Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

New York Márie Modrovichovej

.mária Modrovichová .časopis .osobnosti

Dokument Tamry Davis(ovej) Jean-Michel Basquiat: The Radiant Child je v prvom rade založený na rozhovore, ktorý so Žiariacim dieťaťom nakrútila v 1985.

Predstavuje ho intímnejšie ako kultový film Juliana Schnabela, výtvarníka, s ktorým sa mladý začínajúci umelec porovnával a súťažil. Basquiat je plný protirečení: smutný aj zábavný, hladný po uznaní aj pyšný na to, čo znamená, pozérsky aj autentický, presne hodnotí situáciu a zároveň sa topí vo vlastnom úspechu, prepadá paranoji.
Zvyšné hovoriace hlavy dotvárajú obraz, patria Basquiatovým priateľom a priateľkám, zberateľom a galeristom. Väčšinou sú to ľudia, ktorých mená majú cveng, niektorí sú notoricky známi – spomínaný Schnabel, iní známi „zo scény“ – pán Deitch z The Deitch Projects, kurátorka z MoMA; svedkovia čias neslávne slávneho New Yorku osemdesiatych rokov, v ktorom každé decko ašpirovalo na to, že raz zažiari. 
Film citlivo vystihuje Basquiata: tvorbu, štýl, napriek žúrom železnú pracovnú morálku, rozhľadenosť, ktorá prekvapuje v jeho odpovediach (zromantizovaná predstava umelca trpiteľa/zlého chlapca jeho inteligenciu doteraz vytláčala na okraj). Davisová tlmočí aj atmosféru a paradoxy doby: Andy W. je boh a z NYC sa valí kreativita ako z hrnčeka-var; mladíček s dredmi je objavom na svetovej art-scéne, no nezastaví mu taxík, pretože je neger. 
Basquiat a jeho energia boli odpoveďou na chladné, vo vlastnej akademickosti izolované artefakty, ktoré plnili prestížne galérie. „Biele plátno ľudí rozdeľuje,“ hovorí na kameru a ja si spomeniem na Kumšt Yasminy Rezy. Jeho veci sú geniálne tým, že oslovujú všetkých – „obyčajných“ ľudí, aj intelektuálov, priamo a naliehavo. Kým ako 27-ročný zomrel, dokončil tisíc malieb a tisíc kresieb, obrovské numero, keď si zrátame ako krátko tvoril. Akoby bol od začiatku hnaný vedomím, že čas je obmedzený – ale to je asi opäť len príhodná romantizácia tragického hrdinu. 
„On jednoducho nemal nástroje na to, aby zvládol navigáciu uprostred toho mora sračiek,“ povie Julian Schnabel a my Basquiata zase vidíme ako dieťa. Úspešné, bohaté, osamelé, stratené. Čmárajúce po stenách mesta, aby po sebe zanechalo stopu. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite