Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Klimatické lamento

.martih Šujan .jozef Hók .časopis .kritická príloha

Globálne otepľovanie, klimatické zmeny a skleníkový efekt sa stali súčasťou nášho slovníka. Texty, týkajúce sa problematiky, často vykazujú znaky tautológie, a to vo význame logickom aj lingvistickom. Skutočne už nie je potrebné nič dokazovať?

Niekedy môže byť zábavné sledovať učené debaty o globálnom otepľovaní v dostupných médiách. Naposledy preukázali čitatelia časopisu .týždeň mimoriadne hlboké vedomosti o dokumentoch vydaných Medzivládnym panelom o klimatických zmenách (Intergovernmental Panel on Climate Change – IPCC). Aj v iných médiách diskutujú o probléme najmä klimatológovia a odborníci príbuzných disciplín (okrem množstva odborníkov, ktorých kvalifikácia spočíva väčšinou v čítaní jednostranne zameraných litánií IPCC). Horšie je zistenie, že približne počas 20 rokov aktivít klimatického panelu sa iba minimum pozornosti venovalo prirodzeným zmenám teplôt Zeme, ktoré sa analyzujú najmä geochemickými metódami z geologického záznamu za obdobie až stoviek miliónov rokov. Hľadanie dôvodov, pre ktoré sa tie údaje ignorujú, si vyžaduje malý exkurz do problematiky. Ale oplatí sa. Niektoré zistenia môžu byť pre premýšľajúceho čitateľa veľmi zaujímavé.
.k veci
Úvodom aspoň schematicky k otázke, čo je vlastne globálne otepľovanie a čo sú jeho príčiny. Povrch Zeme je ohrievaný žiarením, dopadajúcim z okolitého vesmíru. Keby Zem nemala v atmosfére plyny, ktoré sú schopné časť žiarenia zadržať (hlavne oxid uhličitý a metán), teplota povrchu by sa pohybovala blízko -30°C. Plyny schopné absorbovať časť žiarenia pre tú schopnosť nazývame skleníkovými plynmi a pre celý proces sa vžil pojem skleníkový efekt. Ak oteplenie prekročí hraničné hodnoty, nastáva nadprodukcia vodných pár a fytoplanktónu. Časť žiarenia je odrazená späť do vesmíru a časť spotrebuje biomasa. Pomyselné atmosférické kyvadlo sa vracia späť, prichádza ochladenie a celý kolobeh sa začne znovu. Aj vďaka skleníkovému efektu mohol na Zemi vzniknúť život v nám známej podobe. 
Podstatná časť dokumentov, ktoré varujú pred nastávajúcimi klimatickými zmenami, sa opiera o inštrumentálne získané údaje o teplotách vzduchu na rozličných bodoch Zeme. Približne od polovice 18. storočia existujú napríklad pozorovania z pražského Klementína, súvislé rady meraní teploty vzduchu z tej stanice sú doložené od roku 1784. Stanica vo švédskej Uppsale uvádza merania teploty vzduchu od roku 1722. Celosvetové súvislé prístrojové záznamy z väčšieho počtu staníc existujú až od 60. rokov 19. storočia. Staršie údaje o klimatických zmenách pochádzajú z interpretácie textov kroník, záznamu v letokruhoch stromov alebo záznamu v ľadovcoch. Údaje interpretované z ľadovcových profilov sú už všeobecne označované za paleodáta, pretože sú nimi dokladané zmeny za obdobie približne 500 tisíc rokov. Obdobie, v ktorom žijeme, teda najmladšie obdobie štvrtohôr (holocén), trvá približne 11-tisíc rokov. Ľadovcové profily poukazujú na významné výkyvy v teplote atmosféry, pričom za obdobie holocénu je nárast teploty až o cca 5° C s maximom na jeho začiatku (pravdepodobne až o 8° C počas obdobia kratšieho ako tisícročie). Ďalšie maximum spadá do obdobia pred 6- až 8-tisíc rokmi, a odvtedy zaznamenávame postupný pokles teploty. Teplotné maximá museli byť sprevádzané aj vzostupom hladiny svetového oceánu.
Časový interval 11-tisíc rokov sa zdá dostatočný na zváženie možného budúceho vývoja. Geologický záznam v sedimentoch však poskytuje časový interval až o štyri rády dlhší, to jest v stovkách miliónov rokov. Geochemické štúdie izotopov uhlíka, kyslíka a berýlia, získaných z hornín a pevných schránok fosílnych organizmov, umožňujú spätne rekonštruovať teplotu a chemické zloženie atmosféry až 600 miliónov rokov dozadu. Obrovské zmeny teplôt zemskej atmosféry sú doložené od začiatku prvohôr až do súčasnosti, teda do záveru štvrtohôr. Obsahujú údaje o globálnych otepleniach, ale aj zaľadneniach (vrátane celoplanetárnych), pri ktorých obsah oxidu uhličitého v atmosfére nemal žiadnu súvislosť s nárastom alebo poklesom teploty.
.rozmer času a záznam teploty
Z hľadiska horizontu ľudského života alebo historických období je čas v geológii mimo obvyklých ľudských rozmerov. Len v najdetailnejších mierkach mladých období štvrtohôr používame desiatky a stovky tisícov rokov. Inak sú bežne používané miery milióny (Ma) a desiatky miliónov rokov. Na priblíženie predstavy o čase v geologickej histórii, respektíve v histórii vesmíru, navrhol astronóm Carl Sagan kozmický kalendár: 1. január predstavuje Veľký tresk, okolo polovice septembra vzniká naša Zem a 17. decembra sa končí prekambrium (prahory). Nasleduje paleozoikum (prvohory), 25. až 29. decembra mezozoikum (druhohory) a začína sa terciér (treťohory). Celý kvartér (štvrtohory) a prakticky všetko, o čom hovoríme, sa podľa kalendára udialo na Silvestra a historická doba človeka je koncentrovaná do poslednej polminúty roka. Je zrejmé, že vytvárať predpovede budúceho vývoja len na základe údajov z doby historickej alebo len z holocénu môže byť veľmi neisté.
Obdobie kvartéru (štvrtohôr), ktoré by pre naše úvahy malo byť smerodajným, trvá približne 2 Ma. Na jeho presnejšie delenie boli použité najmä obdobia rozsiahleho zaľadnenia, známe ako ľadové doby (glaciály). Myšlienku kontinentálneho zaľadnenia prezentoval prvýkrát škótsky geológ James Hutton v roku 1795, keď pôvod zvláštnych bludných (eratických) balvanov v okolí Ženevy prisúdil ľadovcovému transportu. O všeobecné rozšírenie predstavy o kontinentálnom zaľadnení sa postaral až švajčiarsky geológ Louis Aggasiz. Po odchode na Harvard v roku 1847 našiel presvedčivé dôkazy o prítomnosti ľadovcov aj na severovýchode USA. V našich podmienkach používame takzvané alpské členenie na 6 glaciálov, ktoré vypĺňajú podstatnú časť kvartéru (pleistocén, historický paleolit). To obdobie sa končí asi pred 11-tisíc rokmi, keď sa začína holocén, kam spadá aj historické obdobie človeka. Do predposlednej doby medziľadovej (riss/würm) možno položiť obdobie druhu Homo sapiens neanderthalensis (koniec stredného paleolitu). Druh Homo sapiens sapiens zaznamenal svoj rozvoj počas posledného glaciálu (würm) a najmä v období holocénu (mladý paleolit). Na vývoj druhu Homo mali špecifický význam aj obdobia zaľadnenia, keď bola časť oceánskej vody viazaná v ľadovcoch a poklesom hladiny svetového oceánu vznikli prepojenia súše (v dnešnom kartografickom obraze neznáme) a umožnili migráciu ľudí. Asi najznámejším podobným fenoménom bolo prepojenie Beringovej úžiny, ktoré podľa všetkého umožnilo kolonizáciu amerického kontinentu.
Čím „hlbšie“ ideme v geologickom zázname, tým sú získané údaje menej citlivé na krátkodobé variácie a reagujú viac na globálne zmeny. Sedimenty z mladšieho kvartéru (štvrtohôr) sú dobre zachované aj na našom území a ich štúdium umožňuje interpretovať aj pomerne jemné variácie v zmenách klímy. Na ich základe boli definované takzvané glaciály (spomínané doby ľadové) a interglaciály (doby medziľadové), menšie variácie v rámci týchto epoch sú nazvané štadiály a interštadiály. Krivka charakterizujúca zmeny teploty počas kvartéru je zložená zo základnej oscilácie medzi glaciálmi a interglaciálmi, na ktoré sú naložené variácie štadiálov a interštadiálov. Detailným štúdiom veľkého množstva profilov boli identifikované ďalšie naložené zmeny v relatívne krátkych časových intervaloch. Superpozíciou oscilácií rôznych rádov vzniká veľmi komplikovaná krivka, ktorá prakticky neumožňuje realistickú predikciu ďalšieho vývoja jej extrapoláciou. Tomu zodpovedá aj veľmi premenlivý sklon čiary, ktorá má dokumentovať nárast očakávaných teplôt v budúcnosti (takzvaná „hokejka“ Michaela Manna) a ktorá je prezentovaná materiálmi IPCC. Jej sklon sa odvíja veľmi pravdepodobne od viac či menej katastrofických nálad autora konkrétneho dokumentu alebo interpretácie.
Z poznania geologickej minulosti je, naopak, reálnejšie očakávať ochladenie(!) ako dôsledok periodického striedania ľadových a medziľadových dôb, ktoré v minulosti vieme s istotou vysledovať. V širšom časovom horizonte je reálne očakávať ochladenie a príchod nového glaciálu (doby ľadovej), ktorému bude predchádzať séria náhlych teplotných výkyvov. J. R. Petit, jeden z významných vedcov zaoberajúcich sa výskumom antarktického ľadu, na otázku možných klimatických zmien povedal: „Holocén je ďaleko najstabilnejšie a najteplejšie obdobie zaznamenané v antarktickom ľade za posledných 420 000 rokov. Ochladenie môže byť bližšie ako si myslíme“.
.od veci, alebo kauzalita naruby
Z pohľadu uvedených skutočností (doložených množstvom nesporných výsledkov) je minimálne zvláštne, že do debaty o klimatických zmenách sú len ojedinele prizývaní geológovia. Informácie pochádzajúce z interpretácie geologického záznamu totiž dokladajú obdobia rádovo dlhšie v porovnaní s obvykle prezentovanými údajmi IPCC. Ako som už spomenul, izotopové zloženie určitých typov vzoriek poukazuje aj na prostredie, v ktorom horniny vznikali. A tu sa nachádza asi najpodstatnejší moment našej argumentácie, respektíve naopak – problém argumentácie IPCC. Všetky modely totiž poukazujú na fakt, že v geologickej histórii Zeme vždy predchádzal(!) nárast teploty nárastu podielu CO2 v atmosfére, respektíve nárast teploty bol od podielu CO2 v danom zmysle nezávislý.
Je veľkou (a nezodpovedanou) otázkou, prečo by ten proces mal byť práve v našej dobe opačný. Teda ešte raz – argumentácia IPCC prezentuje nárast teploty ako dôsledok nárastu podielu CO2 v atmosfére, teda proces opačný ako pri situáciách dokumentovaných až po súčasnosť. Rozpor má ďalekosiahle následky, pretože bez proklamovanej postupnosti (nárast CO2 a následný nárast teploty) by nebolo možné dostatočne argumentovať celosvetové požiadavky na postihy pre pôvodcov CO2.
Na skutočnosť primárneho rastu teploty a následného rastu podielu CO2 v atmosfére poukazujú výsledky významných grantov slovenského rodáka Jána Veizera, vynikajúceho geochemika a profesora na univerzite v Ottawe. (Ojedinelý rozhovor s profesorom Veizerom pred niekoľkými rokmi v televízii TA3, kde triezvo hodnotil danú problematiku, bohužiaľ zapadol v hluku argumentov obhajcov téz IPCC.) Veizer poukázal najmä na fakt, že teplota povrchovej vody oceánov sa v geologickej
 histórii menila na základe dopadajúcich dávok kozmického žiarenia, to jest, že tento režim je determinovaný mimo zemského telesa (takzvané celestiálne vplyvy). Pre obdobie posledných približne 420-tisíc rokov je podľa izotopového štúdia glaciálneho záznamu z trojkilometrového vrtu na antarktickej stanici Vostok dokumentované kolísanie teploty až okolo 12 °C. Ťažko v tom období predpokladať fatálny vplyv človeka...
Treba tiež uviesť, že prirodzené toky CO2 v atmosfére, najmä z dôvodu respirácie (fauna) a fotosyntézy (flóra), sú rádovo významnejšie ako jeho globálna antropogénna (ľudskou činnosťou spôsobená) produkcia. Jedným z dôležitých zdrojov CO2 sú napríklad karbonáty (vápence, dolomity), ktorých masy tvoria povrchové časti zemskej kôry. Popri silikátoch ide o najbežnejšie typy hornín na Zemi. Zvýšením teploty dochádza k ich zvýšenému rozkladu, pričom je uvoľňované obrovské množstvo CO2. Vzájomný pomer antropogénneho vypúšťania skleníkových plynov a ich produkcie vulkanizmom zostáva celkom mimo verejnej diskusie.
.etika vedy a politika biznisu
Asi nikto dnes nebude spochybňovať fakt, že v horizonte desiatok alebo prvej stovky rokov teplota atmosféry narastá. Môžeme prijať aj názor, že oxid uhličitý je skleníkovým plynom, ktorého prítomnosť v atmosfére môže vytvárať podmienky na nárast teploty. (Aj keď merania teplôt v rôznych vrstvách atmosféry ten názor minimálne nepodporujú.) Vo svetle stručne uvedených, najmä geochemických poznatkov je však neudržateľná téza o príčinnej súvislosti medzi nárastom CO2 a teploty, teda v podobe ako ju proklamuje IPCC. Alebo ešte inak – je vysoko nepravdepodobné, že človek produkciou oxidu uhličitého významnou mierou prispieva ku globálnemu otepľovaniu. Pre kriticky zmýšľajúceho človeka zostáva záhadou, či ide o presvedčivú manipuláciu, alebo kolektívnu nevedomosť.
Pravda bude asi (ako obvykle) niekde uprostred. Každé racionálne bádanie, nech už ide o ktorúkoľvek vednú disciplínu, musí obsahovať zdravé pochybnosti o získaných výsledkoch a najmä o správnosti ich interpretácie. Predovšetkým interdisciplinárne prob-
lémy, akými globálne otepľovanie a predikcia jeho následkov určite sú, vyžadujú paralelnú kontrolu záverov a dôsledné odlišovanie interpretácií jednotlivých analytických súborov, to jest nesmú sa spolu miešať čiastkové závery vyplývajúce z analýz odlišnej podstaty. Konštatovania materiálov IPCC na mnohých miestach strácajú charakter vedeckého výsledku, pretože (zámerne?) zamlčiavajú výsledky, ktoré nepodporujú trend skleníkového efektu vyvolaného človekom. Miestami sú používané univerzálne konštatovania ako „všeobecná konzistentnosť modelových a pozorovaných vývojov teploty“, alebo až ideologizujúce dramatické slovné spojenia ako „klimatické šoky“ a podobne. Ideologické skreslenia tak môžu obsahovať aj časti dokumentácie, pri ktorej by to nikto neočakával. Okrem spomenutých grafov, kde koncentrácia CO2 „predbieha“ nárast teploty, alebo takzvanej „hokejky“ s dramatickou predpoveďou katastrofickej budúcnosti (amputovanej od nehodiacej sa minulosti), ide aj o grafické znázornenie „tvrdých“ dát. Známa krivka odchýlok globálnej teploty od priemeru rokov 1981 – 1990 dokumentuje trvalý nárast od roku 1860. Od tohto obdobia existujú prístrojové merania po celej planéte, ide teda o takpovediac o „tvrdé“ dáta. Ale do rovnakej doby je pomerne presne datované ukončenie takzvanej „malej doby ľadovej“ čiže globálna teplota môže odvtedy naozaj iba narastať...
Čitateľovi, ktorý sa nestretáva so spomenutými prírodovednými disciplínami, sa môžu zdať uvádzané tvrdenia ťažko stráviteľné. Veď ako by mohlo byť možné, že toľko vedcov na celom svete pracuje na podvode? Prob-
lém bude asi v tom, že jednotlivé čiastkové výsledky nemusia byť zaťažené až takou veľkou subjektivitou. Prítomnosť ideológie vzrastá smerom k rozsiahlejším syntetizujúcim záverom, pri ktorých je zároveň žiaduce, aby boli pochopiteľné a zapamätateľné aj pre laického poslucháča vrátane politika. Súčasne musia obsahovať aj dostatočne jemnú prímes „vedeckých“ konštatovaní a termínov, aby debaty laikov (a politikov) dosahovali istú úroveň. (Naskytá sa paralela s reklamnými textami, kde mladistvý vzhľad užívateľa/ky kozmetického prípravku zabezpečí kyselina hyalurónová, nejaký koenzým, alebo dačo iné, označené „vedeckým“ termínom.) V neposlednom rade je žiaduce, aby „vedecký“ záver bol úderný, prinášal dostatočne katastrofické informácie a v spravodajstve sa vynímal medzi ostatnými negatívnymi správami zo sveta. Dala by sa vôbec medializovať správa, že „vedci zistili, že sa nič nedeje“ (za čo ich potom platíme?), alebo že najviac pre planétu urobíme, ak budeme sadiť stromy (čo je nesporný fakt). Aj vedecký výsledok by v dnešnej dobe mal byť „sexy“.
Tu sa treba aspoň okrajovo zmieniť o pohnútkach, ktoré by podobný vývoj mohli tlačiť dopredu. Klimatické zmeny môžu byť (a asi aj budú) skutočne závažným faktorom, ktorý významne zmení podmienky života na Zemi. Z tohto hľadiska je žiaduce, aby sa určitá časť prírodovedného výskumu venovala týmto otázkam. 
Fakt, že je takzvaný klimatický panel v súčasnosti už úspešne transponovaný do politiky, môže významne vplývať na orientáciu grantov, týkajúcich sa výskumu klimatických zmien: projekt, ktorý vo svojom zadaní imanentne obsahuje výsledok podporujúci názory IPCC, má výrazne vyššiu šancu na úspech. (Najlepšie je, ak už názov obsahuje termín „trvalo udržateľný rozvoj“ alebo podobný klimatický eko-newspeak.) Neexistuje nijaký dôvod na domnienku, že entita vedeckých pracovníkov hocikde na svete obsahuje menší podiel podvodníkov a špekulantov ako ktorákoľvek iná vzorka obyvateľstva. A vedec tiež žije z príjmu, teda aj z grantov, ktoré sú mu schválené. 
Z tohto pohľadu sa politický tlak na industriálne vyspelé krajiny (ktoré sú logicky najväčšími producentmi skleníkových plynov), založený na vedeckých výsledkoch javí ako zločin smerovaný najmä proti tým, ktorí si môžu dovoliť platiť. Ale ten fakt už nemožno pričítať na vrub vedeckej komunite, tu sa angažujú najmä politici a organizácie, ktorí už stihli vytvoriť samonosnú „klimatickú dok-
trínu“ a inštitucionalizovať svetový obchod s emisnými povolenkami. Ako je všeobecne známe, produktom podobného politického plagiátorstva môže byť aj Nobelova cena mieru.
Ďalším, podľa nášho názoru veľmi negatívnym dôsledkom doktríny (o ktorej podstate sa už pomaly nediskutuje), je vznik nových vedecko-technologických smerov, ako je napríklad ukladanie oxidu uhličitého do hlbokých geologických štruktúr, pričom je už asi namieste o zdravom rozume pochybovať. Podobné umelé, rýchlorastúce („mala herba cito crescit“) odvetvia a rôzne „ekotechnológie“ však majú potenciál vytvoriť miliardový biznis mimo rámca obvyklých trhových princípov. 
Výsledkom klimatickej doktríny je aj dotačné krivenie podnikateľského prostredia v energetike a tvorba nezmyselných regulácií. Súčasťou aktivít je nekritické šírenie a obhajovanie doktríny rozsiahlou skupinou novinárov a zelených aktivistov, čoho následkom je všeobecné prijímanie názoru, že otep-
ľovanie spôsobuje človek. Téza je už medzi ľuďmi dostatočne udomácnená a návrh na skeptické premýšľanie o príčinách je obvykle považovaný za obhajobu kapitalistického drancovania Zeme. Vzniká špecifický jazyk vrátane ustálených štylistických figúr. Súhlas s tézami IPCC sa stáva súčasťou „politickej korektnosti“ a bohužiaľ už aj konzistentnou súčasťou názorov časti politického spek-
tra (akoby vedecký záver mal politický význam). Možno nie sme ďaleko od doby, keď sa globálne otepľovanie v uvedenom podaní stane súčasťou školských osnov . . .
.kam s ním?
Na tomto mieste bude vhodné urobiť malú odbočku a podstúpiť krátke vysvetlenie možností zneškodňovania oxidu uhličitého. Je logickým (a v súčasnosti aj zákonným) úmyslom pôvodcu odpadu, že bude vytvárať podmienky na jeho likvidáciu. Zachytávanie a následná likvidácia oxidu uhličitého sa zdá prospešnou aktivitou, pre ktorú bol zavedený pojem sekvestrácia. Navrhované technológie môžeme z hľadiska metodického prístupu rozdeliť na fyzikálne, chemické a biologické procesy sekvestrácie.
Fyzikálne procesy zastupuje najmä ukladanie plynov do geologických štruktúr. V princípe ide o reverzný proces v porovnaní s ťažbou zemného plynu. Prirovnanie dáva predstavu o technickej a ekonomickej náročnosti, lebo vhodné štruktúry je potrebné vyhľadať, overiť ich technologické parametre, naplniť a následne dlhodobo monitorovať. Prin-
cipiálne je málo pravdepodobné, že vhodné štruktúry budú objavené v prostredí s osídlením a infraštruktúrou, pretože bude prirodzenou snahou obyvateľov nemať podobné zariadenie v dosahu vlastného domova. (V prípade podobnej realizácie bude zaujímavé sledovať argumenty zelených iniciatív, ktoré by na jednej strane mali podporovať sekvestráciu CO2, na druhej strane zastávať práva dotknutých občanov.) Pokiaľ budú vybudované veľkokapacitné úložiská v geologických štruktúrach, budú sa nachádzať mimo urbanizovaných oblastí, mimo potenciálnych zdrojov CO2 určených na sekvestráciu a zachytený plyn bude potrebné dopravovať na veľké vzdialenosti. Najväčšie projekty veľkokapacitného ukladania CO2 na svete sú lokalizované vo vnútornom Mongolsku a na Barrowovom ostrove pri severozápadnom pobreží Austrálie. Obrovská energetická náročnosť zamýšľaných procesov dáva tušiť, že ide s vysokou pravdepodobnosťou o slepú vetvu technologického vývoja. Pre chemické procesy sekvestrácie sú potrebné špecifické typy hornín, ktoré po úprave a naviazaní CO2 vytvárajú nové, dlhodobo stabilné materiály, možno perspektívne suroviny pre iné priemyselné odvetvia. Vstupná surovina procesu, teda vhodná hornina, musí byť vyťažená a špeciálne preparovaná, aby reakcia s CO2 mohla efektívne prebehnúť. Opäť sa ukazuje, že celková energetická bilancia podobného procesu bude nevýhodná.
Zostáva biologická cesta sekvestrácie, teda zachytávanie CO2 do pôdy po jeho fotosyntéze flórou. Tento proces, v podstate
 prirodzený, je možné zvýrazniť úpravou hospodárskeho využitia pôdy, napríklad zalesňovaním, konverziou osevných plôch na lúky alebo obnovou mokradí. Pôda je dominantným zdrojom uhlíka v terestriálnych (v danom význame suchozemských) ekosystémoch a na jeho masívne uvoľňovanie do atmosféry prichádza najmä pri zmene pôvodnej krajiny na poľnohospodársky využívané plochy a pri odvodňovaní pôdy. Tie procesy sú v súčasnosti dostatočne opísané a môžeme ich považovať za preukázané. Zároveň ide o postupy, ktoré sa najviac približujú prirodzeným pochodom na zemskom povrchu. Obsahujú však jeden závažný problém: nie sú sprevádzané rozsiahlym biznisom, na ktorý bol postupne konvertovaný výskum najmä v prípade ukladania CO2 do geologických štruktúr. Neposkytujú možnosti rozsiahlych grantových podpôr, nevytvárajú podmienky na globálnu konferenčnú turistiku a sú z uvedených najmenej „elegantné“. Nespočívajú v nákladnom výskume, ale v pomalej a prácnej zmene prístupu ku krajine a jej využívaniu.
Slovensko sa zúčastňuje na dvoch prebiehajúcich projektoch orientovaných najmä na podzemné ukladanie CO2 (Geocapacity a CO2NetEast). Projekty sú financované zo zdrojov 6. rámcového projektu Európskej únie so spolufinancovaním zúčastnenými krajinami. O efektívnosti podobne vynaložených prostriedkov si čitateľ urobí úsudok sám, i keď je zrejmé, že popri cieľovej oblasti výskumu budú získané mnohé vedľajšie užitočné poznatky s praktickým využitím. Nemali by byť gigantické podpory pre európskych poľnohospodárov smerované do optimalizácie využívania krajiny, ktorá by prirodzene znižovala podiel CO2 v atmosfére? Súčasťou problému je nesporne mentálny tlak vedeckej komunity na štruktúry, rozhodujúce o alokácii zdrojov na výskum. Nové oblasti výskumu totiž vytvárajú priestor na uplatnenie nových výskumných kolektívov v rámci existujúcich štruktúr a s obsadením existujúcimi výskumníkmi. Kruh sa uzavrie, ak majú výsledky výskumu dopad v utváraní podmienok na nový biznis. Tento krok sa už zjavne podaril. V podmienkach našej krajiny by mohla byť slabou náplasťou aspoň drobná resuscitácia umierajúceho výskumu.
.človek mieni
Pre človeka je dôležitou otázkou, čo je normálne. Každý z nás si projektuje „normu“ podľa vlastnej skúsenosti, kde sa výrazne uplatňujú spomienky z detstva. Čitateľ v strednom (alebo zrelom) veku si isto pamätá, že počasie bolo kedysi stabilnejšie, čo sa dnes určite zmenilo. Klimatické excesy sú omnoho častejšie a môžeme ich chápať aj ako vlastné ohrozenie. Vyplýva to najmä z obmedzenej dĺžky ľudského života a z toho vyplývajúcich limitov vlastnej skúsenosti. Iba nekritický antropocentrizmus v uvažovaní, zmiešaný so zámerom budovať doktrínu proti „ekonomickému imperializmu“ niektorých krajín môže vytvárať dojem, že tie zmeny primárne spôsobil človek (prípadne až konkrétna skupina). Jednoducho si treba priznať, že človek síce zvládne veľké úlohy (aj v rozsiahlom poškodzovaní vlastného prostredia), ale do planetárnych systémov asi ešte fatálne zasiahnuť nedokáže. Spomeňme si na Louisa Aggasiza – pred 15-tisíc rokmi bol na severovýchode USA normou tisícmetrový ľadový príkrov. Dnes po ňom zostal systém Veľkých jazier s najväčšou akumuláciou sladkej vody na Zemi.
Každý normálny jedinec na tejto planéte asi chce, aby boli znižované emisie, aby vznikali šetrné technológie, aby sme Zem devastovali čím menej. Je potrebné zmenšovať umelé toky energií a obrovské premiestňovanie hmôt. Nástroje, ktoré k ekologickým zmenám reálne povedú, však musia byť legálne, teda podložené výsledkami skutočného a dostatočne skeptického vedeckého bádania a v neposlednom rade aj zdravým rozumom. Princíp predbežnej opatrnosti má v tomto procese svoje nezastupiteľné miesto, ale jeho použitie treba aj rozumne zdôvodniť. Ak sa vrátime na úvod, je niekedy zábavné pozorovať učené debaty o klimatických zmenách. Teda mohlo by byť, keby manipulácie sprevádzajúce jednostranne vedenú debatu alebo klimatické lamento nemali také nebezpečné globálne následky.

Autori sú geológovia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite