Na druhej fotografii vidno ten istý Hrad v dennom svetle, v pozadí bránu, pred ňou hmýriace sa postavičky v mundúroch, so štátnymi vlajkami v rukách, kôň v strede obrazu je zabalený ako Christov objekt, pod podstavcom sedí skupinka ľudí, čosi čítajú z fasciklov, vpredu cvičia pochod vojaci hradnej stráže v modrých mentiekach, na hlavách klobúčiky s perečkom belavým, na nohách štrngotavé čižmičky. Vedľa nich kráčajú voľným krokom dvaja bielovlasí muži v oblekoch, kontrolujú nacvičovanie slávnosti. Tretí sa prizerá, obrátený tvárou k pochodujúcim vojakom. V protismere kráča takmer rovnakým krokom mladý muž v texaskách, s vlasmi, sčesanými do konského chvosta.
Dve fotografie, dve tváre slávnosti – jedna nočná, patetická, niečo, „čo sa prihodilo“, ako znie pôvodný filozofický pojem pátosu, ktorý vzbudzuje bázeň, vášne a afekty, druhá denná, profánna, ani nie ironická, vyžarujúca len akúsi bezradnosť. Dve fotografie a jedna skutočnosť, dva pohľady na divadelne inscenovanú performanciu reprezentatívnosti. Bratislavský hrad, máj 2010.
Presuňme sa o dvadsať rokov dozadu – November 1989, Námestie SNP, v pozadí socha partizána, v popredí roh drevenej tribúnky, trčí z nej kus natiahnutej ruky so škatuľou, z ktorej vylietajú holuby, vo vzduchu husté vločky snehu.
Zimná situácia z februára 1948 – muž vo vypožičanej papache, pred tvárou mikrofón, z úst sa mu parí, dole sa davu ľudí opäť čosi prihodilo, tentoraz „víťazstvo pracujúceho ľudu“.
Ešte iná situácia. Oslava narodenín vodcu Veľkonemeckej ríše Adolfa Hitlera v hlavnom meste Slovenska v roku 1941. V pozadí Mestské divadlo, z ktorého vyčnieva len strecha. Pred ňou nakašírovaná kulisa antického stĺporadia, medzi stĺpmi ostro nasvietené hákové kríže, v strede portrét Vodcu, vedľa neho dvaja rozkročení vojaci, pred fontánou detské zákryty, vojenská stráž, vedľa tajuplní muži v raglánoch, oblekoch a klobúkoch.
Pohľad do knihy Bohunky Koklesovej V tieni tretej ríše, z ktorej je fotografia, poodhaľuje základné toposy, ktoré sa opakovali v celom dvadsiatom storočí - tribúny s vodcami, strážne veže s puškami, pripravenými na streľbu, vojenské prehliadky, masové športové vystúpenia, zvedavé davy, len krok od svojich reprezentantov, dotýkajúce sa ich aspoň očami, krojovaní ľudia s rukami vystretými na jednotný pozdrav ako stelesnenie mýtu o ľudovej svornosti, vojak na nosidlách v poli, prikrytý klasmi obilia, deti, pochodujúce v zákrytoch so vztýčenými puškami, vojenské kolóny aut, rozrumená krajina, teritoriálne telo Slovenska.
Je nám jasné, že tie štyri situácie sa v čomsi podobajú, ale v čomsi sú celkom odlišné. Všetky inscenujú veľké historické udalosti, pracujú s pátosom, a predsa je ten pátos iný. V prvom prípade je výrazom monolitnosti kolektívneho tela, pohybujúceho sa v jednom rytme, duchu, ideológii, ktoré má vzbudzovať pocit kolektívnej identity a nepremožiteľnej sily, lebo práve sa deje niečo, čo môže dav velebiť a oslavovať. V druhom prípade je prejavom spoločného konania individuálnych jednotlivcov, ktorí sa pohybujú v rovnakom rytme, ale každý svojím jedinečným spôsobom. To rozlišovalo v dvadsiatom storočí prejavy pátosu v totalitných a slobodných spoločnostiach.
Pátos je vypätý cit extázy, v ktorej sa ľahko menia emócie na exces a násilie. Práve preto je dobré rozlíšiť civilný pátos od militantného, vyvolávajúceho z podzemia nevedomia ničivý pud. Niekedy oba druhy pátosu splývajú, lebo mávajú zhodné alebo veľmi podobné formy, aj keď majú celkom odlišné funkcie. O to viac si treba dať na pátos pozor.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.