Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ženy pri kormidle

.časopis .týždeň vo svete

Očakávania spojené s novými lídrami sú zvyčajne vysoké. Časom sa ukáže, že presahujú realitu. Ešte väčšie nádeje sa neraz zrodia vo chvíli, keď kormidlo štátu preberá žena.

Tak trochu to pripomína dávne porekadlo - veľmi politické - Nová metla dobre metie. Dá sa však naozaj povedať aj to, že Nová gazdiná s novou metlou metie najlepšie? Je pre štát dobré, keď ho riadi žena?

.lepšie a zdvorilejšie
Z viacerých rozhovorov, ktoré som v poslednom čase absolvovala s úplne racionálnymi ľuďmi - a predovšetkým s ľuďmi, ktorí nemajú sklony veriť populizmu - mi vyplynul zaujímavý záver: Príchod ženy ku kormidlu automaticky znamená, alebo by aspoň automaticky mal znamenať, pozitívny posun. Samozrejme, že podobné hodnotenia závisia od reálnej situácie a najčastejšie sa objavujú vtedy, keď žena prichádza k moci v ťažkom období svojej krajiny.
Je to aj prípad ešte nevzniknutej vlády, ktorú na Slovensku zostavuje Iveta Radičová. Po období Ficovho hrubozrnného podnikania, ktoré sa dá ťažko pomýliť s riadením štátu, sa objavuje žena. Žena, ktorá sa najskôr musela prebojovať na post volebnej líderky svojej strany. Teraz sa chystá na premiérske kreslo a tá časť Slovenska, ktorá odmietla hrubosť predchádzajúcej koalície znášať, je plná nádejí. A niektoré z tých nádejí priamo súvisia so skutočnosťou, že Radičová je žena. Akoby s príchodom kormidelníčky malo tejto lodi svitnúť na časy jemnejšej politiky a zdvorilejšieho vystupovania "tých hore". Žena ako záchrankyňa, ako upratovačka mužského neporiadku, ako liečiteľka rán, čo spôsobili muži? Stereotyp stále funguje.

.záchrankyňa Islandu
V role spasiteľky svojej krajiny sa ocitla aj Johanna Sigurdardottir, terajšia islandská premiérka. Po vláde konzervatívcov, ktorá padla v januári tohto roku, zdedila vážne ekonomické a politické problémy, treba však zároveň priznať, že predošlá vláda za najväčšie z nich nemohla. Hospodárska kríza kruto postihla Island: prišlo znárodnenie bánk neschopných dostáť svojim záväzkom, radikálny rast nezamestnanosti a životných nákladov. Kríza vážne narušila aj tradičnú islandskú nezávislosť: v zúfalej situácii požiadal ostrov o urýchlené prijatie do Európskej únie. Islanďania preto po páde vlády premiéra Geira Haardeho hľadali záchranu. Našli ju, aspoň si to mysleli, v služobne najstaršej poslankyni svojho parlamentu Althing.
Sociálna demokratka Jóhanna Sigurdardóttir sa stala premiérkou dočasnej vlády a zakrátko sa jej podarilo vyhrať aj voľby, takže vo svojom kresle sedí z vôle Islanďanov. Kým svetové médiá donekonečna opakovali, že je to revolučná voľba - prvý raz vedie demokratickú krajinu lesbicky orientovaná žena, ktorá svoju orientáciu netají a je zosobášená so svojou partnerkou -, na Islande sa týmto faktom z premiérkinho súkromia prakticky nezaoberali a riešili skutočné problémy. Voliči od nej očakávali rýchle a šikovné riešenie problémov, pevnú ruku pri riadení krajiny zmietanej krízou, ale aj citlivý prístup k problémom ľudí, ktorých kríza existenčne ohrozila.
Dnes je Jóhannina pozícia trochu zložitejšia a mnohí Islanďania nadobúdajú dojem, že svojimi hlasmi postavili ku kormidlu skôr efektívne pracujúcu štátnu úradníčku než skutočnú štátničku. Očakávania sa im nesplnili - otázne je, nakoľko boli v ťažkej situácii krajiny vôbec reálne - a po Islande sa hovorí, že Jóhanninu vládu v skutočnosti riadi minister financií Steingrímur Sigfússonn. Zrejme aj preto u nich v posledných komunálnych voľbách bodovala strana Besti Flokkurinn (Najlepšia strana) - typická ukážka tzv. komickej strany, ešte aj s profesionálnym komikom na čele. Besti Flokkurinn získala v hlavnom meste Reykjavík vyše tretinu hlasov a sama Jóhanna Sigurdardóttir výsledok volieb komentovala slovami, že je to "začiatok konca tradičného systému štyroch strán". V skutočnosti ide skôr o vyjadrenie zúfalého protestu voličov, ktorých práve jej vláda sklamala.

.nová premiérka protinožcov
Čerstvá austrálska premiérka tiež zachraňuje - svoju politickú stranu, ale aj krajinu. Vyštudovaná právnička a dlhoročná labouristická politička Julia Gilliard sa stala premiérkou vďaka tomu, že v jej krajine sa premiérsky post tradične spája s funkciou predsedu vládnucej strany. Labouristická strana tu vyhrala posledné všeobecné voľby v roku 2007 a vtedy ju viedol Kevin Rudd. Ten však stratil podporu kľúčových straníckych frakcií a Julia Gilliard, dovtedajšia vicepremiérka, ju získala. Keď sa ukázalo, že v straníckom hlasovaní by neobstál, odstúpil ako predseda strany i ako premiér. Labouristi sa rozhodovali s vedomím, že sa blížia ďalšie voľby a klesajúca popularita Kevina Rudda by im mohla uškodiť. Juliu Gilliard si zvolili, lebo potrebujú novšiu a "lepšiu" tvár, ktorú by mohli v kampani úspešne ukázať voličom. Uznávaná debatérka, ktorej argumentačné schopnosti oceňujú aj politickí protivníci, sa môže stať ich veľkou šancou na ďalšie volebné obdobie.
Julia Gilliard je teda od 24. júna predsedníčkou austrálskej vlády a uvidí sa, ako sa jej podarí splniť rolu "novej metly" či "gazdinej s novou metlou". Očakáva sa od nej, že vyrieši kontroverzie medzi ekologickou loby a podnikateľským sektorom, ktoré sa jej predchodcovi vymkli z rúk. Okrem toho sa musí popasovať s problémom prisťahovalectva. Už teraz vyhlasuje, že Austrália by nemala prostredníctvom prijímania imigrantov bezhlavo zvyšovať počet obyvateľov. Podľa nej sa treba zamerať sa na vytvorenie udržateľnej situácie, aby nevznikala zbytočná nezamestnanosť. Podporovať bude zrejme skôr imigráciu kvalifikovaných pracovných síl. To, či zachráni labouristov pred volebným debaklom, sa ukáže onedlho. Najbližšie federálne voľby sa v Austrálii musia konať najneskôr v apríli roku 2011.

.sarah, panna Orleánska
Nie je to tak dávno, čo sa americkí republikáni pred prezidentskými voľbami pokúsili o záchranu prostredníctvom "nežnej ženskej rúčky". V období, keď prieskumy verejnej mienky hlásili značnú podporu Američanov pre kandidátku na prezidentský post za Demokratickú stranu Hillary Clintonovú, tiež vytiahli vlastnú ženskú kartu. Bola ňou, trochu prekvapujúco, vtedajšia guvernérka štátu Aljaška Sarah Palin. John McCain, ktorý kandidoval na prezidenta za Republikánsku stranu, si ju pribral do predvolebného tandemu ako svoju budúcu viceprezidentku. Američania vnímajú výber viceprezidentského kandidáta ako významný politický signál a Sarah Palin, matka viacpočetnej rodiny (vtedy krátko po pôrode svojho najmladšieho dieťaťa), politička, ktorá sa verejne hlásila ku kresťanstvu, predstavovala významné gesto smerom ku konzervatívnej časti republikánskych voličov.
Kritici jej vyčítali, že nie je dostatočne skúsená v zahraničnej politike (a zabúdali že to isté sa dá vyčítať Barackovi Obamovi). Liberálom klala oči svojím konzervativizmom a tým, že nezodpovedala ich ideálnej predstave o "ženskej" politike. V jej prospech sa však verejne vyjadrila napríklad známa americká feministická autorka Camille Paglia. Istý čas to vyzeralo, že svojou energiou omladí McCainovi imidž natoľko, aby ho dostala do Bieleho domu. Nestalo sa. Sklamala tá, ktorú mnohí konzervatívci vnímali takmer ako novodobú (a vekom staršiu) pannu Orleánsku, v role ženy-záchrankyne? Skôr bolo celkom naivné čakať, že jedna výrazná osobnosť zachráni McCainovu nudnú a staro pôsobiacu kampaň.

.ženy ako zúfalá možnosť?
Dejiny politiky poznajú veľa úspešných žien. Zdá sa však, že máloktorá žena sa pri nástupe ku kormidlu vo svojej krajine vyhne tomu, aby ju pokladali za nositeľku nových, čistejších a lepších hodnôt, než ponúkajú jej mužskí politickí protivníci. Tento faktor akejsi morálnej nadradenosti političiek je pri rozhodovaní voličov veľmi dôležitý. Občas dokonca prekrýva skutočné politické postoje konkrétnych žien a vytvára z líderiek akúsi osobitnú politickú odnož. Pritom jednotlivé političky sa líšia svojimi ideami, postojmi a predstavami o vládnutí presne tak, ako sa medzi sebou líšia politici - muži. Akoby sa však volič cítil hneď civilizovanejšie, osvietenejšie a modernejšie, keď odovzdá hlas žene.
Je to iste aj dedičstvo čias, keď ženy do politiky - a ani do mnohých iných pracovných a verejných oblastí - nemali prístup. Ale je to zrejme aj psychologický moment, podobný tomu, keď ľudia volia novú stranu, lebo je nová. Takisto sa mnohí voliči aspoň podvedome domnievajú, že keď to už "chlapi tak strašne pokašlali", treba, aby to konečne "dala do poriadku nejaká žena". V osvietenom háve sa nám tak vracia staré známe a načisto stereotypné vnímanie žien ako upratovačiek, liečiteliek a záchrankýň sveta. A tiež tu vystrkuje rožky nevyslovené presvedčenie, že muži môžu byť v politike naďalej tí "nevychovanci", lebo veď žena ich dá do laty a pekne to po nich všetko očistí.
Pravdaže, šikovná politička vie aj tieto stereotypy využiť pri svojej prezentácii. (Hillary Clinton raz dokonca pri prejave - takmer - vyronila slzu, len aby sa zbavila imidžu chladnej potvory a potvrdila, že má aj to, čo si voliči predstavujú pod pojmom "ženskosť".)
Samozrejme, že na otázku, či je pre štát dobré, aby ho riadila žena, existuje len jedna odpoveď: je to pre štát presne také dobré, ako keď ho riadi muž. Teda raz lepšie, raz horšie, podľa toho, aký konkrétny politik či politička pri kormidle stojí. Pre ženy ako celok je fajn, keď padne ďalšia bariéra a vytvorí sa precedens, že štát môže mať pokojne aj premiérku či prezidentku. To je však asi tak celé povzbudenie, čo z tejto skutočnosti môžu čerpať, ďalej už totiž ide o konkrétne kroky, ktoré bude líderka robiť.
Ale na tom, že ženy sa do najvyšších funkcií často dostávajú ako zúfalá posledná možnosť, keď už má volič dojem, že všetko ide dolu vodou a krajinu zachráni len zásah zhora - alebo ženská ruka - stále zostáva niečo zvláštne. Ktovie, či budú aj ženy niekedy volené tak ako muži: preto, čo a ako hovoria a robia, nie preto, ku ktorému pohlaviu patria. Až potom by sa - azda - mohlo začať niečo hovoriť o rovnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite