Kto chcel ujsť, tak jedine cez Belehrad, ale dostať sa do Belehradu už nebolo také jednoduché. Ja som v Belehrade nikdy nebol takže neviem, ako a kadiaľ sa odtiaľ utekalo, len si pamätám, ako raz jeden významný umelec, komunista, povedal v rozhovore v Pravde, že on socializmu verí a že raz príde čas, keď sa bude utekať zo západu na východ, a nie naopak, ako je to teraz. Takto pekne to povedal, ale na jeho slová zatiaľ neprišlo. Mňa vtedy pustili akurát do Budapešti, hoci som bol v podstate spoľahlivý, ale bol som slobodný, a to bola pri takýchto zájazdoch nevýhoda. Ak si bol ženatý, tak ťa pustili bez manželky a ak si mal deti, tak aj s manželkou, ale bez detí. Ak si bol slobodný, nepustili ťa nikam. Ale mňa do Budapešti áno, lebo Osvald Giňa sa za mňa zaručil. On sa vyznal, bol už v Budapešti zopárkrát a povedal mi, aby som si do kufra zabalil prevodové reťaze na motorku, že to v Budapešti letí a že budem mať dosť forintov na nákupy. Vtedy leteli najmä mohérové čiapky pre ženy, takže som vlastne nemal čo nakupovať, lebo som bol slobodný a moja mama na dedine by sa mohérovú čiapku z Budapešti nosiť hanbila. Nosila šatku. Tak som jej v Pešti jednu kúpil, páčila sa jej, ale ani tú nenosila, lebo by jej vraj závideli susedy. Tie reťaze som nakoniec viezol naspäť, lebo Giňa mal asi zlé informácie, dopyt bol po teplákoch. Bolo to pár mesiacov po päťdesiatom šiestom, Budapešť bola rozstrieľaná, ale v reštauráciách varili senzačne a v tržnici predávali smotanu takú hustú, že keď si obrátil pohár, nevyliala sa. Bolo ju treba jesť lyžicou, lenže lyžica nebola poruke, tak sme pohár vytierali rožkom. Tie reťaze som mal ešte dlho v pivnici. A teraz sme zase boli, už som skoro napísal, že na zájazde, ale teraz sa to nevolá zájazd, ani výlet, ale vraj trip. Zvláštne slovo, predstavujem si, že keď ideš na trip, tak účastníci sú triptéri a triptérky. Boli sme na salaši, niekde na strednom Slovensku , krásna príroda a Fedorčáková vykríkla, že Slovensko je krásne a rozplakala sa. Na to jej Hrdlička povedal, že Slovensko je krásne aj bez jej pričinenia, tak sa rozplakala ešte viac. Dali sme si halušky a chvíľu sme sa hádali, či sa bryndza píše s Y, alebo s I. Hrdlička povedal, že je to jedno, lebo aj tak je to rumunské slovo a vtedy sa Fedorčáková rozplakala tak, že jej zabehlo, a potom sa jej minimálne päť minút čkalo. Potom sme sa s Hrdličkom pobavili, lebo na jedálnom lístku bolo napísané, že v tých miestach žil v osemnástom storočí istý Krahulec, aspoň taký čestný a spravodlivý ako Jánošík. Pôvodne bol bačom a keď ho zavreli pre krádež oviec, tak zanevrel na pánov, že sa dal na zboj. Nuž, dôvody bývajú rôzne. Maj sa, tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.