Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hana Ponická

.časopis .kritická príloha

Nebyť tej jednej knihy, možno by ostala Hana Ponická (15. 7. 1922 – 21. 8. 2007) v pamäti slovenskej literatúry autorkou detskej knihy O Štoplíkovi (1961) a prekladateľkou. Tou jednou knihou sú Lukavické zápisky.

Nebyť tej jednej knihy, možno by ostala Hana Ponická (15. 7. 1922 – 21. 8. 2007) v pamäti slovenskej literatúry autorkou detskej knihy O Štoplíkovi (1961) a prekladateľkou. Tou jednou knihou sú Lukavické zápisky.

Nebyť jej odporu voči ruskej okupácii, podpore Charty 77 a verejnej kytičke augustovým obetiam v prednovembrovom roku 1989, možno by Hana Ponická ostala v ponovembrovej pamäti ako žena, ktorá chcela vylepšiť tvár Mečiarovi.
Lenže Hana Ponická napísala Lukavické zápisky a bola po auguste 1968 jednou z mála výnimiek, potvrdzujúcou pravidlo o našej slovenskej oportúnnosti.
Hana Ponická pochádzala z generácie, ktorá jánošíkovsky preskakovala ohne Slovenského národného povstania, rada pritom spievala a milovala matuškovskú slobodienku, aj keď nebola celkom slobodou. Mala generáciami dedenú uvzatosť a, keď išlo do tuhého, aj neústupčivosť.

Len preto mohla po auguste 1968 vzdorovať a v tom vzdore vydržať.  Hviezdna chvíľa Hany Ponickej trvala dvadsať rokov, čo je v ľudskom živote takmer nekonečne dlho. Mnohí na Slovensku vydržali chvíľu po auguste, niektorí aj druhú po normalizácii, hŕstka aj tretiu po Charte 77, ale len minimum celých dvadsať rokov. Hana Ponická bola jednou z nich. Za to jej patrí úcta v čase, keď si takmer všetci myslia, že niet ničoho, kvôli čomu by stálo za to vydržať.
V slovenskej literatúre sú jej knihou autobiografické Lukavické zápisky. Mali k slovenskému čitateľovi ťažkú cestu. Dostávali sa k nemu na trikrát. Prvý raz vyšli v Škvoreckého exilovom vydavateľstve v roku 1989, ale tam si ich náš čitateľ prečítať nemohol. Druhý raz vyšli v brnianskom vydavateľstve Atlantis v roku 1992 pred rozdelením Československa, práve keď prestávala byť česká a slovenská literatúra súčasťou spoločnej kultúry. Až tretí raz vyšli Lukavické zápisky na Slovensku, v roku 2004, vo vydavateľstve Michala Vaška, ale znovu ju čítali nemnohí, lebo nežijeme v čase kníh.
Lukavické zápisky sú zvláštnou knihou. Akoby nimi Hana Ponická nechcela protestovať len faktami, ale aj jazykom.  Nie sú len knihou nášho zahanbenia, odčítateľného aj po desaťročiach zo správania v roku 1977 a dôvodom, prečo sa ani dnes nehovorí o elite národa, ale len o smotánkc a celebritách, ale aj a možno predovšetkým knihou o slovenskom jazyku. Dýchajú starosvetskou dôverou v opis a reálnosť tohto sveta, spájajú osobnú skúsenosť s obrazom okolitého sveta a uchovávajú ich v našej kultúrnej pamäti.
Hana Ponická si vyvzdorovala svoju hviezdnu chvíľu doslova na vlastnom živote. Práve to treba povedať v okamihu, keď sa jej život mení na spomienku. Lebo to sa podarí na Slovensku len nemnohým.

.peter Zajac
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite