Bola to rýchla akcia

Zdá sa, že o celkovom zločine na Slovensku nehovorí nič. Je to nový fenomén, známy zo zahraničia, o ktorom sme veľmi nepredpokladali, že príde aj sem. 

V doterajšej kariére som sa venoval premyslenému organizovanému zločinu. Toto je však typ zločinu, ktorý sa pripravuje doma, zreje psychicky v jednotlivcoch, možno ho podporujú aj médiá, ktoré o ňom rýchlo informujú. Aj preto je možné, že si niekto bude chcieť vziať príklad. 

V prvom rade musíme eliminovať reálny zločin. Tragédia v Devínskej nás však núti reagovať. Samozrejme, odhadnúť osoby, ktoré sa na niečo také pripravujú, je veľmi komplikované. Zamerať sa na hlučných susedov v panelákoch, čo je u nás bežný jav, a vytypovať si susediacich jednotlivcov, ktorí by mohli časom dospieť k tragickým rozhodnutiam, to je obrovská mravčia práca. Ale asi sa budeme venovať aj takýmto aktivitám. Treba si však uvedomiť, že to, čo sa stalo v Devínskej, je výnimočné aj v zahraničnom meradle. Neviem, či máme z toho teraz spraviť hlavnú prioritu policajnej práce a strácať zo zreteľa každodenný zločin.

Z pohľadu predpísanej taktiky bol zásah vykonaný tak, ako mal byť. Na prvý laický pohľad sa zdá, že všetko trvalo veľmi dlho a páchateľ mohol byť zlikvidovaný skôr. Lenže reálna situácia bola iná. Na základe informácií, ktoré nám poskytovali občania, sme mali dôvod predpokladať, že na mieste sa vyskytujú dvaja či traja strieľajúci páchatelia. Policajti sa teda nemohli zamerať len na jedného páchateľa, ak bolo riziko, že z iného miesta zaútočí iný páchateľ. 

...dokonca to bol jeden z najrýchlejších zákrokov. Na samom začiatku sme mali informácie, že sa strieľa z balkóna, okna, vôbec sme netušili, že v jednom byte je už zavraždená rodina. Prvá policajná hliadka prišla rýchlo, nadmieru rýchly bol príchod špeciálnych jednotiek z Malaciek, ktoré boli v plnom vystrojení na výcviku. Tým pádom sa mohli hneď presunúť, dokonca ešte rýchlejšie než druhá polovica špeciálnych jednotiek, ktoré mali iný druh výcviku, síce blízko pri Devínskej, ale museli sa ešte špeciálne vystrojiť. 

O tom sa dá večne polemizovať. Takúto situáciu nemohol nikto predpokladať. Nerátalo sa so žiadnymi prejavmi násilia, nemali sme nijakú operatívnu informáciu o tom, že by sa malo strieľať napríklad v podsvetí. Situácia bola preto ideálna na to, aby si policajti zacvičili, pretože bez výcviku by takéto jednotky nemali zmysel. 

Mali sme od jedného svedka dosť presnú informáciu o poznávacej značke aj o type vozidla, do ktorej nastupovala osoba v krátkych nohaviciach, s „brašnou“ na pleciach práve v čase, keď sa začalo strieľať. Keďže aj páchateľ mal „brašnu“, informáciu o ďalšom páchateľovi sme brali úplne vážne. Pátrali sme teda po tomto vozidle, pričom sme opäť museli rátať s tým, že je to ozbrojený páchateľ s muníciou. Hľadalo sa všade v Bratislave, čo si vyžadovalo veľké nasadenie aj vrtuľníky v pohotovosti. Po dvoch hodinách sme napokon vozidlo identifikovali. Následne sme dotyčnú osobu preverili, až kým sme si neboli istí, že so streľbou nijako nesúvisí. 

Áno, pretože podľa prvých telefonátov to vyzeralo tak, že po sebe strieľali viacerí ľudia so samopalmi.

Nepozeral som sa na hodiny, ale bolo to v podstate hneď po prvých oznamoch.

Prijímal som rozhodnutia týkajúce sa špeciálnych síl a vrtuľníka, ale samotnú prácu v teréne zvládali policajti, ktorí boli na mieste. Napokon, keď sú policajti pod paľbou zločinca, už to nejde riadiť odkiaľsi z centra, treba len konať.

S ním nemalo zmysel vyjednávať, keďže nemal rukojemníkov, nič nepožadoval a pálil okolo seba na všetko, čo sa hýbalo vrátane policajtov. Podľa všetkého sa snažil prestrieľať cez policajné obkľúčenie a uniknúť, o čom svedčí aj palebný priemer, ktorý mal so sebou.

Policajti majú presne predpísané, za akých podmienok možno použiť zbraň ako strelnú zbraň. V prvom rade musia dbať na život a zdravie nezainteresovaných osôb. To nie je ako vo filme, kde krížom-krážom cez seba strieľajú. Policajti teda najprv museli poskytnúť prvú pomoc tým, čo boli zranení. Súčasne s tým  zabezpečovali obkľúčenie páchateľa, aby neušiel. Policajti zvolili mierenú paľbu, pretože boli v obytnej zóne a akékoľvek zranenie nevinného by bolo neospravedlniteľné. A takisto museli cez nadriadených privolať posily a informovať ich, ako a odkiaľ treba zasiahnuť. Všetko toto dodržali. To, že policajtovi zo špeciálnej jednotky sa podarilo po šiestich minútach od príchodu prvou strelou zasiahnuť zločinca, bolo tiež veľmi rýchle. 

Treba si uvedomiť, že silná automatická zbraň páchateľa má smrtiaci dostrel na tri kilometre, policajti sa teda nemohli so svojimi krátkymi guľovými zbraňami príliš priblížiť, aby mohli presne a účinne strieľať. 

Na strelniciach sa strieľa na 25 metrov v nestresovej situácii, pričom musí ísť o dobre trénovaného policajta, aby na 25 metrov trafil terč. Sú to zbrane, ktoré sú určené na krátke vzdialenosti v uzavretých priestoroch. 

Je pravda, že niektorí boli viac zvedaví ako mali byť. Išli na balkón, natŕčali ruku s mobilom či fotoaparátom, lebo chceli niečo nasnímať a pritom boli zranení. 

Môžem povedať, že ich bolo viac než v prípade náhodne okoloidúcich. 

Krátko po tom, ako bol zlikvidovaný páchateľ, sme vôbec nevedeli, že v nejakom byte je mŕtvych päť osôb. Po ukončení paľby preto špeciálne jednotky ešte zachovávali pozície, keďže sa nevedelo, či niekde nie je ďalší páchateľ alebo páchatelia. Až neskôr sme sa dostali do bytu so zavraždenou rodinou. Lenže ani vtedy sme nemohli začať s obhliadkou činu, pretože sme hľadali ďalšieho možného páchateľa a nechceli sme na mieste činu znehodnotiť stopy. 

Nedalo, pretože sme naozaj dovtedy nevedeli, či je to už celé uzavreté. To, že osádka auta, ktorá vraj unikla z miesta činu, nemá na sto percent nič spoločné so streľbou, sme sa dozvedeli desať minút pred tlačovkou. O čom by sme informovali hodinu predtým? O tom, že jeden páchateľ je zlikvidovaný a druhý uniká? Alebo možno ani neuniká?

Nie celkom, pretože sme pracovali aj s informáciou, že jeden z páchateľov unikol do blízkeho hája či lesa. Špeciálne jednotky preto prehľadávali aj tieto miesta. Kým sme neboli v akom-takom obraze o tom, kto strieľal a čo sa vlastne stalo, nemohli sme ľuďom tvrdiť, že to máme pod kontrolou. 

Sú dve roviny opatrení, ktoré treba prijať. Prvá je policajno-pracovná rovina, to znamená, že minútu po minúte analyzujeme, ako polícia pristupovala k zásahu. Je zaujímavé, že čím viac zásah analyzujeme, tým väčšmi ho vidíme ešte v lepšom svetle než na samom začiatku. Policajti konali správne možno až intuitívne. Na príklade tejto akcie hľadáme momenty, ktoré by sme mohli v budúcnosti pri takýchto operáciách zlepšiť. Ale zatiaľ sme nedokázali nájsť nič, čo by sme mohli zasahujúcim policajtom vyčítať. Spôsob hlásenia, spôsob približovania, spôsob získavania informácií od občanov v paľbe, to všetko fungovalo výborne. Druhá rovina opatrení sú tie politické, ktoré majú verejnosť upokojiť a načrtnúť riešenia. 

Pozitívne. Medzi občanmi je naozaj veľmi veľa zbraní. 

Je to pár tisíc. Takúto samočinnú zbraň nemožno držať inak než na športové účely. Kvalitné ostreľovacie zbrane sú veľmi drahé, ale takéto, pôvodom vojenské útočné zbrane prerobené na jednotlivé strely sú už podstatne lacnejšie. 

K tomu sa nebudem vyjadrovať, čakáme na písomné vyjadrenie znalcov. 

Budeme sa snažiť, aby sme to dosiahli.

Desať percent je dosť veľký obnos najmä vzhľadom na to, že už teraz šetríme o 20 až 30 percent.

Urobíme to tak, aby nebolo.

Rezervy sú všade na každom kroku, štátna organizácia je zvyknutá správať sa rozšafne. Štyri roky som pracoval v súkromnenj sfére, zažil som krízu, viem preto, kde aj ako treba šetriť. 

Napríklad na chodbách sa sústavne svieti. Keď som prišiel, zaviedol som pravidlo, aby sa svetlá vypli. Nesmie sa zbytočne jazdiť. Služobné cesty treba mať premyslené, cesty do zahraničia musia byť krátke a iba v nevyhnutných prípadoch a podobne. Prijal som teda už prvé opatrenia a povedal všetkým nadriadeným, že oni sú zodpovední za to, aby sa šetrilo. Ak to urobiť nevedia, budú vyradení. 

Mojou snahou je, aby sa tu šetrilo čo najmenej. 

So všetkými silami budem bojovať za zachovanie týchto sociálnych výhod, pretože policajti si ich podľa mňa zaslúžia. Chcem, aby polícia vyzerala tak, že spoločnosť bude chápať, že si policajti tieto výhody zaslúžia. Nie vyhrážkami, že ak nás nezaplatí štát, urobí tak mafia, ale tým, že polícia bude so zločinom bojovať. Tomu musí zodpovedať aj širší obraz policajného zboru. 

Zakázal som všetkým nadriadeným, aby sa zúčastňovali na spoločenských a reprezentačných akciách, aby pestovali nákladné hobby ako golf, jachty či drahé rybačky, ktoré si vyžadujú vysoké náklady. Policajt by nemal žiť spoločenským životom, jeho životom je služba. Nikdy nesmie spáchať priestupok, nikdy žiadny prečin, nesmie podnikať, zúčastňovať sa na politických akciách, nemal by si vypiť ani na oslave, pretože nevie, kedy bude akcia a kedy bude musieť zakročiť. Nesmie v podstate robiť nič, len čakať a byť v strehu, kedy ho zavolajú do akcie. Takýto policajt je po dlhoročnej službe psychicky aj fyzicky vyčerpaný, preto si zaslúži výhody. Všetko robí pre občanov a pre štát, preto si zaslúži, aby sa potom o neho občania svojimi daňami postarali. 

Policajt je po dvadsiatich rokoch služby psychicky aj fyzicky zničený. Nemôže si dovoliť nič, deň, noc, v zime či v lete je v službe. Preto si zaslúži, čo mu súčasná legislatíva garantuje. 

 Realita je taká, že ani ja by som niektorým nedal nič. Možno by sa to dalo zmeniť, aby nárok na výsluhový dôchodok mali tí, čo si to zaslúžia, a nie takí, čo sedia v kanceláriách. Alebo u toho, kto bol päť rokov v teréne, a potom desať rokov pracoval ako analytik či personalista, by sa na výsluhový dôchodok zarátalo iba tých päť rokov. Hoci zákon, ktorý zakazuje policajtom podnikať, sa týka všetkých, aj tých, čo sedia v kanceláriách. Musíte si uvedomiť, že obyčajný človek si môže zarobiť, koľko chce, nie je nijako obmedzený. Policajt je obmedzený zákonom a nesmie. Preto budem tieto istoty pre policajtov stále presadzovať. Bez nich by mnohí kvalitní policajti v tom strese možno ani nevydržali. 

Dva roky možno nemajú žiadny stres, ale potom príde nejaký fanatik v Devínskej Novej Vsi a policajt skončí s prestrelenou hlavou. Dostane sa do prestrelky a môže skončiť na celý život ako invalid. Nikto nevie, kedy to príde, ale prísť to môže. Chcem policajtov inštruovať tak, aby sme si svojou činnosťou, prístupom a komunikáciou s občanmi tie dôchodky zaslúžili. Nie demonštráciami ani hromadným odchodom do civilu, ako nátlakovou zbraňou na politikov. Účinnejšia metóda je, keď budeme svoju prácu vykonávať dobre a občania povedia, ži si policajti svoje výhody zaslúžia. Sú totiž pripravení postaviť sa a zachrániť vám život. 

Je to jedna z prvoradých úloh, pred ktorou stojíme. Musíme zaviesť nový systém hodnotenia práce, hodnotiť nielen kolektív, ale aj jednotlivca a bezpečnosť neposudzovať podľa štatistických ukazovateľov, ale podľa vnímania občanov, ktorí tam žijú. Keď štatistiky hovoria, že situácia je dobrá a občania sa sťažujú, musíme to vnímať ako problém. 

Niektoré veci ako arogantné správanie voči dievčatám na ulici štatistiky nezachytia. Nejaký čas sa to možno tolerovať dá, ale keď sa preleje pohár, je zle. Na druhej strane treba povedať aj to, že primátor Serede, ktorý teraz poukazuje na veľmi zlú situáciu, pred rokom odovzdával riaditeľovi polície ďakovné listy, aká je situácia výborná.  

 O tom, že sa blížia komunálne voľby a treba niečo prezentovať.

To viem, ale treba povedať aj túto vec, pretože sa stala. 

Prostitúcia je jedna z foriem, ktorou si organizovaný zločin zarába. Nezarábajú prostitútky, ale tí, ktorí to organizujú. Treba tiež zvážiť, kde prostitútky postávajú. Nie je to v každom meste, iba na niektorých miestach. Povedal som to aj ľuďom v Seredi, že stoja tam, kde je o ne nejaký záujem, kde je dopyt. Keby v Seredi nebol dopyt, nestáli by tam. 

(Ticho.) Zasiahneme aj tam. 

Každá lokalita má nejakú svoju špecifickosť, záleží od toho, kto tam žije, či je v regióne vysoká nezamestnanosť, či je to priemyselná oblasť, koľko ľudia zarábajú a podobne. Organizovaný zločin sa tomu prispôsobuje a hľadá miesta, ako z toho vyťažiť a poskytnúť občanom niečo, čo je legálne nemožné alebo čo nedokáže zabezpečiť štát alebo podnikatelia. Tomu zodpovedá prostitúcia, drogy, kradnuté autá alebo čokoľvek iné. Policajný zbor sa tomu nesmie prizerať, nesmie byť benevolentný a prizerať sa, ako získava mafia nadvládu nad ulicou. Úlohou polície je vytláčať pozície organizovaného zločinu, aby nekonal verejne, ale v ilegalite. Občania nevnímajú ako priame ohrozenie, keď niekto nevýhodne predá emisie na vzduch, ale skôr, keď im niekto vykradne pivnicu. Ľudí v Seredi viac trápi ukradnutý bicykel, pritom spoločenská závažnosť je oveľa nižšia ako v prípade predaja emisií. Polícia musí pokryť všetky polia pôsobenia zločinu a rozdeliť si sily. V Anglicku je polícia veľmi obľúbená, pretože sa zamerala presne na to, čo ľudia chceli. Strážili pieskoviská, priechody a bolo ich vidieť. Spája sa s tým však riziko, že polícia nebude schopná pokryť terorizmus alebo organizovaný zločin. Popularita nie je všetko a prišli na to aj v Anglicku. 

Áno, je to viacero prípadov. Problém niekedy je, že niektoré veci nemožno kvalifikovať ako trestné činy. Orgány činné v trestnom konaní môžu vyšetrovať len trestné činy, nie obchodné spory. 

Máme úzku skupinu odborne zdatných policajtov. Problémom občas je, že policajt sám nemôže kvalifikovať niektorú operáciu ako nevýhodnú, musí to konštatovať napríklad daňový, colný úrad alebo nejaký znalec, aby to súd akceptoval. Stojí to milióny eur, predlžuje to vyšetrovanie a policajt až na konci skonštatuje, že ak vznikla ekonomická škoda, stal sa trestný čin. 

Zaumienil som si, že predchádzajúcich predstaviteľov nebudem hodnotiť, sústredím sa na budúcnosť. Chcem využiť, čo sa dá a budovať nanovo. Nechcem sa vyhovárať na predchodcov, preto sa k otázke bližšie nebudem vyjadrovať. 

Niekoľkokrát sme spolu rokovali a výsledky považujem za konštruktívne. Hovorili sme o mojich predstavách zmeny organizácie práce a spolupráce polície a prokuratúry. Všetky moje návrhy kvitoval. 

Vtedy som musel písať do parlamentu rôzne vyjadrenia, nechcem ich písať opäť, takže neodpoviem.

Ja ho pri týchto výrokoch nevnímam ako poslanca, ale ako hokejistu, ktorý bol dobrý a mohol si dovoliť čokoľvek, a preto poznal rôznych ľudí a oni poznali jeho. Stále možno žije v týchto spomienkach (úsmev.) 

Nemyslím si, že to myslel tak vyslovene, aj keď neviem, ako to myslel. Kedysi som niečo podobné zažil v Dunajskej Strede, keď ešte žili starí mafiáni. Kto si ich vážil, toho si vážili aj oni a nechali ho existovať. Policajt, ktorého mafiáni odzdravili, bol hrdý sám na seba, že na neho vôbec reagujú. 

Nič podobné už na Slovensku neexistuje. 

Nie, nechodil som. Pôvodne som si myslel, že budem, ale zistil som, že na to nemám povahu. A ani ma nikam nepozývali (smiech.)

Študoval na Akadémii policajného zboru a Chemicko-technologickej fakulte, v minulosti pôsobil ako okresný riaditeľ polície v Dunajskej Strede, prvý viceprezident policajného zboru, bezpečnostný expert v Slovnafte, po voľbách v júni 2010 sa stal prezidentom policajného zboru. Je ženatý, má dve deti.