Officium novum

„Vtáky, ktoré sa živia rybami; ich exkrementy sú začiatkom oázy, na ktorej môžu žiť ľudské bytosti. Pokiaľ všetko nezmetie ďalšia láva.“ Priamočiary a sugestívny obraz sily islandskej prírody – metafora zániku a znovuzrodenia – je mottom k úvodnej nahrávke projektu, ktorý sa v 90. rokoch zapísal do dejín nahrávacieho priemyslu. Svoje sily na nej spojili speváci najznámejšieho vokálneho ansámbla 20. storočia, presláveného interpretáciami starej i súčasnej hudby a rešpektovaný nórsky saxofonista. Náročky som sa vyhol v súvislosti s Janom Garbarekom, ktorý hral s Georgeom Russellom, Keithom Jarrettom alebo gitaristom Billom Frisellom (ale aj s pakistanskými alebo indickými hráčmi), označeniu džezový hudobník. Ako on sám vidí svoju pozíciu v hudbe? „Nepovažujem sa výlučne za džezového hudobníka. Džez je pre mňa niečo jednoznačne definovateľné, čo v čistej forme reprezentuje napríklad Armstrong. V tomto zmysle som – dalo by sa povedať – „z kola von“. Dlhé roky sa snažím robiť robiť rozmanité veci, pričom väčšinu určite nemožno nazvať „stopercentným“ džezom. Je to zvlášť zrejmé v súvislosti s aktuálnym projektom, na ktorom spolupracujem s The Hilliard Ensemble,“ povedal Garbarek v rozhovore pre festival Konvergencie. 

Stretnutie hudobných svetov sprostredkoval hudobný vizionár Manfred Eicher, zakladateľ svetoznámeho mníchovského vydavateľstva ECM. Eicher v buklete k albumu spomína, ako ho počas filmovania na Islande, uprostred lávových polí, zaujala zádušná omša španielskeho renesančného skladateľa Cristóbala de Moralesa. Počas práce na filme podľa novely Maxa Frischa počúval aj hudbu Jana Garbareka. Pokojne plynúca vokálna renesančná polyfónia a saxofón nórskeho hudobníka sa tak stali Eicherovým súkromným soundtrackom k snímke o osamelosti a strachu na pozadí nehostinnej, no úchvatnej severskej krajiny. Práca na filme sa skončila, vízia dovtedy nepočutej hudby však ostala. Na jeseň v roku 1993 sa v benediktínskom Kláštore St. Gerold na úpätí rakúskych Álp zišla štvorica britských spevákov s nórskym hudobníkom, aby ju naplnila. „Mal som veľký rešpekt, pretože som nevedel, čo očakávať. Keď  Manfred projekt navrhol, zaujalo nás to, no nesúhlasili sme hneď. Nevedeli sme, či to bude fungovať, nepoznali sa. Stretli sme sa preto v St. Gerold najskôr nezáväzne. Hilliard začali spievať, minútu som počúval a zobral do rúk nástroj. Chvíľu sme pokračovali a bolo jasné, že by to šlo i ďalšiu hodinu. Stálo to za pokus. O niekoľko mesiacov na rovnakom mieste vzniklo Officium,“  povedal Jan Garbarek. Moralesova prosba Parce mihi Domine (Ušetri ma, Pane) sa stala ťažiskom nahrávky, z ktorej sa predalo po celom svete jeden a pol milióna kusov. Na disku zaznieva trikrát, v pôvodnej a cappella verzii a s dvoma rôznymi improvizáciami Garbareka, ktorého saxofón sa vznáša nad éterickou hudbou renesančného majstra. Renesančné a stredoveké, prevažne sakrálne diela s Garbarekovými improvizáciami obsahoval i zvyšok disku. 

S odstupom času sa nálepky ako crossover alebo new age a nad- či medzižánrové presahy stali populárnymi, pričom výsledky majú občas pochybnú hodnotu. Aká je však táto hudba? „Nemáme pre ňu meno: je to to, čo sa stane, keď saxofonista, vokálne kvarteto a hudobný producent tvoria spolu hudbu,“ napísal dnes už bývalý spevák Hilliard Ensemble tenorista John Potter, ktorý na Konvergenciách predstaví tento rok vlastný projekt s názvom Being Dufay. Podobný názor mala i kritika. „Pokojné a povznášajúce. Po dopočúvaní nebudete mať chuť na nič menej čisté ako Bacha alebo Billie Holiday. V najmagickejších okamihoch sa Garbarekov saxofón dokonale viaže s hlasom kontratenoristu Davida Jamesa, rúcajúc všetky bariéry medzi džezom a klasikou, sakrálnym a profánnym, vtedy a teraz,“ napísal New York Observer. Úspech zaskočil aj samotných hudobníkov. „Vtedy som si myslel, že tento repertoár môže na svete zaujať nanajvýš niekoľko stovák poslucháčov. Výsledok bol pre nás preto skutočne prekvapujúci,“ spomína s odstupom času Garbarek. 

Od vydania dvojalbumu Mnemosyne (ECM, 1999), ktorý nasledoval CD Officium, uplynulo jedenásť rokov a na druhú polovicu septembra ohlásilo ECM nový výsledok spolupráce nórskeho hudobníka s Hilliard Ensemble. Kvarteto britských spevákov a saxofonista sa v júni 2009 opäť stretli v kláštore St. Gerold, aby vzniklo Officium Novum. Ťažiskovou témou nahrávky tentoraz nie je európsky stredovek a renesancia, ale arménska hudba. S ňou sa členovia The Hilliard Ensemble zoznámili počas pobytu v Arménsku prostredníctvom kompozícií a úprav Komitasa Vardapeta (1869–1935).

Skladateľ, etnomuzikológ a filozof Komitas (Vardapet nie je priezvisko, ale označenie jeho vysvätenia), u ktorého sa prejavila duševná choroba po tom, ako sa stal svedkom genocídy Arménov zo strany Turkov, bol prvý, kto upozornil na starobylú hudobnú kultúru svojej vlasti. Na aktuálne CD sa tak vďaka nemu dostali diela súvisiace s jednou z najstarších kresťanských liturgií sveta. (Arméni prijali kresťanstvo v roku 301 n. l.) Okrem toho je súčasťou dramaturgie aj byzantský chorál, a cappella kompozícia súčasného estónskeho skladateľa Arva Pärta, dve skladby Jana Garbareka We are the stars a Allting finns, ale aj dielo Aleluja. Nativitas  od najstaršieho po mene známeho európskeho autora hudby Perotina (12. storočie). „Koncept bol vždy veľmi otvorený a jeho princíp ostáva v zásade rovnaký. Fragment hudby zo starého Egypta, úryvok antickej skladby alebo súčasné dielo – je to hudba, ktorá sa objavuje v konkrétnom čase a priestore a my na ňu reagujeme. Nemohol som ale odolať výzve vytvoriť niečo pre Hilliard, pretože som veľkým obdivovateľom ich zvuku,“  vysvetľuje zdanlivo heterogénne pôsobiaci celok Garbarek. Ako vzniká z jeho pohľadu hudba, ktorá spája komponovanú hudbu z rôznych kultúrnych tradícií s improvizáciami? „Sústredím sa na všetko, čo sa deje a reagujem spôsobom, ktorý je pre mňa prirodzený. Keď Hilliard začnú spievať, snažím sa hudbu dotvoriť najlepšie ako viem. Je to, ako keď sa vyberiete do starého chrámu alebo múzea a pozeráte si maľby na stenách. No keďže ste človekom 21. storočia vaše reakcie sú úplne iné ako v stredoveku. Toto je spôsob, ako uvažujem o mojej hre na saxofóne vo vzťahu k dielam starých majstrov. Stávam sa akýmsi hovorcom súčasnosti a jej kultúry,“ hovorí o svojom podieli na vzniku Officium novum nórsky saxofonista. Podľa samplera, ktorý vydavateľstvo ECM poskytlo na propagačné účely v polovici augusta, výsledky dlhoročnej spolupráce Hilliard Ensemble a Jana Garbareka dokážu zaujať aj na najnovšom albume. V najsilnejších okamihoch sa Garbarekov saxofón stáva skutočným „piatym hlasom“ ansámblu vokalistov: empaticky dopĺňa harmónie zamatovou farbou alebo komentuje hudbu v kaskádach žiarivých tónov, ktoré dokážu byť extatické i zádumčivé. Nádherným príkladom sú Litánie Nikolaja Kedrova (1871–1941) alebo Surb, Surb (ekvivalent Sanctus v latinskej omši). 

Na jeseň čaká hudobníkov veľké svetové turné, v rámci ktorého vystúpia v chrámoch a dómoch Hamburgu, Salzburgu, Bergama, Prahy, Kolína, Mníchova, Viedne, Varšavy i Berlína. Ale aj v King´s College v Cambridgei alebo v New Yorku. Vďaka medzinárodnému festivalu komornej hudby Konvergencie bude jednou z prvých zastávok 20. septembra aj bratislavský Dóm svätého Martina.  Pečať neopakovateľnosti živému zážitku z vystúpenia Jana Garbareka s The Hilliard Ensemble dodáva aj skutočnosť, že pre koncerty neexistuja fixná dramaturgia. „Často hovoríme, že priestor je šiestym členom nášho ansámblu. Veľa závisí od akustickej skúšky, na základe ktorej vzniká dramaturgia aktuálneho koncertu,“  odpovedal Garbarek na otázku, ako veľmi ovplyvňuje akustika ich vystúpenia. Koncert na Slovensku tak bude unikátny nielen účinkovaním kvinteta svetoznámych hudobníkov, ale aj neopakovateľným zážitkom z hudby, ktorá sa zrodí pre daný moment. 

Jan Garbarek (1947) – nórsky saxofonista, skladateľ a producent. Vplyvný reprezentant európskeho džezu spolupracuje od 70. rokov exkluzívne s mníchovským vydavateľstvom ECM. Podieľal sa na projektoch Georga Russella a Keitha Jarretha, spolupracoval s Terje Rypdalom, Gary Peacockom alebo Billom Frisellom. Vo vlastnej tvorbe prekročil hranice „americkej optiky“ džezu smerom k ambientnej hudbe, crossover a world-music. V spolupráci so svetoznámym kvartetom The Hilliard Ensemble nahral CD Officium (1994), Mnemosyne (1999) a Officium novum (2010).