Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zvuk vuvuzely, let Jabulani

.laco Borbély .časopis .šport

Na južnom cípe Afriky sa práve skončil festival svetového futbalu. V moderných futbalových chrámoch – postavených, dúfajme, nielen na jednu príležitosť – sa uskutočnilo 64 futbalových omší pre hráčov a miliardy fanúšikov rôzneho vierovyznania. Dočasne ich spájalo spoločné náboženstvo: futbal.

Atmosféra na štadiónoch mala špecifický etnický nádych. Fanúšikovia, ktorí vďaka vuvuzelám opustili tradičné formy fanúšikovania, sa počas šampionátu asimilovali s africkou akustikou. Chvíľu trvalo, kým sme si na to zvykli, ale zvykli sme si.
Iné špecifikum, ktorého sa všetci obávali, sa, našťastie, nijako výrazne neprejavilo. Zdá sa, že hrozby kriminálneho ani teroristického charakteru sa nenaplnili. Zrejme aj tieto extrémne asociálne zoskupenia podľahli davovému čaru futbalovej hry. 
Technický riaditeľ FIFA Walter Gagg mi krátko pred šampionátom v tejto súvislosti povedal, že v Juhoafrickej republike hrozí také isté nebezpečenstvo ako v iných krajinách: „Ak sa vyhneš miestam, ktoré sú aj v Európe či Amerike nebezpečné, nič ti nehrozí.“ Zrejme mal pravdu a priebeh šampionátu to len potvrdil. 
Najväčšou hrozbou pre hráčov a najmä brankárov tak ostala kontroverzná lopta Jabulani so svojráznou aerodynamikou a netradičnou letovou dráhou pri vyšších rýchlostiach. Vo vysokých  nadmorských výškach štadiónov nedokázala držať smer a jej najstabilnejšou charakteristikou ostala konzervatívna guľatosť. 
Jedna hrozba futbalu sa však ukázala v plnej nahote. A neprišla zvonka, ale priamo zo srdca samotnej hry. Spôsobil ju nedokonalý ľudský faktor pri rozhodovaní o veciach, ktoré v treťom tisícročí už nepatria na vrcholovú scénu, devastujú hru a nihilizujú spravodlivosť. V čase, keď vieme vyhodnocovať akčné mapy jednotlivých hráčov, kvantifikovať metráž pohybu a zachytávať hlavné prúdy hry, jednoducho nemožno akceptovať, aby lopta pol metra za bránkovou čiarou nebola uznaná za gól. 
Určite nie päť rozhodcov, lebo to je stále len päť ľudských faktorov, ktoré by nakoniec mohli aj zavadzať v hre, ale kamerový systém so 100 % verifikáciou reality na vybraných vrcholových podujatiach. Ich nepripustenie nie je o zachovaní tradičných hodnôt hry, ale o popieraní reality a ohrozovaní základných etických princípov a spravodlivosti hry!
.prečo vyhoreli?
Zaujímavým prekvapením šampionátu boli zlyhania futbalových gigantov (Anglicko, Taliansko, Francúzsko), ale aj predčasné vyradenie favoritov (Brazília, Argentína.) Čo bolo príčinou ich zlyhania? Správnu odpoveď nečakajte, detailný rozbor, ako aj podrobné analýzy si určite urobia príslušné národné zväzy. Isté však je, že dnes už nestačí „pusinkovať“ hráčov pred aj po zápase a žmolenie ruženca len ťažko vykompenzuje deficity koučingu, ako aj absenciu efektívneho herno-taktického konceptu. Profesia trénera je úplne niečo iné ako profesia hráča. Jedno i druhé si môžu vzájomne pomáhať, ale v žiadnom prípade nemôže jedno suplovať druhé.
Vyhoreli futbaloví giganti preto, lebo boli „vyhorení“? Polemizovať o „burnt-out“ syndróme je v tomto prípade príliš krátka perina, aby sa ňou prikryli hviezdne kádre, ktoré nežiarili, alebo úspešní tréneri (Capello, Lippi), ktorí sa netrafili. Prečo neboli vyhorení Španieli (plno hráčov z Barcelony i Realu) alebo Holanďania (Bayern, Arsenal, Inter). Jediné, čo nepripúšťam, je nedostatok vôle. Skôr sa prikláňam k zlyhaniu v mentálnej zložke a celkovej negatívnej psychosomatizácii športového výkonu. 
.konfrontácia kontinentov
Okrem toho, že o prestíž bojovali reprezentácie jednotlivých krajín, prebiehalo aj latentné súperenie celých kontinentov. Kým skupinová fáza jednoznačne poukázala na prekvapujúcu dominanciu juhoamerických tímov a naznačila možnosť historického sklamania európskych mužstiev, vyraďovacie zápasy ukázali, že najväčšia futbalová sila je predsa len v Európe.
S výnimkou Uruguaya Juhoameričania nijako „neprekvapili“ a najlepší z nich podľa všetkého budú naďalej chodiť hrávať do Európy. Ázia tiež neprekročila svoj tieň a zachovala si svoje skromné pozície spočívajúce v parciálnom úspechu s osemfinálovým maximom. Afrika nenaplnila svoje vlastné predšampionátové ambície, ktoré boli predsa len až príliš vysoké. Hra v európskych kluboch pomáha africkým hráčom dať ich prirodzené pohybové prednosti do správneho futbalového kontextu, ale zatiaľ to ešte nestačí. K vyrovnaniu s Európou zrejme nedôjde až tak skoro. Treba ešte počítať s dvoma-tromi cyklami svetových šampionátov, aby sme mohli reálne uvažovať o „futbalovom priblížení“.
.odpustime im hravosť
Do finále úplne zaslúžene postúpili mančafty, ktoré sú silné predovšetkým vtedy, keď sú „na lopte“, keď môžu kontrolovať hru, určovať tempo i herné dianie, ktorých herný prejav je viac loptovým umením ako tvrdou defenzívnou pohybovou schémou „za loptou“. Prezentovali herné estetično, ktoré súčasný futbal ponúka len pre tých najlepších vo zvláštnej synergii lopta-hráči-zážitok. 
Napriek tomu, alebo práve kvôli tomu, je u takýchto mužstiev často len veľmi krehká hranica medzi loptovou brilantnosťou a hernou nudou – neraz vzniká dojem, že loptu držia len preto, aby ju práve nemal súper. Keď dospeje vývoj zápasu u týchto mužstiev „silných na lopte“ do tejto fázy loptovej obsesie, stačí zmeniť smerovanie hry zo šírky na hĺbku (smerovanie na bránku súpera) a atraktivita hry sa okamžite prinavráti. 
Ale nech im je odpustené, že od  „herného umenia“ prechádzajú občas do „obsesívnej hravosti“, pretože sa stále držia dosť ďaleko od „zabitia“ hry v mnohých, prevažne defenzívnych konceptoch. Futbal sa hrá predovšetkým o body, trofeje a víťazstvá a tomu je podriadená celá hra, ale z hľadiska divákov je určite akceptabilnejšie schovať súperovi loptu ako zabiť hru. 
.čo sa práve nosí?
Akákoľvek komparácia by sa mala vždy začať referenčnými hodnotami. Čo hodnotiť a s čím to porovnávať. Pre nás bude referenčným bodom Liga majstrov. Odkedy sledujem LM, prestal som si myslieť, že najlepší futbal sa hrá na MS. A opäť sa mi to v plnej miere potvrdilo. 
Aj keď mnohí sú určite iného názoru, mňa tento šampionát iba utvrdil v tom, že na klubovej úrovni a v konfrontácii najlepších klubov sveta predsa len možno nájsť niečo, čo sa nedá žiadať po niekoľkotýždňovej príprave ani od reprezentačných výberov – či už je to úroveň súčinnosti formácií, alebo sila herných automatizmov. Je zrejmé, že tímová synergia zo zápasov Ligy Majstrov či Copa Libertadores je niečo, čo sa vo veľkých kluboch skladá a tvorí dlhodobo (vo veľkých a bohatých kluboch strednodobo). V porovnaní s tým je veľmi ťažké vytvoriť futbalové mužstvo pre jeden turnaj, na ktorom len tí najlepší odohrajú sedem zápasov. Práve preto možno očakávať, že vrcholná klubová scéna ponúka vo väčšej miere skutočné trendy a tendencie vývoja hry. 
Ale vráťme sa k šampionátu. Z hľadiska herných systémov sa ukázala výrazná preferencia základného rozostavenia 4-2-3-1, s možnosťou jeho zmeny v priebehu zápasu na 4-1-4-1, respektíve 4-3-3. Dominuje teda obranný 4-reťazec, pred ktorým operujú stredopoliari vo dvoch vrstvách. 
Členenie stredovej formácie na defenzívnych špecialistov (dvojica štítových obranných stredopoliarov) a ofenzívnych stredopoliarov má svoje hlboké taktické opodstatnenie. V rozostavení stredovej formácie prevláda v úspešnej väčšine zdvojenie funkcie defenzívneho štítu. To znamená, že dvojica defenzívnych stredopoliarov zaisťuje zvyšnú trojicu ofenzívnych stredopoliarov, ako aj hrotového útočníka. Ukážkovú prácu tejto hráčskej pozície ukázala na šampionáte najmä dvojica Schweinsteiger–Khedira (Nemecko), ale aj Busquets–Xabi Alonso (Španielsko) a Van Bommel–DeJong (Holandsko). 
Ofenzívnu časť rozostavenia tvorí trojica ofenzívnych stredopoliarov a klasický hrotový útočník, ktorí spolu vytvárajú tzv. „ofenzívny diamant“. Krajní ofenzívni stredopoliari pritom plnia úlohy krídelných útočníkov a stredný ofenzívny stredopoliar má zväčša úlohu playmakera alebo podhrotového útočníka. 
Základné fungovanie tohto systému v jednotlivých herných fázach prebieha nasledovne. V útočnej fáze sa pripája k ofenzívnym hráčom aspoň jeden krajný obranca, a samozrejme, aj štítoví hráči striedavo podporujú z druhej línie ofenzívu mužstva. Často je teda zapojených do výstavby a finalizácie útočnej sekvencie 5-6 a niekedy i viac hráčov mužstva. Naopak, do aktívnej defenzívy v základnom rozostavení sa po strate lopty zapájajú okrem hrotového útočníka všetci ostatní hráči. Takže veľmi často sa stáva, že finalizácia útočnej akcie sa realizuje vo výraznom ofenzívnom podčíslení (2-4,3-5 a pod.). Ako mimoriadne dôležité sa opäť ukázalo rýchle prepínanie z obrany do útoku a naopak, ako aj význam kontraútokov cez celé ihrisko v nacvičených schémach a formáciách (napríklad Nemecko).
Čo sa týka defenzívy, tá poznamenala predovšetkým skupinové zápasy, najmä pre bodový pragmatizmus. Ten inicioval typ koncentrovanej blokovej zónovej obrany, ktorú najmä juhoamerické mužstvá obohatili o nástup do pressingu vo vysokom tempe. Táto forma pressingu znásobuje tlak na loptu a výrazne skracuje čas na hernú reakciu napádaného súpera, čím znižuje kvalitu bezprostredného riešenia situácie – juhoamerické mužstvá pri nasadzovaní tejto formy pressingu napádali okrem hráča s loptou i hráča, ktorý má dostať loptu. Táto podoba „latinopressingu“ je síce defenzívne veľmi účinná, ale aj mimoriadne fyzicky náročná, použiteľná len v časovo limitovanom úseku hry. 
Keby sme chceli charakterizovať skupinovú fázu zápasov, mohli by sme povedať, že dominovalo nudné defenzívne klišé a herné umenie neukázali ani tí, pre ktorých to bola povinnosť. Naproti tomu najzaujímavejšie časové úseky zápasov boli vo vyraďovacej fáze, keď mužstvá hrali pod tlakom výsledku o „holý život“ a museli sa vyzliecť futbalovo donaha s minimálnym taktickým ošatením...
.slovenská rapsódia v modrom
Na rozdiel od posledných dvadsatich rokov môžeme hodnotiť africký šampionát už aj optikou zúčastneného a vďaka veľmi dôstojným výkonom slovenského národného tímu je toto hodnotenie mimoriadne pozitívne. Určite nebudeme ďaleko od reality, ak označíme výkonnostný prelom slovenského futbalu do futbalovej Európy a sveta za jeho „zamatovú revolúciu“. Pretože až teraz sme sa nielen geopoliticky, ale aj z hľadiska športovej výkonnosti priradili k futbalovo vyspelým krajinám, hoci zatiaľ len na úrovni reprezentačného tímu. Keď si uvedomíme, že do elitnej šestnástky sveta sa dostala futbalová reprezentácia, ktorá nemá doma ani vlastný futbalový štadión a v tomto parametri napĺňa kritériá futbalových homelessákov, je to určite pozoruhodné a prinajmenšom hodné zamyslenia...
V zápasoch, kde sa rozhodovalo o futbalovom bytí a nebytí (Taliansko, Holandsko), dokázalo toto mužstvo potvrdiť svoje výkonnostné smerovanie a efektívnou hrou eliminovať bývalých majstrov sveta v zápase, ktorý možno bez váhania zaradiť medzi desať najlepších zápasov šampionátu. Rozhodli o tom trafená zostava, výborný zápasový herno-taktický koncept, optimálna forma všetkých hráčov v danom čase, efektívny koučing a všetko ďalšie, čo k tomu patrí. Možno, že aj bojové napätie medzi trénerom a novinármi prinieslo svoj pozitívny „mourinhovský“ efekt, ktorý dokázal extrémne zmobilizovať tím, i keď si vôbec nemyslím, že to bol zámer.
Nezabúdajme však, že dosiahnutým výsledkom (osemfinále) a spôsobom hry (Taliansko, Holandsko) postavilo toto mužstvo ťažkú úlohu pre najbližšiu budúcnosť – udržať sa tam, kde sme sa po zásluhe svojimi výkonmi na šampionáte nominovali, t.j. v elitnej futbalovej spoločnosti. To však už nemôžu zvládnuť hráči a realizačný tím sami. Bez podpory prevádzkového manažmentu futbalu na všetkých úrovniach ostane tento famózny výsledok len perlou padajúcou na pôdu futbalovej ničoty.
Autor je futbalový tréner.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite