Ironické psycho

Ak je toto zlomok, ako asi vyzerá celok, pomyslí si človek, keď 750-stranovú tehlu zoberie do rúk a začne listovať husto popísanými stranami. A ak je toto autorov literárny debut, aké hrubé budú ďalšie knihy?

Vstúpiť do literárneho sveta takýmto rozsiahlym dielom je odvážne. Ešte odvážnejšie je pokúsiť sa v ňom opísať genetiku zla, komplikovaný vzťah otca a syna, zaujať kritický postoj k vlastnej krajine (teda k Austrálii), vyrovnať sa s antickou filozofiou, existencializmom, Darwinom aj náboženstvom, zrozumiteľne porozprávať dlhý príbeh a udržať pri tom všetkom roztekanú pozornosť čitateľa. Podarilo sa to Stevovi Toltzovi?

„Idiotsky si rochníme ve svých negativních myšlenkách a neuvědomujeme si, že když si budeme pořád dokola říkat “stojím za prd”, nejspíš to nebude o nic méně karcinogenní než vykouřit karton marlborek.” A Toltzovi hrdinovia si v negatívnych myšlienkach „rochnia” poriadne. Ústrednou postavou je Jasper Dean. Stretávame sa s ním ako so školopovinným chlapcom, ktorého však jeho otec Martin pravidelne berie zo školy („protože ho přemohla hrůza, že můj citlivý mladý mozek zanechává v záhybech Satanových spoďárů”) a radšej mu dôležité lekcie o živote dáva sám. Keď sa chlapci v škole hrajú na policajtov a zlodejov, najväčší záujem je o postavu Terryho Deana. Jasper sa od otca s prekvapením dozvedá, že ide o jeho strýka, mnohonásobného vraha (jeho obeťami boli hlavne skorumpovaní športovci), ktorý dlho utekal pred spravodlivosťou. 

„Minulost je neoperovatelný nádor, který zachvacuje přítomnost,” hovorí Martin Dean svojmu synovi. Najprv mu prerozpráva svoje detstvo plné chudoby, zla, chorôb, nešťastných náhod a náhodných nešťastí, a z toho všetkého vyplývajúcich pocitov viny. Potom sa Jasper dozvedá základné informácie o svojej matke. Zase zlo, psychické problémy, tušené tragédie v minulosti a temné očakávania do budúcnosti. Potom je už rozprávačom dospievajúci a dospelý Jasper, ktorý žije so svojím divným otcom a stále viac sa naňho podobá...

Kniha je plná hlbokých myšlienok, narúšajúcich z mnohých strán fiktívnu pevnosť optimizmu, ktorú si ľudia stavajú, aby sa pod ťarchou nezmyselnosti a absurdity vlastných životov nezbláznili. Steve Toltz – ústami svojich hrdinov – do tejto pevnosti seká neľútostne. Zrady najbližších, zákerné klamstvá končiace skokmi oklamaných z útesov, pohŕdanie priateľstvom, výsmech civilizácie a všetkých druhov idealizmu, šialenstvo v rôznych podobách, život ako nezmyselná cesta do ničoty. Jasper, Martin aj Terry sa tým všetkým prehrýzajú pomocou mnohovrstvovej irónie. Dokonca aj keď sa objavia náznaky lásky a priateľstva, odolávať musia mohutným vlnám sarkazmu a na samotnú dreň oholeného nihilizmu.

Zlomek celku je kniha plná múdrych sentencií a hlbokých myšlienok, ktoré ako ozdoby na vianočnom stromčeku visia na košatom príbehu, posúvajúceho čitateľa cez stovky strán až k zvláštnemu koncu. Na rozdiel od majstrov dlhých románov, akými sú Irving alebo Rushdie, však Toltz nevytvorí medzi čitateľom a postavami románu emocionálne puto. Deanovcov si nezamilujete, neobávate sa o ich osudy, neradujete sa z ich úspechov. Možno je to dané tým, že zla, ktorým svojich hrdinov autor štedro obdaril, je toľko, až je to neskutočné, a preto ťažko uveriteľné. Alebo je to v dôsledku autorovho ironického nadhľadu – akoby to Steve Toltz so svojimi hrdinami (a čitateľmi) nemyslel až tak vážne. 

S porotcami Bookerovej ceny za rok 2008 možno len súhlasiť: je to pozoruhodná kniha, a preto sa právom dostala do finálového shortlistu, nie je to však román, ktorý zmení váš život, a preto nakoniec Bookera nezískal.
Steve Toltz: Zlomek celku, preklad Tomáš Suchomel, Jota, 2010.