Potom som však začal dirigovať aj v kapitalistickom zahraničí a s prekvapením som zistil, že nielen dirigent je na vine, ak chyby neodstráni, ale aj hráč zdvihol ruku, zastavil nahrávku a priznal sa k chybe či skonštatoval, že to vie zahrať aj lepšie a žiadal záber zopakovať. Zvyšok orchestra nikdy neprotestoval a nevykrikoval "To už bolo dobré," "Koľkokrát to ešte budeme hrať?" , "Za tie peniaze?" alebo "Ja už nevládzem".
Hráčov niekto viedol už odmalička k takej podivnej veci:
Zodpovednosť. Zodpovednosť za to, čo robím, ako sa správam a vedomie, že za to ponesiem v nejakej forme následky.
V komunizme sa nebolo čoho obávať. Ak človek nepindal, zamestnanie mal do smrti a plat dostal, nech boli výsledky akékoľvek. Bohužiaľ, situácia v krajine sa veľmi nezmenila ani po prechode výrobných prostriedkov do súkromného vlastníctva. (V niektorých orchestroch, treba povedať, sa trošku zlepšila.) Dokonca štatisticky vysokokatolícke Slovensko, ktoré by sa malo obávať božích trestov, zatratenia a ohňov pekelných, bez obáv, zaváhania a zábran porušuje 24 hodín denne, bez zastavenia a na všetkých úrovniach katechizmus, cirkevné zákony, desať prikázaní, sedemnásť zastavení a pácha hriechy smrteľné, stredné i bežné.
Slovenskí politici ani netušia, čo je zodpovednosť. Nikomu z nich ani nenapadne, že to, čo robia, dosť často zásadným spôsobom ovplyvňuje životy väčšieho počtu ľudí a že by bolo dobre o tom občas popremýšľať. Žiadneho z nich som nepočul priznať sa, že niekedy urobil chybu či nesprávne rozhodnutie. Ospravedlniť sa voličom sa nesplnenie sľubov znie ako žart. Všetkému je na vine niekto iný. A nikomu nič neprekáža.
Hej, som rád, že Mečiar konečne zmizol a že Fico so Slotom sú v opozícii. Ale na politické javisko už zase nehanebne nastupujú figúrky, ktoré majú z minulosti na hlave kopy masla a na svedomí bársčo. Kandidátka na premiérku sa už pár minút po voľbách pri chúlostivých otázkach namiesto čestného postavenia čelom k problému (a následného riešenia) začala vyhovárať, že ona nemá so svojou stranou spred ôsmich rokov nič spoločné, že také fotografie majú aj iní, že, že, že.... A pritom dirigent je na vine, aj keď tretí fagot hrá zle.
Zodpovednosť. Zatiaľ ani stopy. Bude?
Hráčov niekto viedol už odmalička k takej podivnej veci:
Zodpovednosť. Zodpovednosť za to, čo robím, ako sa správam a vedomie, že za to ponesiem v nejakej forme následky.
V komunizme sa nebolo čoho obávať. Ak človek nepindal, zamestnanie mal do smrti a plat dostal, nech boli výsledky akékoľvek. Bohužiaľ, situácia v krajine sa veľmi nezmenila ani po prechode výrobných prostriedkov do súkromného vlastníctva. (V niektorých orchestroch, treba povedať, sa trošku zlepšila.) Dokonca štatisticky vysokokatolícke Slovensko, ktoré by sa malo obávať božích trestov, zatratenia a ohňov pekelných, bez obáv, zaváhania a zábran porušuje 24 hodín denne, bez zastavenia a na všetkých úrovniach katechizmus, cirkevné zákony, desať prikázaní, sedemnásť zastavení a pácha hriechy smrteľné, stredné i bežné.
Slovenskí politici ani netušia, čo je zodpovednosť. Nikomu z nich ani nenapadne, že to, čo robia, dosť často zásadným spôsobom ovplyvňuje životy väčšieho počtu ľudí a že by bolo dobre o tom občas popremýšľať. Žiadneho z nich som nepočul priznať sa, že niekedy urobil chybu či nesprávne rozhodnutie. Ospravedlniť sa voličom sa nesplnenie sľubov znie ako žart. Všetkému je na vine niekto iný. A nikomu nič neprekáža.
Hej, som rád, že Mečiar konečne zmizol a že Fico so Slotom sú v opozícii. Ale na politické javisko už zase nehanebne nastupujú figúrky, ktoré majú z minulosti na hlave kopy masla a na svedomí bársčo. Kandidátka na premiérku sa už pár minút po voľbách pri chúlostivých otázkach namiesto čestného postavenia čelom k problému (a následného riešenia) začala vyhovárať, že ona nemá so svojou stranou spred ôsmich rokov nič spoločné, že také fotografie majú aj iní, že, že, že.... A pritom dirigent je na vine, aj keď tretí fagot hrá zle.
Zodpovednosť. Zatiaľ ani stopy. Bude?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.