Už som sa dohodla a prebrala zálohu a určila termín, už je to, jednoducho, tak. Mám napísať knihu. Ono to znie hrozne, že „Herečka, speváčka, moderátorka a cestovateľka Dorota Nvotová píše teraz už aj knihu!”, to prosto znie rovnako ako spievajúca modelka, alebo rosnička vo filme....brrrrrr. Mám pocit, ako že sa na mňa ľudia budú pozerať, že, no dobre moja, je aj niečo, čo nevieš? Tu sa podsúva otázka, prečo som s tým súhlasila... No... povedzme preto, že kdesi v kútiku duše viem, ža tá kniha môže byť dobrá. Možno preto, že mi ustavične píšu desiatky ľudí, kamarátov aj neznámych, ktorí ma prehovárajú, aby som nejakú napísala. Ale na svoju obranu musím povedať, že som bola roky zaťatá, že ja jednoducho nič také nebudem iniciovať a keď niekto bude mať o niečo také záujem, nech ma teda skúsi otravovať. Toto bol môj obranný postoj, čím som si zároveň vo svojom malom mozočku vylučovala akúkoľvek možnosť, že by na niečo také došlo. Ale čuduj sa svete, po rokoch fejtónčenia... Prišla za mnou Evita, išla na to rázne, bez omáčky a presvedčila ma. Nepresvedčila ma presviedčaním, iba sebaistotou, s akou o knihe rozprávala. Ako keby tá kniha bola napísaná. Ako keby som napísala stovky kníh, a toto bude už len nejaká tristotretia, a vieme, čo od nej môžeme očakávať. Napísala som v živote iba stovky týchto stĺpčekov, desiatky textov a poviedok, nič viac. A teraz toto. Celá kniha. Môj príbeh v Nepále. Nie cestopis o Nepále, nie suchá dobyvateľská kniha plná zážitkov z Himalájí, nebezpečných situácii vo výškach či hmlisté opisy krajiny Mám napísať knihu, ktorá bude osobná (...dokážem vari písať inak..?), citová a silná. Mám z toho des a zároveň sa teším ako blcha na priestor, ktorý ma neobmedzje 350-timi slovami raz do týždňa. Na priestor, ktorý bude môj ako nezariadený byt, ktorý si sama musím zariadiť. A z toho vyplýva okrem radosti z nepoznaného aj strašná zodpovednosť. Hádam obstojím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.