Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na Orave dobre aj zdravo

.časopis .týždeň doma

Skúmanie nášho letného reportážneho seriálu, čo prežilo a čo, naopak, zaniklo z identity kedysi slávnych uhorských žúp (stolíc) na území Slovenska, je opodstatnené všade inde, len nie v kraji pod Babou horou. Je zrejmé, že tu stále žijú hrdí Oravci a Oravky.

Skúmanie nášho letného reportážneho seriálu, čo prežilo a čo, naopak, zaniklo z identity kedysi slávnych uhorských žúp (stolíc) na území Slovenska, je opodstatnené všade inde, len nie v kraji pod Babou horou. Je zrejmé, že tu stále žijú hrdí Oravci a Oravky.


Kraj, ktorý sa stereotypne označuje ako chudobný. Kraj bez jediného väčšieho mesta. Kraj so silnou identitou, ktorý podstúpil za socializmu sociologický pokus – šokujúco rýchlu cestu z dreveníc do panelákov a z polí do fabrík. Úspešne?

.hrad, televízory a morskí ježkovia
Orava, to bol nevoľník lopotiaci od svitu do mrku na kopcoch na panskom, ale aj feudáli z rodu Thurzovcov ako najslávnejší majitelia Oravského panstva. Inak, ten úžasný hrad, dnes druhý najnavštevovanejší na Slovensku, svojou majestátnosťou hravo prekonáva aj ten Drakulov v Rumunsku.
Alebo iné ikony. Ťažba a splavovanie dreva, hornooravskí plátenníci, Amerikáni a iní  vysťahovalci, epochálne skrotenie rieky a potokov Oravskou priehradou či gazdovia až do 70. rokov tvrdo brániaci svoje políčka pred kolektivizáciou, za čias socialistickej industrializácie zo dňa na deň premenení na kovorobotníkov. Napokon, kto by nepoznal slávnu sochu, ktorej prischlo meno Fero Zliatinár. Ale boli tu aj tetušky, ktoré zišli rovno z kopaníc, aby vo fabrike v Nižnej spájali pod dohľadom prísnych českých inžinierov červené drôtiky s modrými, a vyrábali tak televízory Mánes a Orava pre celú RVHP.
Nie všetko je však propagandisticky priezračné. Oravskou mytológiou pretekajú aj spodnejšie prúdy. Katolícky konzervativizmus v zrkadle povestného alkoholizmu, výnimočná pracovitosť v spojení s bezmála sicílskou verziou rodinkárstva. Na prvý pohľad zrejmou variáciou „new Oravy“ sú dnes kolónie pestrofarebných hotelov, penziónov a privátov, umne spropagovaných a stavaných vďaka fondom z EÚ, ktoré ako predzvesť doby turistickej vyrástli v Zuberci, Podbieli a okolo priehrady. Nájdete v nich nielen tradičné a miestu primerané relikvie ľudovej kultúry, ale aj bizarných morských ježkov odniekiaľ z Jadranu či alpské vodopády žiarivo červených kvetov v oknách.
Alebo mená. Hviezdoslav, Kukučín, Urban, Habovštiak. Modernú Oravu vymedzujú veľkí literáti, ale aj mocní politickí lobisti (Colotka, Čič, Tarčák) či dodávatelia všetkých mysliteľných služieb, pivom a stavebninami počnúc a poľovníckymi trofejami končiac, teda pusipajtáši nadregionálneho významu (Babinský). Orava je už dlho výnimočná a nevídane dynamická. Meniace sa politické režimy a štáty nevrastajú do nej, skôr ona do nich, aby ich potom odhodila ako nepotrebné. Jej identita je všetko iné, len nie ubitá.


.orava ako veselý román
Jozef Ignác Bajza isto netušil, čo s jeho slávnym mládencom porobí oravská verzia socializmu. A Ľubomír Feldek zase netušil, čo s jeho románom Van Stiphout, kde opisuje aj príkoria spôsobené jeho rodine, najmä cez ŠtB zinscenovaný proces Kauzál a spol. vedený proti jeho otcovi, porobí dobová cenzúra. Niektoré pasáže tejto knihy mohli vyjsť až po roku 1989.
Bratislavský liberálne založený intelektuál René sa v roku 1959 ocitol vo vlaku smerom do Nižnej nad Oravou, kde mu sľúbili miesto závodného redaktora v Tesle. Nevie toho o nej veľa, azda iba to, že vo fabrike pracuje 1 600 žien. Je však plný predsavzatí. Celkom sa zriekne alkoholu a nájde si frajerku, možno aj ženu, vraví si v duchu. Skutočnosť, samozrejme, prekoná očakávania. René ako misionár očakáva príchod nemenej svetáckeho kamaráta Van Stiphouta (Ján Johanides), nastávajúceho kronikára fabriky, aby spoločne vyorali v oravskej kultúre hlbokú brázdu. Absolvuje iniciačný rituál nástupu do práce a spozná pritom miestne figúrky. Doktora Sýkoru („bude treba, chlapci, aby ste to tu nejako rozhýbali“) zo sekretariátu českého direktora, žienky z osobného oddelenia, nad ktorými vyniká najmä súdružka Pandulová, šéfka CZV KSS. Ale aj Angelu Baníkovú, autorku básne o dochádzke, z ktorej sa však nevykľuje dlhonohá sexbomba, ako tajne dúfal, ale malá a rázna robotníčka.
S cicerovým korektorským pravítkom v ruke René spoznáva Oravu a borí sa s prekážkami. Prichádza mu na pomoc Van Stiphout. Vzniká kronika, podľa ktorej 15. júna 1947 do Nižnej pricestoval prvý zememerač. Nik ho nechcel prijať na byt a prvý buldozerista pracoval pod ochranou orgánov. O dva roky sa už vo fabrike vyrába ľanové plátno. Spočiatku úspešne, v roku 1956 – v ére silonu – sa však prepúšťa. Spásu môže priniesť iba náhradná výroba. Na Orave sa rozšíri správa, podľa ktorej sa v závode budú vyrábať prezervatívy. Do Prahy cestuje protestná deputácia na čele s farárom, ktorá v mene oravských matiek protestuje. Úspešne.
Spisovatelia Feldek a Johanides zažili na Orave ešte veľa iných bizarností. Nenapísaným dodatkom románu by mohla byť trebárs správa z polovice 90. rokov, podľa ktorej sa z OTF (bývalej Tesly Orava) odčlenilo s dokumentáciou pod pazuchou zopár príčinlivých technikov a manažérov, medzi nimi aj brat niekdajšieho ministra obrany Siteka, aby v železničnom depe založili konkurenčnú fabriku OVP. Istý čas dokonca v Nižnej pôsobili tri televízne fabriky. Poučenie z histórie? Veľký (OTF) hráč medzičasom skončil, malý (OVP) prežil. A dnes sa končí aj éra klasických televízorov.

.orava ako smutná balada
Čo sa však nekončí, je príbeh konfliktu osamelých bohémov s upätým konzervatívnym prostredím na Orave; prostredím, ktoré si o ironický nadhľad priam koleduje. Niet sa čo čudovať, že s pocitmi nepochopenia zápasí oravský rodák, už spomínaný Ján Johanides, ktorý žije na opačnom konci Slovenska. V románe Najsmutnejšia oravská balada (1988) opisuje ságu rodu okolím milovaných aj nenávidených Brechárovcov. Tí veru vedeli mať úžitok z každej doby! Aj preto jednému nepodarenému takto do duše prehovárali: „Fero, šeci kradnú, kradlo sa, kradnúť sa bude, čo svet svetom bude, ale ty ani kradnúť nevieš! Ty si taký: dnes ukradneš, ale zajtra už nemáš čo! Ty si kradneš vlastnú stoličku spod riti! Čo ty kceš dosiahnuť?“
Nešlo však iba o to kradnutie, pospolitým ľudom tradične tolerované. Čo Oravci zrejme ťažko prijali, je napríklad Johanidesov plastický opis mravov. Chcel vyjadriť dušu starej Oravy, ktorá sa ešte nevytratila a tvrdí, že za predlohy postáv príbehu jeho románu mu neslúžili nijaké živé postavy. Tak napríklad malý český človiečik Václav Vacátko, ako píše, nebol o nič väčší podliak ako iní majitelia nevestincov v Hubove, rodení Oravci: traja kresťania, jeden žid-hoteliér a potom on, „tá česká kurva bez vyznania, čo sa sem votrela cez škáru“. Vacátko do služieb nevestinca od decembra 1927 angažoval tri oravské devy, ktorým četnícka stanica konšpiratívne a ochotne zmenila mená: Máriu, Barboru a Eugéniu Gorickú. Dievčatá sa v novom prostredí vzdelávali v cudzích jazykoch a učili sa chápať zmysel slov ako saldo, debet alebo vkladná knižka. Johanides píše: „Je trochu opovážlivé povedať, že tri kurvičky absolvovali meštianku v nevestinci, že dodávateľmi učebných pomôcok boli najchudobnejší poddôstojníci (...), lenže pravda je nepremožiteľná, aj keď jej odporuje maloobchodnícky rozum.“

.o oravskom individualizme
Platí, že koho si raz Oravci obľúbia, toho zbožňujú nadovšetko. A naopak tiež. Čosi o tom vie, aj keď, pravda, nie z vlastnej skúsenosti, aj Milan Gonda, riaditeľ Oravskej knižnice Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne. Podujal sa na neľahkú misiu. Pomáhal v Námestove žijúcemu fotografovi Jarovi Sýkorovi, považovanému okolím takmer za kacíra, hľadať zdroje na jeho publikáciu. Decentne zostavená kniha Obrazy starej Oravy (bez cyklu o opilcoch a aktov starej ženy) napokon vlani vyšla v matičnom vydavateľstve v Martine a získala aj ocenenie Najkrajšia publikácia roka. Dôvod komplikácií? Naturalisticky silné fotografie starcov a stareniek v rozpadnutých chalupách miznúcej Oravy, no najmä portréty alkoholikov či na súde riešené akty jednej starenky.
Gonda spomína: „Keď som prvýkrát uvidel jednu Sýkorovu fotografiu z Novote, bolo to silné ako zásah bleskom. Rozhodol som sa, že mu pomôžem. Začal som na Orave obchádzať možných sponzorov, pričom to pripomínalo „chaždenje pa ľuďach“ z Gogoľových Mŕtvych duší. Mnohí krútili nosom, aj bývalí kamaráti sa od neho odvracali. Jarovi sa tu ušlo veľa ústrkov, no nevzdal sa.“
Už sedem rokov Gonda denne na Oravu dochádza autom z Martina. Sám hovorí, že prichádza akoby z iného sveta. Oceňuje najmä vitalitu a pestrosť tunajšej kultúry. Niektorí podnikatelia nečakajú na príspevok od štátu a radšej sami finančne podporia vydanie publikácií, akými sú napríklad Slovník goralského nárečia alebo Výber goralských piesní.
Gonda ako cudzí vníma aj miestne rozdiely v mentalite: „Hornooravská príčinlivosť z okolia Námestova a Tvrdošína je dnes obrovská. Zdajú sa mi oveľa akčnejší, oveľa viac sa vedia obetovať a oveľa viac ich robí v zahraničí než tu na Dolnej Orave. Rozdiel pritom vznikol za socializmu, keď bola Dolná Orava preferovaná vládou a jej predsedom Petrom Colotkom, rodákom zo Sedliackej Dubovej. Ako keby im to Horní Oravci ešte stále zazlievali, že prišli k mnohým veciam príliš ľahko. Na druhú stranu, Dolný Kubín má dnes pekné námestie nenarušené tvrdými zásahmi socialistickej architektúry, a je tu i nádherná Oravská galéria, druhá najnavštevovanejšia na Slovensku.“
Pri otázke, kadiaľ vlastne vedie línia medzi Dolnou a Hornou Oravou, sa však riaditeľ Gonda zháči. Sám sa na to tunajších pýtal, presne sa to však nedozvedel. Šalamúnsky to údajne vyriešil s Oravou spätý literát a jazykovedec, dnes už nebohý Anton Habovštiak. Ten používal pojem Stredná Orava, ktorým označoval neveľké územie v okolí Príslopu.

.svet, ktorý zanikol
Sympatická Sýkorova manželka Jana je výtvarníčka. Raz v návale zúfalstva z toho, že Jaro sa s batohom plným fotografickej techniky túla od nevidím do nevidím po grúňoch a nestará sa príliš o dcéry, si aj trpko povzdychla: „Čo som sa vydala za fotoaparát?“ Potom, keď vyšla jeho krásna kniha, to však znamenalo aj pre ňu zadosťučinenie. Tá kniha je akoby ich tretím dieťaťom.
Jana pochádza z Kežmarku. Prostredie oravských všetečných, občas aj viac či menej skryto závistlivých susedov či kolegov ju doteraz celkom neprijalo. Vlastne ani ona k nemu neprilipla. Prekáža jej mentalita pretvárky. „Každú nedeľu sa tu rodiny pravidelne navštevujú. Nad bohato prestretým stolom sa zďaleka schádza široké príbuzenstvo, čo je pekný zvyk. Obyčajne sa však sedenie končí tým, že si príbuzní vypijú a „posekajú“ sa, trebárs pre jednu brázdu,“ dodáva.
Janu však motivuje vedomie, že do námestovskej Základnej umeleckej školy, kde učí, prichádzajú deti zo širokého okolia. Cení si, že rodičia investujú do ich vzdelania a skultivovania. Deti dochádzajú dokonca aj z obce Novoť vzdialenej takmer 20 kilometrov, kde jej muž urobil v minulosti niektoré zo svojich najsilnejších fotografií.
Nové už neurobí. Nie preto, že by nevedel či nemohol. Dôvod je iný, definitívnejší. Tí ľudia už medzičasom pomreli a ako hnilé hrušky popadali aj chalupy, v ktorých žili. V lepšom prípade ich potomkovia prerobili alebo predali na rekreačné účely. „Je to nenávratne stratené. Čosi z toho spôsobu života sa dá nájsť ešte na poľskej Orave, tu už nie,“ konštatuje Jaro Sýkora, keď kráča do Novote. Nebol tu už päť rokov.
Kedysi sem jazdil autobusom skoro ráno, tak, aby stihol na grúňoch východ slnka. Ľuďom sa prihováral na poliach, do súkromia vstupoval až s ich súhlasom. Vzhľad dediny a usadlostí roztrúsených na kopcoch sa odvtedy napočudovanie príliš nezmenil. Niet už však deda Kondelu, ktorý mal slepého koňa, ktorý sám ráno vychádzal na pašu. A niet už ani jeho drevenice, na jej mieste vyrástla burina.
Niet už ani deda Smolára, ktorý mal dve chalupy. Keď mu jedna vyhorela, starosta im dal druhú. Dnes si ju prerobili chalupári. Aj s neodmysliteľným satelitom na streche. Jaro Sýkora ešte fotografoval, ako deda Smolára po smrti jeho manželky na rebriňáku viezli do tunajšieho starobinca – proti jeho vôli. To všetko je preč. Nenávratne. Ostali iba ostrvy na seno, krásne lúky a výhľady až na Rozsutec. A tiež fotografie sveta, ktorý moderná Orava nechce vidieť.

.od Thurzovcov k mentalite individualizmu
Historik Oravského múzea Martin Chmelko pripomína, že na prevažne agrárnej Orave od stredoveku nevzniklo nijaké väčšie mesto. Aj jeho rodičia sa do Kubína za prácou prisťahovali v roku 1979 z malebnej drevenice v Jasenovej. „Dolný Kubín ako sídlo stolice mal len niečo viac ako tisíc obyvateľov. Dnes tu pritom žije 20-tisíc ľudí, čo je dôsledok éry socializmu,“ uvádza Chmelko s tým, že najväčšiu zásluhu na modernizácii Oravy mali už oveľa skôr, na prelome 16. a 17. storočia, protestantskí feudáli Thurzovci. Získali od kráľa panstvo, ktorému patrila značná časť Oravskej stolice. Rozvinuli obchod s drevom, za ich éry vznikla takmer polovica dnes existujúcich obcí.
Vymretím Thurzovcov po meči v roku 1626 vznikol z ich panstva Oravský komposesorát, ktorý bol až do 20. storočia ako účastinná spoločnosť najväčším priemyselným podnikom na Orave. Keďže tu nebolo iných surovín, obchodoval najmä s drevom a v 19. storočí zamestnával stovky robotníkov a viac ako sto furmanov s vlastným záprahom. Iba na porovnanie: v tom istom čase malé priemyselné dielne na Orave zamerané na výrobu poľnohospodárskych strojov, gombíkov či rafináciu prírodných olejov zamestnávali iba okolo desať zamestnancov.
„Oravskí plátenníci sa presadzovali až do 19. storočia v celom Uhorsku aj ďaleko za jeho hranicami. Mali svoje kontakty a odbyt, nikdy to však neprekročilo rozmer živnostenskej malovýroby a nevznikol väčší priemyselný závod. Dôvodom bol individualizmus, každý sám za seba. Túto mentalitu podporoval aj spôsob osídlenia na rozptýlených kopaniciach,“ vysvetľuje historik Chmelko a v dobrom dodáva: „Ľudia tu majú svojské myslenie, nie nepodobné zmýšľaniu sicílskej mafie. Oficiálne to každý poprie, fungujú tu však rodinné klany, výmenný obchod na princípe kamarátskych protislužieb.“

.oravský adrenalín
Systém žúp (stolíc) zanikol v roku 1923. Dnes je historický región Oravy rozdelený do troch medzi sebou súperiacich okresov – Dolný Kubín (22 obcí), Námestovo (22 obcí) a Tvrdošín (15 obcí). Pôvodom Dolnokubínčan a aktívny člen Obce Oravcov, ktorá v Bratislave združuje niekoľko stoviek rodákov, právnik Milan Galanda, hovorí: „Kedysi to bol kompaktný región, jeden okres. Okresný tajomník alebo prednosta z Kubína hovoril za celú Oravu. Nešťastie prišlo v roku 1996, keď Mečiar urobil neprirodzené kraje a okresy. Odvtedy nemá kto hovoriť za Oravu ako takú, jej legitímny hlas zanikol.“
Jedným z kľúčových faktorov umelo a násilne rozdrobenej identity Oravy bolo aj mocenské pričlenenie dvanástich oravských obcí (z ich celkového počtu približne deväťdesiat) k Poľsku. Stalo sa tak v roku 1920, pričom definitívne tento akt potvrdila Parížska mierová dohoda z roku 1947. Oravci na to dodnes doplácajú rozdeleným príbuzenstvom, zazlievajú to Benešovi s Masarykom, ktorí za severnú Oravu a Spiš „vyhandlovali“ s Poľskom priemyselne rozvinuté Těšínsko. A práve vzťahy k obrovskému severnému susedovi Oravu dodnes rozdeľujú. Galanda dodáva: „Po Novembri ´89 sa tu ľudia sťažovali, že Havel s vlasatým Langošom a pašerákom Bakšayom Oravu zapredali chudobným Poliakom, ktorí nás vykúpia. Vtedy ešte nechápali, že tunajší podnikatelia z toho môžu profitovať. Pritom už o tri roky sa tí istí Oravci sťažovali, že je tu málo hraničných priechodov do Poľska.“
Dnešná realita? Úzke a životunebezpečné oravské cesty sú preplnené autami a kamiónmi z Poľska. A slovenskí podnikatelia (výrobcovia okien, dverí či mäsa) nestačia cenami konkurovať Poliakom, ktorí si iba v Námestove otvorili tri predajne potravín. Iné porovnanie, tentoraz urbanistické, ponúka vzhľad oravských sídiel. Politický režim sa podpísal aj na tvári krajiny. V Poľsku, kde kontinuitu súkromného hospodárenia neprerušil ani socializmus, si  gazdovia dodnes stavajú tradícii a kraju primerané drevené domy. Naopak, na našej Orave, kde po vojne vyrástli brizolitové kocky, prípadne paneláky, prežíva predsudok, podľa ktorého je drevený dom synonymom chudoby. A to aj napriek tomu, že v Podbieli sídli firma  zameraná na výrobu drevených domov.
Inak, predobrazom budúcej prosperity a neutíchajúcej oravskej invencie je aj v Podbieli žijúci podnikateľ Jozef Krupa. Kúpil od armády vyradené pásové bojové vozidlo, odrezal z neho hornú časť a už tretiu sezónu v ňom vozí turistov po teréne, ktorý si prenajal od miestneho družstva. Adrenalínové bláznovstvo? Možno, mali by ste však vidieť tie šťastné tváre pasažierov po tom, ako z nich takmer vytrasie dušu. Krupa tvrdí, že vlastne iba súperí so svojím nemenej príčinlivým bratom, ktorý tu na rieke Orave prevádzkuje pltníctvo. Úctyhodný je najmä jeho počet 2 500 až 3 000 pasažierov ročne. „Toto je jediný obrnený kabriolet v NATO,“ smeje sa Krupa.
Nie je to jediná atrakcia, ktorá láka do tejto časti Oravy. Okrem neďalekého skanzenu v Zuberci možno priamo v Podbieli navštíviť pestovateľa kaktusov, zhotoviteľa výšiviek, Bielu skalu, Červenú skalu alebo pamiatkovo chránenú Františkovu hutu, v ktorej sa vyrábalo železo. Komu by sa málilo, pre toho pripravujú aj adrenalínový chodník po 133 metrov vysokom brale.
Nie, Orave rozhodne úpadok nehrozí.

.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite