Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O líbyjskej spravodlivosti

.časopis .kritická príloha

Palestínsky lekár Ašraf al-Hazuz, dnes 37-ročný, spomína na osem rokov, ktoré strávil v líbyjských väzeniach. Opisuje mučenie, ktoré si vytrpel u Kaddáfího zabijakov, a utrpenie piatich bulharských zdravotných sestričiek, ktoré boli uväznené spolu s ním.

Palestínsky lekár Ašraf al-Hazuz, dnes 37-ročný, spomína na osem rokov, ktoré strávil v líbyjských väzeniach. Opisuje mučenie, ktoré si vytrpel u Kaddáfího zabijakov, a utrpenie piatich bulharských zdravotných sestričiek, ktoré boli uväznené spolu s ním.


Čo bola najhoršia chvíľa za viac než osem rokov mučenia, ponižovania a strachu zo smrti? Bol to okamih nášho prepustenia. Keď nadránom o pol štvrtej 24. júla vstúpili do mojej cely bachari, nerachotili kľúčmi ako obvykle. Namiesto toho šeptali: „Ašraf, Ašraf, zobuď sa! Musíš sa pripraviť na návštevu.“
Vyskočil som, pozrel na hodiny a prenikol mnou zvieravý pocit neodvratného konca. Kto by ma navštevoval v túto nočnú hodinu? Mysľou my preletela myšlienka, že ma práve idú zastreliť a neskôr budú tvrdiť, že som sa pokúšal utiecť. O niekoľko minút som stál v kancelárii riaditeľa väznice. Prikázali mi dať svoje odtlačky prstov na kus papiera potvrdzujúceho, že chcem opustiť krajinu a odísť do Bulharska. Celé to nakrúcali na videozáznam. Odviedli ma do časti väzenia, kde držali päť bulharských sestričiek, a potom nás všetkých odviezli na letisko. Tam som opäť dostal otázku, či nechcem zostať v Líbyi alebo odcestovať do Gazy. „Chcem odísť do Bulharska,“ odpovedal som, „zničili ste mi život, zničili ste život mojej rodiny a životy týchto sestričiek. Nechcem v tejto krajine zostať ani jedinú ďalšiu sekundu.“ Úradník zúril. „Ste svedkami,“ brechol na palestínskeho a bulharského vyslanca.
Potom som už sedel v lietadle, v extáze a s pocitom, že som sa práve znovu narodil, spolu s piatimi sestričkami, komisárkou Európskej únie Benitou Ferrero-Waldner a Cecíliou Sarkozy, manželkou francúzskeho prezidenta. Keď sa lietadlo zdvihlo do vzduchu, uvedomil som si, že príde deň, keď už nebudem schopný vôbec pochopiť, ako som mohol tých osem rokov prežiť – a že dokonca ani nedokážem nikomu tú skúsenosť vysvetliť.
Môj život v pekle sa začal v auguste roku 1998. Absolvoval som svoje záverečné lekárske skúšky v Líbyi a pracoval som ako intern (začínajúci lekár na oddelení, pozn. prekladateľa) vo veľkej pediatrickej nemocnici v Benghází, spočiatku na gastroenterologickom oddelení. Oddelenie infekčných chorôb bolo uzavreté. Na stene za jednou z postelí na mojom oddelení visela ceduľa „infikovaný HIV“. Pacientom na tej posteli bolo sedemmesačné bábätko, ktoré sa v Egypte podrobilo chirurgickému zákroku na odstránenie deformácie kosti. To, že dieťa je infikované, zistili aj v egyptskej nemocnici. Bol to prvý prípad infekcie HIV, ktorý som videl.
Keď ma 13. decembra 1998 predvolali na policajnú stanicu, kde ma uväznili, už som nejaký čas pracoval v inom oddelení. Tri dni som strávil v maličkej cele. Neskôr mi povedali, že to bolo preto, lebo čakali na výsledky môjho testu na HIV, ktoré sa ukázali ako negatívne.


.stovky infikovaných detí
Jeden z policajných úradníkov mi povedal: „Máme stovky nakazených (HIV) detí a vieme, že vy ste na vine. Brali ste ich na ruky a vpichli ste im vírus injekčnou striekačkou.“ „Ak je to pravda, tak ma verejne zastreľte na hlavnom námestí v Benghází,“ odpovedal som. Samozrejme, že som bral deti na ruky pred každým vyšetrením, ale iba preto, aby som utíšil ich strach.
„Mali ste sexuálny styk s cudzinkou,“ pokračoval policajný dôstojník. Až vtedy mi svitlo, že sa vynára scenár, ktorý vytvoril niekto vyšší v hierarchii a v ktorom ma vybrali za obetného baránka – mňa, utečenca z Palestíny, ktorý žil v Líbyi so svojimi rodičmi od veku dvoch rokov a pre ktorého bola táto krajina fakticky domovom.
Moja rodina je veľmi konzervatívna. Moja snúbenka, Palestínčanka, rok predtým zomrela, a ja som práve začínal nový život s inou ženou. Keďže som vedel, že vypočúvajú aj bulharské sestričky z našej nemocnice, predpokladal som, že obvinenie zo „sexuálneho styku“ sa týkalo niektorej z nich. Ale potom ma polícia prepustila s tým, že išlo iba o rutinné vypočúvanie.
Benghází bolo vtedy prakticky vojnovou zónou. Skupina islamistov bojovala v uliciach a naše nemocnice boli plné zranených. Hygienické pomery boli katastrofálne. Nemali sme nijaké (jednorazové) ihly a sterilizačné zariadenia boli pokazené. Na prestrihnutie pupočných šnúr tucta novorodencov sa používali jediné nožnice. Sedemdesiat percent detí nakazených HIV malo aj hepatitídu B.
Líbyjské úrady boli infekciami HIV veľmi znepokojené. Vláda bola zoči-voči rastúcemu výskytu AIDS, ktorý spôsoboval neviazaný sex a mnoho iných vecí, ktoré sa dejú za zatvorenými dverami, bezmocná. Epidémia hepatitídy B bola neskôr potvrdená nižšími súdmi i Kaddáfího synom Seifom al-Islamom, ktorý študoval v zahraničí a je svetským človekom. Ale zákonom v Líbyi je vôľa jeho otca a ten má pod kontrolou aj súdy aj rozsudky. Muammar Kaddáfí potreboval zvaliť vinu na niekoho, potreboval niekoho, aby uspokojil rozzúrených rodičov nakazených detí. Za žiadnych okolností sa vina nemala pripísať skorumpovanému systému zdravotníctva, ktoré vláda zanedbáva.

.moje zmiznutie
Keď som sa 29. januára 1999 vrátil po návšteve mojich rodičov počas ramadánu na internát, našiel som odkaz, že sa mám znovu hlásiť u veliteľa polície. Celých 10 mesiacov po tom to bolo, akoby som zmizol z povrchu zeme. Moji rodičia ma hľadali po nemocniciach a prezerali si zoznamy mŕtvych. Trvalo im veľmi dlho, kým zistili, že ma uväznili.
Na policajnej stanici mi 29. Januára, polhodinu pred polnocou, založili putá, na tvár mi natiahli čiernu masku a zamkli ma do kufra auta. Nasledujúce štyri hodiny uháňalo auto krajinou vysokou rýchlosťou. Tie štyri hodiny mi pripadali ako roky. Keď sme prišli do akejsi budovy v Tripolise, bola ešte tma a bola krutá zima. Zobrali mi všetko okrem nohavíc a košele.
V to ráno ma začali mlátiť dvaja muži. „Nakazil si deti AIDS-om, a nariadila ti to CIA a izraelská tajná služba Mossad. Tebe a cudzinke, s ktorou si spal. Prišiel si do tejto krajiny ako špión. Nie si nič iné ako odpad a špina,“ kričali. Odviezli ma do budovy asi štyri kilometre od Tripolisu. Bola to akási farma na chov policajných psov – ideálne miesto z ich pohľadu, pretože nás nikto nemohol počuť kričať. Počas prvých niekoľko dní som bol zavretý v miestnosti s tromi psami. Prikázali im útočiť na mňa. Moje nohy sú pokryté jazvami po ich uhryznutiach. Mal som aj veľkú dieru v kolene. Jedlo mi dávali do psej misky. V tejto budove na mučenie držali aj päť bulharských sestričiek. Každý deň nám naši mučitelia hovorili: „Budete trpieť, kým sa nepriznáte.“ Mučenia robili vždy medzi piatou hodinou popoludní a piatou hodinou ráno. Trvalo to mesiace.
Jednou z vecí, ktoré mi robili, bolo, že mi omotali okolo penisu holý drôt a ťahali ma okolo miestnosti, ktorá mala najmenej 40 krát 40 metrov. Kričal som a plakal. Jednou z najstrašnejších vecí bol elektrický mučiaci prístroj – je to ručne ovládaná škatuľa, ktorá funguje ako generátor. Negatívny kábel mi pripli na prst a pozitívny na ucho, alebo na genitálie. Najbolestivejší nebol elektrický prúd, ale fakt, že menili frekvenciu, s ktorou ho používali. Keď som upadol do bezvedomia, obliali moje nahé telo studenou vodou a pokračovali v procedúre. Počas mučenia elektrickým prúdom mi ukazovali pasy piatich bulharských sestričiek a hovorili: Toto sú Kristiana, Nasja, Valentina, Valja a Snežana. Sestričky mučili rovnako ako mňa. Nedokázali sme však navzájom komunikovať, lebo som ešte nevedel po bulharsky.

.hanbím sa veci, ktoré robili tým ženám
Niekedy nás mučili v rovnakej miestnosti. Videl som ich polonahé a ony mňa videli úplne nahého, keď mi dávali elektrické šoky. Počuli sme jeden druhého vzlykať, plakať a kričať. Kristianu zavesili na okno, zatiaľ čo ma priväzovali na kovovú mrežu a dávali mi elektrošoky. A hanbím sa aj hovoriť o veciach, ktoré robili tým ženám. Znásilňovali ich. Kristianu prinútili strčiť si do vagíny fľašu. Nasja to v jednej chvíli už nemohla vydržať, odlomila kus skla z okna a rozrezala si zápästie. Odviezli ju do nemocnice po falošným menom a potom ju priviezli naspäť do mučiarne.
Moja cela bola taká malá, že som si nemohol ani ľahnúť. Rok som spal s nohami pritiahnutými k hrudi opierajúc sa o stenu cely. Bál som sa ,že prídem o rozum a stále som si kládol otázku: Prečo si vybrali práve mňa?
Najhoršie však bolo, že sa vyhrážali, že budú mučiť moju rodinu a pred mojimi očami znásilnia moje sestry. Hneď po Bohu je moja rodina pre mňa to najsvätejšie a som jediným bratom štyroch sestier. Raz priviedli do vedľajšej miestnosti dievča a jediné, čo som počul bol jej hlas, ktorý kričal: „Som tvoja sestra a znásilňujú ma.“
Vzdal som to. Povedzte mi, čo mám urobiť, povedal som im, a podpíšem čokoľvek – dokonca sa aj priznám že som zodpovedný za bombový útok na lietadlo nad Lockerbie. V tom čase upovedomila polícia moju sestru, ktorá študovala medicínu v Tripolise, o mojom uväznení. Otec ju okamžite odviezol domov.
Dňa 17. apríla 2000 ma premiestnili do väzenia Džadida v Tripolise a tam som zostal až do 4. februára 2002. Cely mali rozmer meter osemdesiat krát dva metre štyridsať a vo väčšine bolo až osem väzňov. Striedali sme sa v spaní v dvojhodinových intervaloch. Štyria muži spali s kolenami pritiahnutými k hrudi a ďalší štyria stáli nad nimi. Po roku ma premiestnili do miestnosti päť krát desať metrov, v ktorej bolo až 70 väzňov. Boli sme tam natlačení ako sardinky.
Stráže priniesli iným väzňom líbyjské noviny, v ktorých nás obviňovali ako vrahov detí. Aj iné arabské noviny rozširovali tieto lži, ktoré preberali z líbyjských prameňov. Namiesto toho, aby ma bránil, tvrdil palestínsky vyslanec, že som sa mu priznal, že som agent Mossadu a že som úmyselne infikoval deti. Mnohí väzni tomu verili. My Arabi sme pokrytci. Poznáme pravdu, a predsa veríme lžiam.
Vo februári 2002 vďaka podpore Kaddáfího syna Seifa al-Islama zrušil súd obvinenie zo sprisahania proti štátu. Ale obvinenie z infikovania 426 detí zostalo v platnosti.
Potom nám zmenili väzbu na domáce väzenie a bývali sme spolu v dome, ktorý mal štyri izby, kuchyňu a záhradu. Stravu nám dodávala reštaurácia. Dokonca nám dovolili ísť – v sprievode policajta – nakupovať do mesta a navštíviť zubára. Už nás nemučili. Mali sme satelitnú televíziu a dovolili nám prijímať návštevy. Naučil som sa po bulharsky. Keď nás v máji 2002 navštívil bulharský minister zahraničia Solomon Passy, požiadal som ho o bulharské občianstvo, ktoré som aj pár týždňov pred našim odchodom dostal – na naliehanie Európskej únie.

.„vieme, že ste nevinní“
Vtedy už prebiehali intenzívne rokovania o našom možnom prepustení. Jedného dňa sa v našom dome zastavil šéf bezpečnosti Tripolisu a povedal: „Vieme, že ste nevinní. O dva mesiace už budete so svojimi rodinami.“ Namiesto toho vyniesol nad nami náhle súd 6. mája 2004 rozsudok smrti – napriek tomu, že medzinárodne uznávaní experti – francúzsky profesor Luc Montagier (objaviteľ vírusu HIV, pozn. prekladateľa) a taliansky profesor Vittorio Colizzi – vyslovili presvedčenie, že sme nevinní (deti boli nakazené vírusom HIV pred kontaktom s doktorom al-Hazuzom a bulharskými sestričkami, pozn. prekladateľa).
Našou ďalšou zastávkou bolo teda krídlo smrti v tripoliskom väzení, kde čakajú na svoju popravu odsúdení na smrť. Prirodzene, nik nie je nesmrteľný a jedného dňa zomriem i ja. Ale je to strašný pocit, keď náhle odvedú niekoho, s kým sa práve delíte o jedlo a už počujete iba výstrely. A keď tam sedíte, čakáte a bojíte sa, že vaše meno bude to ďalšie...
To, že možno zostanem nažive, som sa dozvedel až 25. mája 2005. V ten deň prišla za mnou komisárka EÚ Ferrero-Waldner a povedala: „Nie ste sám. Podporuje vás dvadsaťpäť európskych krajín. Všetky sú presvedčené, že vy a sestričky ste nevinní.“
Počas nemeckého predsedníctva EÚ ma navštívil aj nemecký minister zahraničných vecí (Frank-Walter) Steinmeier. Mal som na zápästí hodinky so symbolom EÚ, ktoré mi dal vyslanec Európskej únie. Steinmeier bol prekvapený a ja som mu povedal: „Dúfam, že aj ja budem čoskoro občanom EÚ. Moja rodina už dostala 19. decembra 2005 azyl v Holandsku. Keď sa ma pokúšali izolovať od bulharskej skupiny, EÚ intervenovala. A ešte väčšiu nádej, že ma z toho pekla prepustia, som dostal, keď sa začala angažovať aj manželka francúzskeho prezidenta (Nicolasa) Sarkozyho. Na žiadosť EÚ som podpísal aj žiadosť o omilostenie Kaddáfímu – to bola podmienka nášho prepustenia.
Keď nám udelil milosť bulharský prezident (Georgi) Parvanov iba pár minút po našom prílete, zrazu sa mi zdalo, že mi narástli krídla. Telecom Bulgaria, ktorý je podporovaný bulharskou vládou, sľúbil sestričkám i mne, že každému z nás dá byt. Dostal som finančnú pomoc a dokonca mi ponúkli, že si budem môcť zadarmo dokončiť lekárske vzdelanie.
Už ma ani nešokuje, keď čítam, že Tripolis vyzýva Arabskú ligu, aby protestovala proti nášmu omilosteniu v Bulharsku, a že pacienti nakazených detí požadujú náš návrat do Líbye. Pritom už dávno vedia, že sme nevinní.
Chcem však svedčiť v obžalobe, ktorú vznesie bulharský právny zástupca proti dvom z našich najhorších líbyjských mučiteľov. Dúfam, že budú svedčiť aj sestričky. Keď to bude potrebné, budem bojovať aj do konca života, aby som očistil naše mená v arabskom svete.

AŠRAF AL-HAZUZ
Der Spiegel, 30. júl 2007

Text bol adaptovaný z rozhovoru, ktorý urobila v bulharskej Sofii s Ašrafom al-Hazuzom korešpondentka časopisu Spiegel Renate Flottau.
Preložil František Šebej
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite