Družstvo nie je akciovka

Bývalé štátne podniky sa privatizovali v dvoch fázach. V druhej fáze, v prvej vlne, keď prebehla aj kupónová privatizácia, sa dostali k podielom v obchodných spoločnostiach státisíce ľudí vtedajšieho Československa, ale proces privatizácie obchodných spoločností sa tým neskončil. Postupne boli drobní vlastníci, resp. akcionári z firiem rôznym spôsobom vytlačení či ich podiely vykúpené. Tak sa tieto spoločnosti dostali do rúk  konkrétnemu vlastníkovi či vlastníkom, ktorí zväčša mali záujem firmu rozvíjať a mali na to kapitál. V družstvách prebehla aj privatizácia, a to formou transformácie. Tá však – na rozdiel od obchodných spoločností – nebola dokončená. V družstvách stále platí, že patria všetkým členom a zároveň nikomu. 

Samozrejme. V minulosti tento proces legislatíva nedostatočne upravovala. Dnes existuje inštitút sqeezze-out, teda vytesnenia už v zákone a je to legálna procedúra, hoci niektorým malým akcionárom sa to nepáči. Aj v zahraničí je trend taký, aby spoločnosť vlastnil majiteľ s motiváciou ju rozvíjať. Drobní akcionári zvyčajne pre spoločnosť nepriniesli veľa dobrého, skôr problémy. Nezaujímali sa o jej výsledky, nechodili na valné zhromaždenia. Dostali sa k majetku v podstate zadarmo, zohrali svoju úlohu v deetatizácii majetku, ale boli len dočasnými vlastníkmi. 

S týmto tvrdením možno súhlasiť, ale tam je tradícia držby akcií, je v nich uložená veľká likvidita a burza tam – na rozdiel od našej – funguje. Navyše, ľudia napríklad v USA si akcie kúpili a nedostali ich lacno v kupónovej privatizácii. Ak si akciu kúpili, berú to ako investíciu a zaujímajú sa o dianie vo firme. Slovenskí investori z prvej vlny kupónovej privatizácie z akcií dlho nič nemali a nezaujímali sa o firmy, kde investovali.

Akcionárom by mal byť iba ten, kto si vie aj plniť povinnosti a využívať práva akcionára. Podobne si nemôžete sadnúť do auta, keď nemáte vodičský preukaz. Akcionári sú často účastníkmi právnych procesov, ktorým nerozumejú, ignorujú ich a podobne. A potom, keď o akcie prídu, tak zlý je majoritný akcionár. 

Transformáciou získali podiel na majetku družstva okrem stoviek jeho členov aj oprávnené osoby, povedzme reštituenti, a to formou družstevných podielnických listov (DPL). Polia zoštátnené kolektivizáciou totiž bolo možné vrátiť, ale napríklad živý inventár ako kravy alebo techniku už vrátiť po rokoch možné nebolo. Vypočítala sa preto hodnota ich majetkového podielu, ktorá bola následne zmenená na spomínané podielové listy. Družstvo nie je obchodná spoločnosť, nemá akcionárov, je to spoločenstvo. Do družstva vstupujú ľudia, ktorí majú potrebu sa združiť a spoločne uspokojovať svoje ekonomické či sociálne potreby. 

Iste, neurobila iba majetkové krivdy, ale pretrhla kontinuitu v spôsobe života roľníkov. Narušili sa tradície a syn nepokračoval v práci na otcovom poli. Po 40 rokoch sa už potomkovia nechceli vracať k poľnohospodárstvu. Mali iné zamestnania a nemali k tomu vzťah. Zrazu sa však dostali k podielom na družstve. Je jasné, že ich to príliš nelákalo a do práce na družstve sa nezapájali. Očakávali iba podiely na zisku, ale to nie je prioritným účelom družstva. 

Nie sú, i keď sú podobné. Družstevný podielnický list je tiež cenný papier a majiteľ si na základe jeho vlastníctva môže nárokovať na podiely na zisku. Ale tu sa podobnosť končí. Vlastník DPL nie je členom družstva, nemá právo zúčastňovať sa na družstevných schôdzach. Navyše, väčšina družstiev zisk nevytvára a ak ho aj má, nerozdeľuje ho medzi členov družstiev ani medzi majiteľov DPL. 

Bola to z núdze cnosť, keďže peňazí na odškodnenie reštituentov nebolo. V Česku DPL nevydávali, ale odkladali splatnosť finančných nárokov reštituentov a odkladajú to dodnes. 

Navrhujeme, aby prešli privatizáciou tak ako firmy v 90. rokoch. Dokončil by sa tak proces transformácie družstiev, ktorý sa začal pred 20 rokmi, ale stále sa neskončil. V družstve by mal byť majoritný vlastník, resp. vlastníci, zaangažovaní na jeho výsledkoch, ktorým záleží na tom, kto družstvo manažuje a kto sa nebojí robiť aj nepopulárne opatrenia v družstve s cieľom dobrého hospodárenia. 

Spôsobov je niekoľko a pri každom družstve sa musí postupovať individuálne. Ak by ste vykúpili DPL, tak majoritu nezískate, lebo ich vlastníci nie sú členmi družstva. Bola snaha, aby sa vlastnícky podiel v DPL mohol započítať na podiel v družstve, ale takýto postup bol nakoniec posúdený ako protiústavný, súdy to zamietli. V družstvách je tiež tendencia vlastníkov DPL neprijímať za členov, lebo funguje lokálpatriotizmus.

Áno. Na dedine prevláda názor, že slovenské družstvo a pôdu by mal vlastniť iba Slovák. Ja to chápem, ale myslím si, že nie je rozumné zatvárať oči pred globalizovaným svetom. 

Záujemca by mohol vykúpiť aj členské podiely, ale ich cena je nejasná, lebo neexistuje trh. Existuje však i veľa iných, efektívnejších techník. V prípade družstiev existuje len základná legislatíva. Je snaha aj v Európe zjednotiť družstevnú legislatívu, ale je to zložité. Kombinujú sa tak zákony o družstvách a obchodných spoločnostiach a odkazuje sa na národné legislatívy.

V prípade DPL si to viem predstaviť ako reálne. V prípade členstva myslím, že absolútne nie. Členstvo v družstve je dobrovoľné a člen môže kedykoľvek odísť. 

Mohol, ale oni ju nechcú predať, lebo nevedia jej cenu alebo chcú veľa peňazí, lebo majú nereálne očakávania. Aj družstvá si ju prenajímajú, lebo je to pre ne výhodnejšie. Majiteľovi dajú nájom v naturáliách a vyjde ich to lacnejšie, ako keby pôdu kupovali. Zo strategického pohľadu to však nie je optimálne riešenie.

V smutnom. Tie, ktoré majú jasného vlastníka, ktorých je okolo 11 percent, sú v lepšom stave. Tie, ktoré sú stále vlastnícky nestabilné, dosahujú slabé ekonomické výsledky. Vnútorné príčiny neúspechu sú najmä vo vlastníckej štruktúre. Manažment nemá motiváciu byť úspešný, lebo nie je dostatočne motivovaný, aktivizovaný ani kontrolovaný.

Schopným manažérom družstiev s akvizičným apetítom určite. Inak nikomu. Ale ľudia nemajú radi zmeny a obávajú sa, že ak by družstvo  bolo privatizované, tak by sa narušil status quo na dedine. Prevláda myslenie, že radšej majme všetci málo, ako by mal mať niekto viac. Aj Winston Churchill povedal, že kapitalizmus má jednu chybu, že nerozdeľuje bohatstvo rovnomerne, a socializmus má jednu výhodu: rovnomerné rozdeľovanie biedy.