Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako dobyť Pamuka

.jaroslava Vydrová .časopis .literatúra

Ďalšou príležitosťou spoznať Orhana Pamuka je český preklad jeho tretieho románu Bílá pevnost.

Hoci sa môže zdať, že po vydaní prekladu rozsiahleho románu Čierna kniha (Slovart 2009) by sa Bílá pevnost mohla stať iba jednou z jej príbehových odbočiek, prisudzuje sa jej dôležité miesto v tureckej literatúre aj v samotnom Pamukovom písaní. Literárne a historiografické odkazy sú tu podobne ako v iných Pamukových knihách, premiešané s fikciou,. Tým viac je kontext knihy závislý od kontextu čitateľa, ktorý interpretuje udalosti, fakty, a najmä príbehovú stránku vo vlastnom referenčnom rámci. Výhodou tohto mierne komplikovaného čítania je čitateľská sloboda, ktorá ponúka cestu hľadania skrytých významov, zaujímavých zasvätených, literárnovedných a hodnotiacich štúdií, alebo cestu „čistého“ príbehu, alebo niečoho „medzi“. Možnosť zvoliť si jeden, prípadne kombináciu týchto troch spôsobov čítania, ktorými sa dá román Bílá pevnost (a celkovo Pamuk) čítať, je svojím spôsobom výhodná. Tam, kde jedna cesta stráca dych a dynamiku, iná prináša zaujímavé odhalenia a ďalšia možno zase niečo iné. A tak sa dá vyhnúť extrémnemu i minimalistickému čítaniu, ktorým by román a jeho čitateľ mohli trpieť.
Hlavnou postavou príbehu je Benátčan, ktorý sa dostáva do zajatia v Istanbule a zvyšok života prežije ako zajatec, spoločník, dvojník... Hodžu. Nachádzame sa v druhej polovici 17. storočia (v románe) a v roku 1985 (u Pamuka). Obe postavy sú na začiatku jasne vykryštalizované, no postupne sa komplikuje, alebo skôr prehlbuje ich vzťah, osobná individualita, začínajú sa na seba čoraz viac podobať, až sa jedného dňa konfrontujú v zrkadle ako „rovnakí“, respektíve prestávajú byť sami sebou. Pre Benátčana sa vzďaľuje možnosť návratu domov, pred Hodžom sa otvára nový svet. „Som ako ty... Už viem, ako sa bojíš. Ja som sa stal tebou!“ Toto je jedno z vyvrcholení románu, ktoré má dohru pred tajomnou a symbolickou pevnosťou Doppio. Záver príbehu ponúka nečakane nejasné ukončenie – hoci by sme u Pamuka ani nemohli nájsť niečo iné –, ktoré iba potvrdzuje jeho snahu sproblematizovať jednoznačnosť osoby, ale aj príbehu a podľa znalcov reálií aj ich faktickú stránku. Aspoň spomeňme, že ani s nájdeným rukopisom príbehu ako záznamom Benátčanových spomienok to nie je také jednoduché.
Každá nejasnosť je druhou stranou toho, čo sa snaží zakryť. Tvrdiť, že príbeh sa iba pokúša relativizovať, je zjednodušujúce. Benátčan aj Hodža nie sú len metafory Západu a Východu, ale aj konkrétni predstavitelia odlišných kultúr a tradícií, ktoré inak pristupujú k svetu, filozofii, vede, inak prežívajú každodenné problémy aj zlomové životné zvraty. Obaja si kladú otázky, premýšľajú, zaujíma ich fungovanie planét, technické vynálezy či hlúposť a zlo v človeku, ale cesty, akými dospievajú k odpovediam, sú odlišné. Sú to akísi iní dvojníci. Podľa prekladateľa, znalca Pamukovho diela a autora doslovu k Bílej pevnosti Petra Kučeru „Pamuk akoby nechcel, aby román ukazoval, aký je Východ a aký Západ, aké sú si blízke alebo vzdialené, ale prevrátil túto zdanlivú dualitu na hru, ktorá všetko premiešava...“ (iliteratura.cz). Takisto azda nie je až také dôležité ukázať, v čom spočíva odlišnosť alebo, naopak, blízkosť dvoch ľudí, ako skôr zistiť (a sproblematizovať), prečo a ako sa na to pýtame. Bílá pevnost v tomto zmysle nemusí byť (hoci v mnohom nepochybne je) iba predohrou neskorších Pamukových kníh.
Orhan Pamuk, Bílá pevnost, preklad Petr Kučera, Argo 2010.
Autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV a v redakcii www.ostium.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite