia prežívajú svoju zlatú éru. Ešte nikdy sa toľkí nedožívali takého vysokého veku. Veda, zdravotníctvo, technológie, služby i plastická chirurgia robia zázraky a dokážu im život nielen predĺžiť, ale aj spríjemniť. Môžu cestovať, študovať, konečne sa venovať záľubám, na ktoré pri vražednom pracovnom tempe a vychovávaní detí nezostal čas. Babička Boženy Nemcovej mala toľko rokov, čo má dnes Madonna a tá rozhodne nevyzerá, že by prežívala smutnú jeseň života. 

Slovenskí seniori v číslach  

- 5 424 925 obyvateľov dohromady

- 1 145 416 v dôchodkovom veku (muži 60+/ženy 55+) 

- 57 635 obyvateľov nad 85 rokov

- 937 obyvateľov nad 100 rokov 

Zdroj: Štatistický úrad SR  k 31.12. 2009