Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.časopis .osobnosti

Včera som nakrúcala vo filme scénu, kde hrám samu seba o 50 rokov. Okrem toho, že som sa tešila na to, že si zahrám prvýkrát v živote babku, tešila som sa aj na svoju masku.

Včera som nakrúcala vo filme scénu, kde hrám samu seba o 50 rokov. Okrem toho, že som sa tešila na to, že si zahrám prvýkrát v živote babku, tešila som sa aj na svoju masku.
Pred dvoma mesiacmi mi sadrovali hlavu, aby mi urobili odtlačok a včera priniesli na pľac hotový výrobok. Ja o 50 rokov. Zvláštny pocit. Spoznávate svoje črty, črty mamy, otca, dokonca aj babičky, ale je to hlava 70-ročnej ženy. Myslela som si, že to bude vcelku sranda, budem behať celý deň šedivá a vráskavá... ale nebolo to tak. Šiel z toho strach. Je nepríjemné mať na sebe akési väzenie, ktoré vám zabraňuje jesť a smiať sa a ktorého sa pri pohľade do zrkadla bojíte. Na chvíľu som chytila paniku a bola som presvedčená, že z toho zomriem. Nikdy predtým som niečo také nemala a tieto pocity sa podobali tým, ktoré ľudia opisujú ako klaustrofóbiu.
Kamaráti boli na exkurzii v bani a vraveli, že to bolo strašné. Plaziť sa niekoľko metrov pod zemou v úzkych chodbách, bez možnosti postaviť sa, ich naplnilo šialenou úzkosťou. Pripomenulo mi to aj pocity spojené s liekmi na spanie. Váš mozog žije a funguje, normálne myslí, ale proces zdvihnutia šálky s čajom sa zdá nesmierne zložitý a namáhavý a ak chcete nebodaj niečo povedať, sám ste prekvapený hlasitosťou, tempom a počtom slov, ktoré sa nezhodujú s tým, čo ste mali pôvodne na mysli. Trochu podobné je to, keď sa vám pri alkohole pletie jazyk. Ostatní vás majú za ožratého a smejú sa, a iste je to aj pravda, ale vo vás je niečo skutočné, čo chcete oznámiť a nejde to. To všetko sú však dočasné stavy, ktorým sa dá vedome vyhnúť. Čo však prežívajú ľudia, ktorí si ich nevybrali? Napríklad takí transsexuáli?  Cítia sa ako muži a žijú v žene, alebo naopak. Musí to byť hrozne skľučujúci pocit. Alebo niektorí schizofrenici či ľudia s inými duševnými poruchami, keď namiesto nich, ktorí sú väznení vnútri, po svete chodí ich telo a rozhoduje nejaká iná časť ich osoby, s ktorou zápasia? Musí byť hrozné, byť uväznený v skafandri. A včera mi tak napadlo, koľkokrát sme v ňom dobrovoľne. Keď chceme povedať pravdu a povieme lož, keď chceme pomôcť a ublížime, ale aj keď chceme vynadať a pochválime. Koná za nás naša slabšia polovička, dohodne sa s našimi ústami a rukami, presvedčí okolie, že je to naše vlastné rozhodnutie a my sa zdesení prizeráme skaze. Lenže ono to je naše rozhodnutie, pretože vždy je v našich silách potlačiť strach a lenivosť a vykročiť na neistú pôdu. Rozopnúť ten skafander a konať svoje vlastné činy. Veď predsa nie sme v tom sne, kde nás naháňajú a my nemôžeme utekať a kde sa bojíme a nemôžeme kričať. Alebo azda áno?

.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite