Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Behanie s  Ficom

.peter Schutz .časopis

Veľká korupčná aféra na českom ministerstve obrany je prelomová tým, že výrazy „údajne“, „údajný“, ktoré sú inak pri opisoch podobných káuz novinársky sebazáchovné, môžeme pokojne odložiť. Škandál odhalili a zmonitorovali investigatívci denníka MfD do takých detailov, že pre akúsi pochybnosť či prezumpciu neviny niet priestoru.

Slovenský presah českej machinácie s nákupom mínometov je tiež „neúdajný“. Má konkrétne pozadie a najmä meno. Znie Miro Výboh a podľa nahrávky, ktorej výpovedná hodnota je stopercentná (keďže okolnosti vylučujú nejakú „spravodajskú“ motiváciu – napr. že ho chcel niekto kompromitovať), ide o človeka, ktorý „běhá s Ficem“.  A to je doložené. S expremiérom „bežal“ Miro napr. aj do Líbye, keď  bol robiť biznis s Kaddáfím, a sprevádzal ho i na iných cestách-necestách, pričom ešte za ministrovania „vyhral“ v rezorte obrany aj zákazku v objeme 8 miliónov eur. Teda o tej jednej sú informácie.
A čo sa týka potenciálne ďalších, je už na Ľubomírovi Galkovi, aby na pôdoryse mínometnej kauzy urobil v rezorte takú podrobnú inventúru, akú Slovensko ešte nevidelo. Cez aranžmán „strategického nákupu“, ktorým česká strana chcela obísť vlastné výberové konanie, dnes totiž  máme definitívne potvrdené, že na slovenskom ministerstve obrany fungoval mechanizmus, keď lobista s vplyvom, ktorý napríklad „behá s Ficom“ (alebo iný, ktorý sa sánkuje s Kaliňákom – nevieme, koľko ich je), si dá objednávku, čo sa má kúpiť, respektíve „obstarať“. Armádne potreby či priority, na ktoré sa míňajú milióny verejných peňazí, takto určuje aj na Slovensku sieť „bežcov“ (s Ficom či inými), obchodníkov (nielen) so zbraňami, úradníckeho aparátu a politikov, ktorí to kryjú. Predstava, že by o „systéme“ nevedeli a na ňom neparticipovali, je totiž fakticky nemožná. 
Mladá fronta Dnes zmapovala  takpovediac až na dreň proces, kde štát nenakupuje podľa vlastných potrieb (a možností!), ale potrieb, záujmov a ponuky, ktorá prichádza „zvonka“ od „bežcov“ (lobistov), sprostredkovateľov a firiem podľa toho, čo im práve nejde na odbyt, respektíve obchodujú podľa hesla „štát je najlepší zákazník“. Prípad je ukážkou, že jadro korupcie a plytvania neleží v slabosti odolávať pokušeniam, ktoré akosi ad hoc prináša proces verejných obstarávaní, ale v systematickom vyhľadávaní a vytváraní príležitostí, kde sa štátni a neštátni aktéri spájajú v spoločnom záujme podojiť verejné zdroje.  Nielen v rezorte obrany, ktorý je lukratívny ľahkou dostupnosťou  uplatnenia „utajovaných skutočností“, ale vo všetkých je preto kľúčové oddeliť rozhodovanie o obstarávaní od realizácie samotných nákupov. Odňatie obstarávania rezortom s prenosom na špecializovanú inštitúciu sa zdá najlepším riešením, keďže je z podstaty veci evidentné, že zopár desiatok ľudí, ktorí sú ustavične pred očami a majú bezpečnostné previerky najvyššieho stupňa, je ľahšie ustrážiť ako roztrúsené stovky úradníkov. Predtým, a to v rámci aktuálneho šetrenia, ak má byť efektívne,  je však alfou a omegou vytvoriť akýsi výrazne zúžený štandard toho, čo sa považuje za nevyhnutné.  Podstata totiž je, že verejný sektor, zadlžený až po uši, nakupuje veci a potreby, aké by si v rovnakej situácii odpustil nezadlžený súkromník. Ficov spolubežec Miro  je správou aj o tom, že kým sa nestane základnou filozofiou minimalizácia počtu obstarávaní, ani všetky zmluvy vyvesené na internete na plytvaní nič nezmenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.peter Schutz .časopis
.diskusia
.neprehliadnite