Bolo to na benzínovej pumpe v bývalej Juhoslávii za komunizmu, keď sme išli škodovkou na našu prvú dovolenku. Sadli sme si obďaleč pumpy na drevené lavičky a mama vytiahla rezne. Vtedy ich ešte balila do alobalu, dnes už sú na to také tie sofistikované matrioškoidné umelohmotné škatuľky. Rezne boli studené, ale chutili výborne a mama nezabudla ani na uhorky. Potom sme sa išli vycikať na tie turecké záchody. Bála som sa čupnúť si ponad dieru, že odtiaľ niečo vyskočí a hryzne ma to do zadku. Nakoniec mi mama dovolila ísť sa vycikať povedľa do trávy. V každom prípade, v ten deň som sa dozvedela, že južná Európa má takéto záchody. A keď som minulý týždeň prišla konečne prvýkrát do Bulharska, nič podobné sa nekonalo. Bulharsko na svojom Slnečnom pobreží nenesie žiadne prvky svojej minulosti. Našťastie aj nanešťastie. Žiadne komunistické betónové opachy, ohyzdná socialistická architektúra, turecké záchody, ale ani miestny trh či háčkujúce babky na priedomí. Hotel na hoteli. Potom Gogo girls, Casino, Supermarket, a zasa hotel. A zasa kasíno a zasa prostitútky, ďalší supermerket, Kingburger...štípem sa do ruky. Sníva sa mi? Premiestnil ma hádam niekto do Las Vegas? Kde sú normálne ulice? Kde sú normálni ľudia? Kde sú babičky s bylinkami a turecké záchody? Je noc, svetielka blikajú, a náš šofér nás vezie z letiska na hotel. Modlím sa, aby bol niekde mimo tohto šialenstva. Moje modlitby sú vypočuté, prichádzame na tichú pláž obklopenú stromami. Je noc, pofukuje vánok a ja sa teším, že keď sa zobudím, budem v Bulharsku. Mám rada, keď prídem niekam v noci. A keď vôbec netuším, ako to tam vyzerá. A potom sa ráno zobudím do prekvapenia. Ten pocit, keď ešte neviem, kde čo je, keď sa zobúdzam a až s prvým otvoreným okom zisťujem, že nie som vo svojej posteli. Nuž, prebudenie to bolo nádherné. Otvorila som balkónové dvere a za nimi bolo more. More šíre, nie ako to chorvátske. Naozajstné otvorené voňavé more, ktoré aj počuť. More, ktorého horizont vám zakrývajú ostrovy, a ktorého hladina stojí ako tiché vody Draždiaku, nie je skutočným morom. Ale toto, toto je šíre more. Pokiaľ sa teda človek, samozrejme, nepozrie na mapu. Nadýchnem sa vzduchu a pozorujem, ako sa prebúdza letovisko. Svet vo svete. Koncentrácia človečiny. Aj dobrodružnému človeku treba takéto dovolenky. Kde sa človek dosýta napapá a nič ho neštve. Ľudia v Sature vedeli, prečo ma dávajú sem a nie do Las Vegas. Aj keď, ja by som namiesto toho vylešteného moderného záchodu pokojne privítala...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.