Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kaštiele: komu patria?

.jozef Ryník .časopis .týždeň doma

Na Slovensku je pamiatkovo chránených 562 kaštieľov a kúrií. Historické nehnuteľnosti sú skoro v každej obci a v niektorých dedinách je ich aj viac. V obci Liptovský Ján je kúrií takmer 20. Kto tie stavby u nás vlastní? A ktorí majitelia sa one starajú dobre?

V minulosti boli vlastníci kaštieľov zväčša šľachtici či bohatí mešťania. Po druhej svetovej vojne sa vlastníci násilne zmenili. Najprv o majetky prišli Maďari a Nemci, a neskôr všetci nepriatelia robotníckej triedy. Za 40 rokoch komunistického panovania bol jediným vlastníkom kaštieľov štát. Ten sa k zhabanému majetku zväčša správal barbarsky. V lepšom prípade ich pridelil spolkom, školám, ústavom sociálnej starostlivosti, v horšom prípade z nich spravil sýpky, sklady či ruiny. Dnes patria medzi vlastníkov kaštieľov štát, obce, súkromné osoby alebo firmy. Zriedkavo sú to občianske združenia, ktoré sa zameriavajú najmä na hrady. Kto je lepší vlastník? Oslovení majitelia kaštieľov sa zhodujú na tom, že nie je dôležitá právna forma vlastníka historickej nehnuteľnosti. Dôležitejšie je, aby sa vlastník vedel o svoj majetok postarať. Ak na to nemá, nemal by na ňom ľpieť, ale predať ju tomu, kto sa o objekt naozaj postará. Realita je však zložitejšia. Štát má dodnes veľa historických objektov, o ktoré sa nevie postarať. Tiež nájdeme podnikateľov, ktorí si kúpili kaštieľ s vidinou rýchleho zbohatnutia, ale neskôr zistili, že ak do nehnuteľnosti nenalejú milióny eur na konzerváciu, tak im ju nik nekúpi. Peniaze nezohnali a objekt nechali chátrať. Podobne sa správajú obce, ktoré si nechcú priznať, že vlastniť kaštieľ je pre nich luxus. Navštívili sme niekoľko majiteľov kaštieľov, ktorí už našli alebo ešte len hľadajú zmysluplné využitie svojej nehnuteľnosti. 
.kuchár a architekt
V okolí Patrizánskeho sú dva kaštiele, ktoré majú zaujímavých majiteľov. V obci Čereňany prevádzkuje už piaty rok v peknom kaštieli reštauráciu Afrodita Marián Filo. Tento u kulinárov známy šéfkuchár sa ku kaštieľu dostal náhodou, keď hľadal nový objekt pre svoju reštauráciu, ktorú prevádzkoval v Partizánskom. Kaštieľ kúpili s manželkou v dezolátnom stave, zobrali si úver a začali rekonštruovať. Trvalo to tri roky, ale majiteľ neľutuje. K reštaurácii postupne pridali ubytovanie a vinotéku v pivnici. Jeho reštaurácia sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch Trend top reštaurácií na popredných miestach a Filo varí nielen pre celebrity, ako sú prezidenti či panovníci, ale aj pre bežných návštevníkov, ktorí tu robia rodinné oslavy. Cestou do obce nevidno po ceste žiadne plagáty, ktoré by lákali cestujúcich do reštaurácie. „Nepotrebujem veľkú reklamu, propagáciu mi robí moje jedlo a navštevnící si nás nájdu. Chodia až z Bratislavy, pretože reštaurácia má meno už vybudované,“ hovorí Filo. Sám živí 20 zamestnancov a kaštieľ, ktorý každý rok zhltne na opravách nemalé peniaze. Návštevníkov láka okrem dobrého jedla aj rodinná atmosféra, milý majiteľ a profesionálna obsluha. Filo už kúpil aj ďalšiu nehnuteľnosť pri svojom kaštieli, kde chce poskytovať ďalšie ubytovanie. Spolupracuje aj s obcou – pre miestnych organizuje zabíjačkové a poľovnícke hody. 
Flavio Thonet a jeho žena Sophia kúpili v roku 2003 od obce Veľké Uherce kaštieľ, ktorý kedysi patril ich rodine. Za svoj majetok, ktorý im zhabal štát na základe Benešových dekrétov, zaplatili 200-tisíc eur. Pre salzburského architekta je to veľa peňazí a každý rok vráža do kaštieľa ďalšie peniaze. Objekt teda opravuje pomaly, v rámci svojich finančných možností, ale dôsledne, snaží sa dodržiavať tradičné technológie. Pri prehliadke objektu sa rozčuľuje nad zásahmi, ktoré do kaštieľa urobili komunisti. „Rýchla a lacná rekonštrukcia nemusí navrátiť objektu dušu,“ dodáva pani Thonetová. Okrem vlastných peňazí získal nový majiteľ na obnovu pamiatky aj peniaze z nadácie SPP a zo štátneho projektu Obnovme si svoj dom. V kríze však tieto zdroje vyschli. Pôvodne Thonetovci plánovali mať v kaštieli iba rodinné sídlo. Dnes uvažujú o širšom využití, pretože vedia, koľko kaštieľ potrebuje peňazí. „V priľahlých hospodárskych budovách už máme vlastnú firmu na výrobu dreveného nábytku. Nie je to síce klasický nábytok, ako vyrábali moji predkovia, ale moderné dizajnové kusy, ktoré navrhujeme sami,“ vysvetľuje Flavio. Veľkú nábytkovú fabriku obnovovať nemieni, pretože nevidí legálnu možnosť, aby mu štát vrátil aj lesy. A bez dreva sa fabrika neuživí. Okrem stolárskej dielne plánujú majitelia prenajímať kaplnku a časť objektov na rodinné oslavy. S obcou a jej obyvateľmi mali Thonetovci na začiatku dobré skúsenosti. Snažili sa zamestnávať miestnych ľudí, ale niektorí ich sklamali. Dnes majú zamestnancov cezpoľných a sú spokojní. 
.hotel s knižnicou 
V Oponiciach, dedine nad Nitrou, sú kaštiele dva. Malý patrí obci a sídli tam miestne múzeum. Čaká tam na nás Peter Králik, kastelán, sprievodca a hovorca firmy I&P Slovakia, ktorá pred štyrmi rokmi kúpila veľký oponický kaštieľ a úspešne ho rekonštruuje. Kastelán nás oboznamuje s dejinami rodu Apponyiovcov, ktorí kedysi oba kaštiele vlastnili. Posledný potomok rodu Henrich Apponyi však viedol nákladný život, vyplnený cestovaním a poľovačkami. V roku 1935, pár mesiacov pred smrťou, Henrich predal kaštieľ veľkostatkárovi Vítovi Slezákovi. Ten si kaštieľ dlho neužil, pretože po roku 1948 mu majetok znárodnil štát. Naposledy patril objekt Poľnohospodárskej univerzite, ktorá nemala peniaze na jeho opravu. Stavba sa rýchlo menila na ruinu a strácala sa pred očami. Záchrana vo forme nového majiteľa prišla až vtedy, keď už v kaštieli rástli stromy, strecha bola zničená a z múrov zostali iba torzá. Noví majitelia chcú z objektu urobiť štvorhviezdičkový hotel s wellness službami. Otvorenie plánujú v máji budúceho roka. Hostí však chcú lákať aj na kvalitnú vinotéku a ešte jednu raritu. Do jednej časti kaštieľa by sa mala vrátiť slávna apponyiovská knižnica, ktorá mala kedysi viac ako 30-tisíc vzácnych kníh. „Dnes je jej značná časť v depozite Slovenskej národnej knižnice a máme dohodu, že nám ju prepožičajú,“ tvrdí Králik. Tá by mohla slúžiť nielen pre turistov, ale aj na vedecké bádanie. Ak by to vyšlo, bolo by to zaujímavé využitie kaštieľa pre verejnosť aj pre privátnych hostí. 
.nielen rodinné sídlo 
Dve hodiny autom z Bratislavy trvá cesta do dedinky Belá pri Štúrove. Kaštieľ sa pred desiatimi rokmi vrátil do rúk pôvodným majiteľom. Kúpila ho za asi 5 miliónov korún grófka Ilona von Krockow, ktorá je vnučka Juraja Ullmana, významného bankára. Ten vlastnil objekt do roku 1945, keď bol znárodnený. Rodina Ullmanovcov je spriaznená aj s ďalšou významnou bankárskou rodinou Oppenheimovcov, takže s peniazmi na opravu neboli problémy. Nemuseli, ale ani nechceli žiadať o žiadne štátne granty. Napriek tomu rekonštrukcia trvala osem rokov. „Grófka si na objekte dala záležať, pretože mala k nemu srdcový vzťah,“ vysvetľuje dôkladnosť opravy Kurt J.Bichler, manažér hotela. Pôvodne majiteľka uvažovala nechať si kaštieľ na privátne účely, ale časom zmenila názor. Chcela, aby si objekt na seba zarábal. Náklady na rekonštrukciu Bichler nechce konkretizovať (niektoré médiá uvádzajú sumu 1,4 miliardy korún), ale prezrádza, že renovácia jednej izby v hoteli stála okolo 1,5 milióna eur. Hotel teda možno nazvať luxusným, ale aj elegantným a rustikálnym. Podľa Bichlera nie je určený iba pre šľachticov či boháčov. Svadby a rodinné oslavy tam robia aj bežní ľudia a firmy. V objekte sú aj dve reštaurácie, jedna luxusnejšia a drahšia a druhá má ceny nižšie ako bežné bratislavské podniky v centre. Bichler verí, že urobiť z kaštieľa hotel bola dobrá myšlienka. 
.podpora a spolupráca 
Podľa údajov Pamiatkového úradu SR bolo v rokoch 2003 až 2008 predaných 51 historických objektov. Majiteľov kaštieľov či kúrií teda pribúda. Problém je, že mnohí z nich nemajú jasno, čo chcú s historickou nehnuteľnosťou robiť. Koncepciu ako podporovať opravu a využitie pamiatok nemá ani štát, obec či firmy. Granty od štátu, eurorofondov či z nórskych fondov nie sú cielené ani trvalé. Jeden rok sa majiteľovi podarí ich získať, inokedy nemusí byrokraciou preliezť. „Myslím, že dozrel čas na vytvorenie určitých pravidiel. Je nezmyselné, že sa stavajú miestami gýčové nové stavby na cestovný ruch, hneď vedľa nádherných, historických stavieb, ktoré sú v rozvalinách,“ vysvetľuje Dagmar Machová, majiteľka kaštieľa a hradu v Liptovskom Hrádku. Podľa nej je problém v tom, že prostriedky na cestovný ruch spravuje Ministerstvo hospodárstva a nespolupracuje s ministerstvom kultúry. Podobne je nezmyselné, aby sa všetky kultúrne pamiatky premenili na luxusné hotely. Oslovení majitelia kaštieľov sa zhodujú v tom, že trh na Slovensku nie je pripravený na toľko luxusu. Pri využití nehnuteľnosti treba vychádzať z prostredia, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Machová na začiatku uvažovala, či nevyužije časť kaštieľa aj na múzeum. Lenže stavba bola kompletne vyrabovaná, takže nebolo čo vystavovať a oddeliť verejné priestory od súkromných tiež nie je v každom objekte jednoduché. Dnes slúži jej kaštieľ na eventy, ubytovanie s relaxom vo wellness a má aj reštauráciu. Historik Denis Pongrácz si myslí, že je ilúzia, aby kaštieľ sám osebe prilákal návštevníkov na dlhší čas. Zostanú na víkend, ale keď v okolí nie je čo robiť, tak sa už nevrátia. V Belej hendikep lokality riešia tak, že hosťovi chcú ponúkať relax aj aktivity v rámci hotela a jeho okolia. V hoteli je wellness, v okolí vlastný rybník na rybárčenie, poľovnícke revíry. Hotel plánuje aj výstavbu golfového ihriska. Či to bude stačiť na prilákanie hostí na dlhší čas, to je otázne. Koncepcia chýba aj firmám, ktoré chcú pamiatky využívať či podporovať. Väčšina firiem využíva kaštiele pre vlastných zamestnancov či na príležitostné akcie. Ich objekt nežije a nespolupracuje s prostredím. Ľudia v dedine často nevedia o majiteľovi kaštieľa nič alebo len pletky a často v objekte nikdy neboli. 
.zahraničné skúsenosti 
Slovenskí vlastníci kaštieľov, ale aj štát a organizácie podporujúce revitalizáciu týchto stavieb by sa mohli inšpirovať v zahraničí. Napríklad v Portugalsku. Tam si už pred viac ako 20 rokmi uvedomili, že čakanie na investorov pre štátom vlastnené pamiatky nie je riešenie. Preto sa rozhodli, že svoje pamiatky vložia ako kapitál do novovytvorenej akciovej spoločnosti, kde štát vlastní časť akcií. „Zabezpečili si tým potrebné finančné prostriedky na obnovu pamiatok, v ktorých boli odvtedy prevádzkované hotely a reštaurácie. Zároveň našli garanta v súkromnej sfére, ktorý má eminetný záujem na úspešnosti projektu, kedže je zároveň spoluvlastník," vysvetľuje Michal Čuridlo, generálny sekretár asociácie Historické hotely Slovenska. Čo sa týka pomoci štátu majiteľom pamiatok, priam ideálnym prípadom je Francúzsko, kde majiteľovi pamiatkovo chránenej budovy štát prepláca až do 80 percent nákladov na rekonštrukciu.  V Dánsku existuje turistická rada, podobná Slovenskej agentúre pre cestovný ruch, ktorá bola iniciátorom založenia asociácie historických hotelov. Kurt Bichler šéfoval viacerým hotelom v Európe a podľa jeho skúseností sú v Nemecku či Rakúsku z kaštieľov tiež zväčša hotely, penzióny a súkromné rezidencie. Ak sa stanú z mnohých dnes skôr chátrajúcich slovenských kaštieľov hotely, penzióny alebo firemné sídla, nebude to možno také zlé, ako by sa niekomu na prvý pohľad zdalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite