Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čína stavia kostoly

.miroslav Klobučník .časopis .náboženstvo

Nová politika čínskeho štátu voči cirkvám vyzerá na prvý pohľad potešujúco. Oficiálne cirkvi dostávajú podporu štátu, neraz aj štedrú finančnú. Je to však skutočne dôvod na optimizmus?

Enormný hospodársky rast Číny je fakt, ktorý sa nedá spochybniť. Odráža sa na rastúcej váhe samozvanej Čínskej ľudovodemokratickej republiky v medzinárodnom priestore – predovšetkým v ekonomických vzťahoch. Najviac nás prekvapuje, že sa to všetko odohráva pod kuratelou komunistickej strany.
Zvláštny úkaz. Čínska štátomocenská štruktúra sa pridržiava nedemokratickej politickej kultúry, cenzúry a ďalej vyznáva dialektický materializmus namierený proti vykorisťovaniu človeka človekom a z toho prameniaci ateizmus. Zároveň vytvára podmienky na kapitalistické podnikanie založené na zneužívaní lacnej pracovnej sily a zintenzívňuje svoje vzťahy s krajinami na čisto ekonomickej báze (momentálne napríklad prebiehajú rokovania Číny s Juhoafrickou republikou).
.rozložia Čínu rozpory?
Tento mix rozporov sa dá vysvetliť iba tak, že čínski komunisti nanovo pojali svoju dejinnú úlohu. Vzdali sa nezmyselného cieľa vybudovať komunizmus (stop Maovi) a rozhodli sa pre oveľa pragmatickejší cieľ: zachovať a posilniť Čínu v jej súčasných hraniciach a v tradícii, ktorá spája etnickú rôznorodosť, kultúrnu rozmanitosť a vyspelosť v zjednocujúcej politickej koncepcii večného cisárstva. Pravdaže, došlo tu k istému posunu. Cisárom je komunistická strana. Zatiaľ zostáva pre nás veľkou neznámou pozadie tejto mocenskej štruktúry. Neprenikáme do spletenca rôznorodých záujmov, individuálnej a kolektívnej moci a do mechanizmu chodu a rovnováhy, ktoré udržujú miliardu a štvrť obyvateľov planéty pod jednou vlajkou. Iba sa občas dopočujeme o rýchlej poprave toho-ktorého čínskeho funkcionára obeseného pre korupciu.
Krvavý prerod z feudálnej, kolonizovanej Činy do dnešnej podoby bol bolestivý, priniesol však revolučný výsledok.  Čína prestala byť odbytiskom a kolóniou USA, Veľkej Británie a Japonska. Vracia sa do pozície, ktorú mala do začiatku 19. storočia, keď bola viac než rovnocenným partnerom všetkým, ktorí s ňou chceli obchodovať. Súčasná Čína však trpí. Ekologicky, environmentálne aj duchovne. Platí daň za koncepciu, ktorá ju udržuje pri živote. Priemysel otravuje nespočetné kvantá kubíkov vody, vzduchu a zeme. Globalizácia tlačí na nízke mzdy miliónov robotníkov. Životná úroveň elít v mestách sa diametrálne odlišuje od tej, na ktorú sú odkázaní ľudia na vidieku a vo fabrikách. Človek by si povedal, že to nemôže dlho vydržať. Príliš veľa rozporov, príliš veľa antagonizmov.
.nová politika voči cirkvi
Lenže ateizácia, hoci priniesla prenasledovanie buddhizmu, kresťanstva a naposledy cvičencov taoistického Falun Gongu, asi úplne nepotlačila ochotu etnických Číňanov prinášať osobné obete pre blaho štátu, ktorá sa dá odvodiť už od Konfucia. Táto vlastnosť naďalej tvorí nosný pilier čínskej spoločnosti, a preto s ňou komunistická strana môže rátať. Navyše v Ústrednom výbore strany akoby začal prevládať politický pozitivizmus nad paranojou. Namiesto hľadania a konštruovania triedneho nepriateľa sa komunistická strana azda rozhodla, že využije akékoľvek klady a slabiny svojich oponentov na vnútorné upevnenie štátu a svojej pozície v ňom. Heslo Cez rozmanitosť k jednote tak naberá nový politický rozmer.
Badať to na čínskej (proti)cirkevnej politike, ktorá dnes prechádza revolučným zlomom. Je to tým zaujímavejšie, že bývalé marxisticko-leninské štátne zriadenia v Európe sa do takého štádia nikdy neprepracovali. Čínski komunisti si prestali automaticky spájať kresťanstvo s nepriateľskými záujmami imperializmu. Nielenže prestávajú viesť ideologickú vojnu voči kresťanskej viere, ale začínajú otvorene, ba ostentatívne podporovať oficiálnu kresťanskú katolícku a protestantskú cirkev. V rámci tejto podpory sa nešetrí ani štátnymi subvenciami. Čo sa to deje a je to vôbec možné? Čína investuje do výstavby kostolov a seminárov!
Len o existencii podzemnej kresťanskej cirkvi, ktorá zostáva mimo kontroly komunistickej štátnej bezpečnosti, sa akosi nehovorí. Zamlčuje sa politika kontroly cirkevného života. Silnejú však lákadlá, ktoré majú navádzať na prestup z undergroundu do presvetleného a očalúneného kostola oficiálnej cirkvi. Štát totiž garantuje plnú náboženskú slobodu len tomu veriacemu, ktorý sa prihlási k štátom uznanej cirkvi. Čínsky štátny úrad pre veci cirkevné vyjadril dokonca záujem komunistického štátu na lepšom rozvoji takéhoto kresťanského náboženstva. Samozrejme, že časť sveta pociťuje pri tomto vývoji optimizmus.
.aj tak sa dá deformovať
V skutočnosti však ide skôr o to, že Komunistická strana Číny novým spôsobom rieši dilemu, ako by mohla znefunkčniť cirkevné štruktúry, ktoré nevie kontrolovať. Už nechce natoľko používať bič, skôr cukor – a poriadne sladký. To všetko pre ten istý cieľ – upevniť a posunúť politiku jednej silnej Číny, ktorá sa zďaleka netýka iba vzťahov s Taiwanom.  Súčasná garnitúra totiž objavuje silnú väzbu medzi ekonomickou prosperitou, sociálnou stabilitou kolektívu a duševnou stabilitou jednotlivca. Takáto väzba drží koncepciu jednej silnej Číny nad hladinou. A práve do sociálneho priestoru pozýva svojho odvekého ideologického rivala – kresťanskú cirkev, čím de facto komunistická strana uznáva totálnu porážku marxizmu ako eticko-morálneho a ekonomického systému. Pravdaže, pozvanému hosťovi kladie jasne definovanú a tvrdú podmienku. Kresťanstvo sa musí podriadiť čínskym záujmom. Akým? Môžeme o nich uvažovať.
Vďaka nahromadeným skúsenostiam rôznych sociálno-inžinierskych experimentov komunistickej éry nebude štátna moc okliešťovať základnú  kresťanskú vierouku (božstvo a človečenstvo Krista, trojičná dogma, atď.). Ústredný výbor si zrejme vyhodnotil, že kresťanská náuka nie je momentálne vnútroštátne nebezpečná. Horšie je to pri organizačnej štruktúre, ktorá sa týka predovšetkým hierarchického modelu katolíckej cirkvi, kde neuralgickým bodom ostáva pápežský primát, stále spájaný s imperialistickými asociáciami. Tu čínsky štát nebude ochotný akceptovať akékoľvek ústupky a naďalej bude požadovať od duchovenstva prísahu vernosti komunistickému zriadeniu. Nevieme, čo to v dôsledkoch presne znamená. Iba z analógie so socialistickým Československom môžeme predpokladať, že ide síce o formálny, ale predsa zdrvujúci záväzok vlasteneckého kňaza sledovať v prvom rade záujmy komunistickej strany a až  potom svoje kresťanské vierovyznanie. To je nepochybne deformujúci faktor. Dosvedčujú to zväzky československej ŠtB, podľa ktorých aj viacerí slovenskí kňazi zohrávali úlohu donášačov a špicľov.
.ani Vatikán nebude proti
Aký z toho plynie záver? Čínska spoločnosť si zdôvodnila potrebu komunistickej formy vlády vo svojom  štáte a akceptuje ju so širokospoločenským konsenzom. Tento model garantuje Číňanom životný priestor, rastúci komfort a poskytuje zadosťučinenie aj čínskemu národnému cíteniu. To všetko integruje subkontinent do jedného celku. Komunistická strana si tým upevnila svoje postavenie. Eliminuje sociálne a etnické napätia. Využíva na to hospodársky rast alebo politiku tvrdej ruky, za čo sa nemieni nikomu ospravedlňovať: cenzúru, silu armády a štátnej bezpečnosti. Zmenu v cirkevnej politike preto treba vidieť z tohto pohľadu. Ak kresťanské cirkvi v Číne nebudú ovplyvňovať verejný život a vstupovať doň, budú sa môcť tešiť podpore politickej moci, ktorá vyznáva ateizmus. Dostali úlohu upratovačov a terapeutov, čo nie je veľmi potešujúce, no v každom prípade sa im aspoň otvára možnosť hovoriť o Kristovi. Preto ani Vatikán zrejme nebude a priori proti, o čom už svedčí jeho akceptácia biskupských vysviacok.
Autor je historik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite