Nezmizol totiž kompletný príbor, teda lyžica, vidlička, nôž, prípadne malá lyžička, alebo vidlička na dezert. To by si v kuchyni hneď všimli. Ale príbory mizli po jednom. Raz lyžica, raz vidlička, potom dlho nič a zase malá lyžička, takže išlo o dlhotrvajúci proces miznutia príborov, tak ako keby, napríklad v banke, raz do týždňa, alebo raz mesačne, zmizla nepatrná sumička, povedzme päťdesiat centov, potom dlho nič a potom zase štyridsať centov. Teda zlodejina v malých dávkach, ale zase pravidelná, takže skôr či neskôr (v našom prípade neskôr) sa celá záležitosť takzvane prevalí. Aj to spravidla náhodou. Tak sa stalo aj v našom prípade. Príbory mizli, nikto si nič nevšimol, občas šéfka kuchyne nechápavo krútila hlavou a keď občas chýbala malá lyžička, považovala to za bežnú stratu, s ktorou treba pri väčšej prevádzke počítať. A zrazu sa stalo toto. Greminderová a ešte tri ďalšie dámy z nášho hospicu boli na nedeľnom výlete pri kolotočoch, neviem, či sa aj povozili, ale rozhodne si kúpili zmrzlinu, citrónovú, takú tú vodovú. Trvali na tom, aby im ju naservírovali do pohárov, lebo z kornútkov by im vytiekla. Poháre mali, ale lyžičky nie. A Greminderová vraj vtedy povedala, že nevadí a vytiahla z kabelky štyri lyžičky z našej jedálne. Samozrejme, že jej spoločníčky lyžičky použili a po návrate do starobinca Greminderovú udali správcovi. Bol z toho škandál. Správca prinútil Greminderovú, aby mu umožnila prehliadku jej izby a našlo sa tam osemdesiatpäť nožov, štyridsaťšesť vidličiek, šesťdesiatsedem lyžíc a množstvo malých lyžičiek. Okrem toho aj niekoľko kvetináčov z chodby, v ktorých boli väčšinou muškáty a štyri rohožky. Greminderová najprv tvrdila, že nevie, ako sa tie veci ocitli v jej skrini, ale keď správca povedal, že zavolá políciu, priznala sa. Na otázku, načo jej boli odcudzené predmety, najprv nevedela dať uspokojivú odpoveď a nakoniec povedala, že si ich odkladala, keby ich bolo treba. Že potom by ich vrátila a mala by dobrý pocit, že pomohla vyriešiť situáciu v jedálni. Toto je, Emil, mimoriadne zaujímavý úkaz, keď niekto kradne preto, aby potom mohol urobiť dobrý skutok. My sme kedysi mali na internáte takého fiškusa, ten nám kradol ponožky, spodnú bielizeň a košele, ale nie preto, aby nám ich vrátil, keď sme to potrebovali. Vtedy zasadol výbor ČSM a dotyčný musel urobiť sebakritiku. Sebakritika bola pôsobivá, ale aj tak už s ním nikto nechcel bývať na izbe. Tak býval sám, občas uvoľňoval cimru nejakému páriku, a potom ich udal na správe internátu, že kazia morálku. Takže jedného dňa dostal deku a bol pokoj. Greminderovú potrestali tak, že musí do jedálne prísť s „vlastným“ príborom, a potom ho tam nechať. Ale najprv ho musí umyť. Na tom šéfka kuchyne trvala. To je teda dosť ponižujúce, ale Greminderová si za to môže sama. Pravdaže, ako to už býva, považuje to za veľkú nespravodlivosť. Vyhlásila, že to poženie až na Európsky súdny dvor do Štrasburgu, vraj tam má synovca. Emil, vidíš, že sa tu nenudíme, že sa tu dejú veci. Tvoj Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.