Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za hranicou života

.elena Akácsová .časopis .fenomén

Raymond A. Moody, autor knihy Život po živote, ktorá v druhej polovici minulého storočia zmenila pohľad ľudí na smrť, zavítal do Bratislavy. Čo všetko sa od napísania knihy udialo?

George Ritchie sa v roku 1943 dobrovoľne prihlásil do americkej armády. V decembri dostal obojstranný zápal pľúc a jeho lekár ho dvakrát vyhlásil za mŕtveho. Vďaka intervencii jedného zo súcitných ošetrujúcich sa lekár nechal presvedčiť a vstrekol mu injekciu adrenalínu rovno do srdca. George sa vrátil do života a so sebou si priniesol podivuhodný príbeh o žiariacom svetle, o prežitku s Kristom, panoramatický spätný pohľad na svoj predošlý život a vedomie, že pobýval mimo svojho tela. 
V roku 1965 doktor Georgie Ritchie, profesor psychiatrie na lekárskej fakulte univerzity v Charlottesville, prednášal o svojom zážitku študentom. V sále zhodou okolností sedel aj dvadsaťjedenročný študent filozofie Raymond A. Moody. Po rokoch počul Moody rovnaký príbeh od jedného zo svojich študentov na univerzite v Južnej Karolíne, kde tri roky prednášal filozofiu. Odvtedy začal tento jav systematicky skúmať. Neskôr začal študoval medicínu s úmyslom stať sa psychiatrom a učiť filozofiu medicíny na lekárskej fakulte. Počas štúdia hovoril s ďalšími ľuďmi o podobných prežitkoch. Desať rokov od prednášky doktora Ritchieho, v roku 1975, vyšla kniha Život po živote. 
.zážitok blízky smrti
Moody vo svojej práci spoločné znaky rozprávania týchto ľudí označil ako near death experience – NDE. Do slovenčiny sa prekladá rôzne, najčastejšie ako zážitok blízky smrti, zážitok na prahu smrti, cesta po druhom svete, prežitie klinickej smrti. Pritom nemusí ísť vždy len o prežitie klinickej smrti, zážitky takto označené sa môžu vyskytnúť aj pri bezprostrednom ohrození života, napríklad pri páde z výšky. 
Základné fenomény javu NDE by sa dali zhrnúť nasledovne: ťažkosti či priam nemožnosť opísať zážitok slovami; započutie konštatovania o vlastnej smrti; vnímanie liečebných postupov; mimoriadne príjemné pocity mieru a pokoja, zvláštne, príjemné i nepríjemné zvukové vnemy; pohyb tmavým tunelom, opustenie vlastného tela; stretnutie s inými bytosťami, zväčša so zosnulými priateľmi a príbuznými, ktorí by mali byť akímisi sprievodcami; mimoriadne príťažlivá svetelná bytosť vyžarujúca lásku a teplo, ohliadnutie sa za predošlým životom, priblíženie sa k hranici alebo predelu; nutnosť návratu, často neochota vrátiť sa po stretnutí so svetelnou bytosťou; veľké zábrany zveriť sa niekomu so zážitkom; nový pohľad na smrť; možnosť overenia zážitku porovnaním rozprávania svedkov. Dôležitý je aj vplyv zážitku na ďalší život človeka. Nejde o to, že by sa človek po tomto zážitku cítil morálne očistený alebo zdokonalený, prípadne lepší než ostatní ľudia. Prežitok im len dal nový cieľ, nové morálne zásady. 
Dnes, keď Raymond A. Moody obchádza s prednáškami celý svet, napísal ďalších jedenásť kníh a tej prvej, najslávnejšej sa predalo už trinásť miliónov kusov, sa často píše o mimoriadne odvážnom, ba priam hrdinskom čine a o prenasledovaní autora ostatnými lekármi. Podľa vyjadrení samotného Moodyho ide o zveličovanie senzáciechtivých novinárov, ktorí vedia, že historky o prenasledovaní sa lepšie predávajú.  Prvú prednášku o skúsenostiach z klinickej smrti mal na pôde metodistickej cirkvi v Greenville v Severnej Karolíne v roku 1970, následne dostával pozvánky od mnohých lekárskych spolkov. Väčšina účastníkov týchto prednášok nadšene vítala, že niekto v tejto oblasti konečne začal výskum, pretože buď oni sami a ešte častejšie ich pacienti im podobné zážitky opisovali. Mnohí z týchto lekárov Moodymu umožnili, aby sa stretol s ich pacientmi a hovoril s nimi o NDE. 
.vedec či šarlatán? 
Kniha Raymonda Moodyho v každom prípade senzáciou v čase prvého vydania bola, a to nielen v lekárskych kruhoch. Mnohí veriaci ju považovali za prvý vedecký dôkaz existencie posmrtného života. Za priekopníka ho označili aj parapsychológovia, najmä po vydaní knihy Život pred životom, s podtitulom Návraty do minulých životov. Považujú ho za vedecké potvrdenie reinkarnácie, i keď samotný Moody reinkarnáciu rovnako ako zážitky klinickej smrti opatrne zaraďuje do rovnakej kategórie javov, pri ktorých nikto nie je schopný racionálnou cestou na základe faktov dospieť k jednoznačnému vedeckému záveru. Akokoľvek je Moody opatrný vo svojich vyjadreniach, odmieta nálepku experta na posmrtný život a svoje zistenia nevydáva za vedecké dôkazy, veľká časť vedcov považuje za dôveryhodné a akceptovateľné iba tie časti jeho práce, v ktorej opisuje zážitky pacientov. Na rozdiel od Moodyho mnohí vedci na tieto zážitky hľadajú striktne racionálne vysvetlenia. Moody však tvrdí, že v tejto oblasti nedôjde k prielomu na základe vedeckých dôkazov, ale na základe intelektuálneho myslenia, experimentov. Prvý krok k objasneniu musí byť podľa neho konceptuálny.  
V rozhovore, ktorý poskytol Českej televízii pri príležitosti jeho nedávnej návštevy v Prahe, okrem iného povedal, že sme stratili kontakt so svojimi koreňmi. Už Platón a Pytagoras o posmrtnom živote a reinkarnácii rozmýšľali a použili ju v západnom kultúrnom kontexte, je to teda súčasť našej kultúrnej tradície a patrí k počiatkom západného myslenia. 
.kto sa smeje naposledy
Či už veriaci, ezoterici, alebo vedci, žiadna z týchto skupín Moodyho neoznačuje priamo za šarlatána či zradcu, aspoň časť jeho výskumu považujú za vedeckú, pravdivú či priekopnícku, každý si však z jeho práce berie len to, čo sa mu najlepšie hodí do vlastnej viery v posmrtný život, reinkarnáciu či v striktne racionálny svet. 
So všetkými sa Raymond Moody zvláštnym spôsobom vyrovnáva v knihe Kto sa smeje naposledy (The Last Laugh: A New Philosophy of Near-Death Experiences, Apparitions, and the Paranormal v češtine vyšla v roku 2001 vo vydavateľstve Volvox Globator a je beznádejne vypredaná). Satirickou formou analyzuje skupiny parapsychológov, profesionálnych skeptikov i kresťanských fundamentalistov a tvrdí, že majú viac spoločného so šoubiznisom ako s vedou. O vede zase tvrdí, že toho vie príliš málo, než aby dokázala s istotou povedať, o čo tu vlastne ide. 
.samizdatový autor
V našich končinách má Moody ešte jednu zvláštnu príchuť. Komunistom sa svojimi zisteniami nehodil do vedeckého ateizmu, asi im príliš pripomínal biblické vzkriesenie Lazara, takže jeho knihy sa sem v origináli nedostávali. Pár výtlačkov sa predsa len podarilo prepašovať, a tak sme si mohli medzi sebou tajne kolovať a po nociach čítať obchytané šalátové samizdaty, preklepávané na strojoch cez mnoho kopirákov, či dokonca ich ručne prepisovať. Skutočný moodyovský boom sme tak v Česku a na Slovensku zažili až oneskorene, začiatkom deväťdesiatych rokov. 
Skúmanie zážitku blízkeho smrti sa vďaka Moodymu rozšírilo do celého sveta a výskum na túto tému dodnes produkuje väčšina amerických univerzít. Na internete sa dá nájsť enormný počet stránok venovaných NDE, rovnako tak existuje množstvo literatúry rôznej úrovne, ustanovili sa rôzne asociácie bádateľov. Od roku 1981 existuje nezisková organizácia IANDS (The International Association for Near-Death Studies) so sídlom na univerzite v Connecticute, ktorá zhromažďuje poznatky, organizuje vzdelávanie a konferencie v USA a vydáva aj časopis Journal of Near-Death Studies. 
.teórie a aplikácie
V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa výskum zážitkov blízkych smrti sústreďoval na zbieranie kazuistík a ich triedenie. V 90. rokoch nastal veľký boom teórií vysvetľujúcich NDE. V prvom rade išlo o rôzne psychologické vysvetlenia, ako napríklad depresonalizácia, regresia v službách ega, znovuoživenie spomienok na vlastný pôrod či fenomén senzorickej deprivácie. Ďalej to bolo chemické vysvetlenie ako liekmi navodenej halucinácie, teória vyplavenia endorfínov v okamihu smrti či teória odchýlok krvných plynov a ďalšie. 
Dnes sa vedci orientujú najmä na aplikácie poznatkov o NDE, ako je napríklad vplyv na zdravie, prístup k smrteľne chorým, využitie v regresnej terapii. NDE sa tiež skúma u zvláštnych skupín, ako sú napríklad deti, slepci či nemí. Konečne sa začali skúmať aj opačné, teda nepríjemné tzv. strašné zážitky blízke smrti, ktoré sa predtým vyraďovali alebo o nich pacienti vôbec nechceli hovoriť. Skúma sa aj transformačná sila zážitkov na správanie človeka po ich zažití. 
.empatický NDE
Samotný Raymond Moody v súčasnosti vedie súkromný výskumný inštitút Dr. John Dee Memorial Theater of the Mind, v ktorom sa zaoberajú skúmaním zmeneného stavu vedomia.
Moodyho posledným veľkým objavom, ktorý prežil i sám na vlastnej koži pri umierajúcej matke, je empatický zážitok zdanlivej smrti. Často sa stáva, tvrdí Moody, že ľudia stojaci pri posteli umierajúceho, príbuzní a dokonca i zdravotnícky personál prežijú smrť spoločne s ním. Zažívajú všetky typické aspekty NDE. Celé rodiny zhromaždené okolo smrteľnej postele blízkeho človeka vidia jasné svetlo z neznámeho zdroja. Niektorí vnímajú jemnú hmlu nad telom matky či otca, ktorý práve zomrel. Ďalší rozprávajú o tom, ako odprevádzali člena rodiny na jeho ceste do neba. Práve to je obsahom najnovšej knihy Záblesky večnosti: Skúmanie spoločných zážitkov na prahu smrti (Ikar 2010) , ktorú teraz autor na svojom prednáškovom turné propaguje a vďaka ktorej zavítal i do Bratislavy. 
.skúsenosť lekára
So zážitkami blízkymi smrti sa u niekoľkých pacientov stretol aj MUDr. Jaroslav Mikula špecializujúci sa na anesteziológiu a resuscitáciu, ktorý 20 rokov  pracuje na jednotke intenzívnej starostlivosti v nemocniciach Ružinov, Národný onkologický ústav a Malacky. „Moodyho som kedysi dávno čítal,“ hovorí „a osobné referencie niekoľkých mojich vlastných  pacientov, ktorí prežili klinickú smrť, naznačujú, že ich zážitky môžu byť skutočné, nemusí ísť iba o euforizujúce chemické procesy v mozgu.“ Zážitok mimozmyslového napojenia na  umierajúceho pacienta však nikdy nemal. Nevylučuje, že by citovo zainteresovaní príbuzní nemohli niečo podobné pociťovať, i keď sa s tým doteraz osobne nestretol. Lekár a nemocničný personál si však musí udržiavať profesionálny prístup a určitý nadhľad, čo je pri práci na oddelení, kde sú pacienti denne na hranici smrti, nevyhnutné. 
.tešiteľ
Moody považuje nádej za kľúčové slovo na svojej práci. Zážitky blízke smrti podľa neho poskytujú nádej, že existuje život po živote, pretože, ako ustavične zdôrazňuje, ani vedecký výskum na úrovni roku 2010 nič také nie je schopný dokázať. Umberto Eco nazval knihu svojich esejí Skeptici a tešitelia. Zdá sa, že celé ľudstvo by sa dalo do týchto dvoch skupín rozdeliť. Raymond A. Moody jednoznačne patrí do druhej skupiny, medzi tešiteľov. Vďaka nemu má mnoho ľudí – skeptikov i tešiteľov – menší strach zo smrti, zo zániku tela aj ducha, a to je veľký dar, nech už sa naň pozeráme akokoľvek skepticky. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.elena Akácsová .časopis
.diskusia
.neprehliadnite