Nakrútil ho filmový režisér a herec Tomas Alfredson (1965), brat herca a režiséra Daniela Alfredsona, syn herca a režiséra Hansa Alfredsona, ktorý hral napríklad u Bergmana (s Ullmannovou a Sydowom). Tak sa človek ani priveľmi nečuduje, že sa mu ten film (v poradí jeho štvrtý celovečerný) podaril. A nie hocijako. Vynikajúco.
Píše sa začiatok osemdesiatych rokov minulého storočia, svet vyzerá inak ako dnes, je tichší a zatiaľ v domácnostiach fičia akurát tak malé kazetové magnetofóny. Dvanásťročný Oskar patrí k spolužiakmi šikanovaným outsiderom, často je vystavovaný slovnému zosmiešňovaniu, ale aj fyzickým útokom. Keď môže, radšej sa ľuďom vyhýba. Doma to tiež nie je najveselšie, Oskarovi rodičia sú rozvedení a chlapec často býva v panelákovom byte sám. Hľadí z okna von, okolie pokrývajú studené vločky a pred domom zastaví taxík. Vystúpi z neho muž s mnohými taškami a balíkmi, nosí ich k schodom, menšia postavička, čo vystúpila z auta, sa o batožinu vôbec nestará. Oskara zmára jeho samota a nedostatok sebadôvery, rád by sa oslobodil z ich osídiel, našiel si priateľku či priateľa, ponúkol lásku a prijal lásku. Sedáva po večeroch na sídliskovom ihrisku a čaká, či sa osud nezvrtne. Zvrtne. Raz sa na preliezačke z ničoho nič objaví tmavovlasé, tiež asi dvanásťročné dievča. Je to tá menšia postavička z taxíka. Vie skladať Rubikovu kocku lepšie než Oskar. Býva vo vedľajšom byte. Oskara nestrápňuje, nevysmieva sa mu. Naopak, povzbudzuje ho. Volá sa Eli. Je síce trochu čudná... Akoby skrývala pred svetom nejaké neveselé tajomstvo... Neskôr si po nociach posielajú morzeovkové odkazy klopkaním na stenu, čo ich oddeľuje.
Film Tomasa Alfredsona vznikol podľa rovnomenného románu Johna Ajvidea Lindqvista. Zaujal ho i napriek tomu, že režisér sám seba považuje za totálneho ignoranta hororového žánru. V tej knihe však vraj objavil - okrem všeličoho iného - niečo zo svojho detstva. "Domnievam sa, že najsilnejším motorom strachu sú predstavy o strašidelných veciach, ktoré by sa mohli odohrať. Keď sa tie strašidelné veci udejú, už sa tak nebojíte - práve fantázia je zo všetkého najstrašidelnejšia. Dnes sa už nebojím ničoho okrem toho, že by sa mohlo niečo stať mojim deťom. Nebojím sa kradmých zvukov či chodenia do pivníc. Musel som sa vrátiť do detstva, k vlastným spomienkam. Keď som bol veľmi mladý, zažil som, ako mi môj starší brat zomrel priamo pred očami, potom som mal veľa predstáv vzbudzujúcich strach. Bol to prameň hlbokého stresu."
Tomas Alfredson spojil vo filme Nech vojde ten pravý dva žánre, ktoré na prvý blik vyzerajú takmer nezlučiteľne - severský pomalý film o vzťahových problémoch dospievajúcich mládežníkov v malom meste, zaľudnenom zväčša "malými" ľuďmi, a upírsky horor so všetkým, čo k tomu patrí. Vampírska línia filmu nadobúda v Alfredsonovom podaní znepokojujúco akýsi, aj v realite uskutočniteľný ráz; strašidelné pasáže nie sú samoúčelnými atrakciami zlepenými najnevyhnutnejšou dávkou plytkého, často opozeraného deja (ako to neraz v krvákoch býva), ale sú naozaj opodstatnené vývinom príbehu - a potom je to celé ešte desivejšie. "Civilný", sociálny rozmer snímky Nech vojde ten pravý robí zo žánru hororu lahôdku aj pre tých, ktorí mu inak priveľmi neholdujú.
Oplatí sa vidieť.
Nech vojde ten pravý. Švédsko 2008, 114 minút. Réžia: Tomas Alfredson. Scenár: John Ajvide Lindqvist. Kamera: Hoyte van Hoytema. Strih: Dino Jonsäter, Tomas Alfredson. Hudba: Johan Söderqvist. Hrajú: Kåre Hedebrant, Lina Leandersson, Per Ragnar, Henrik Dahl, Karin Bergquist, Peter Carlberg, Ika Nord.
Píše sa začiatok osemdesiatych rokov minulého storočia, svet vyzerá inak ako dnes, je tichší a zatiaľ v domácnostiach fičia akurát tak malé kazetové magnetofóny. Dvanásťročný Oskar patrí k spolužiakmi šikanovaným outsiderom, často je vystavovaný slovnému zosmiešňovaniu, ale aj fyzickým útokom. Keď môže, radšej sa ľuďom vyhýba. Doma to tiež nie je najveselšie, Oskarovi rodičia sú rozvedení a chlapec často býva v panelákovom byte sám. Hľadí z okna von, okolie pokrývajú studené vločky a pred domom zastaví taxík. Vystúpi z neho muž s mnohými taškami a balíkmi, nosí ich k schodom, menšia postavička, čo vystúpila z auta, sa o batožinu vôbec nestará. Oskara zmára jeho samota a nedostatok sebadôvery, rád by sa oslobodil z ich osídiel, našiel si priateľku či priateľa, ponúkol lásku a prijal lásku. Sedáva po večeroch na sídliskovom ihrisku a čaká, či sa osud nezvrtne. Zvrtne. Raz sa na preliezačke z ničoho nič objaví tmavovlasé, tiež asi dvanásťročné dievča. Je to tá menšia postavička z taxíka. Vie skladať Rubikovu kocku lepšie než Oskar. Býva vo vedľajšom byte. Oskara nestrápňuje, nevysmieva sa mu. Naopak, povzbudzuje ho. Volá sa Eli. Je síce trochu čudná... Akoby skrývala pred svetom nejaké neveselé tajomstvo... Neskôr si po nociach posielajú morzeovkové odkazy klopkaním na stenu, čo ich oddeľuje.
Film Tomasa Alfredsona vznikol podľa rovnomenného románu Johna Ajvidea Lindqvista. Zaujal ho i napriek tomu, že režisér sám seba považuje za totálneho ignoranta hororového žánru. V tej knihe však vraj objavil - okrem všeličoho iného - niečo zo svojho detstva. "Domnievam sa, že najsilnejším motorom strachu sú predstavy o strašidelných veciach, ktoré by sa mohli odohrať. Keď sa tie strašidelné veci udejú, už sa tak nebojíte - práve fantázia je zo všetkého najstrašidelnejšia. Dnes sa už nebojím ničoho okrem toho, že by sa mohlo niečo stať mojim deťom. Nebojím sa kradmých zvukov či chodenia do pivníc. Musel som sa vrátiť do detstva, k vlastným spomienkam. Keď som bol veľmi mladý, zažil som, ako mi môj starší brat zomrel priamo pred očami, potom som mal veľa predstáv vzbudzujúcich strach. Bol to prameň hlbokého stresu."
Tomas Alfredson spojil vo filme Nech vojde ten pravý dva žánre, ktoré na prvý blik vyzerajú takmer nezlučiteľne - severský pomalý film o vzťahových problémoch dospievajúcich mládežníkov v malom meste, zaľudnenom zväčša "malými" ľuďmi, a upírsky horor so všetkým, čo k tomu patrí. Vampírska línia filmu nadobúda v Alfredsonovom podaní znepokojujúco akýsi, aj v realite uskutočniteľný ráz; strašidelné pasáže nie sú samoúčelnými atrakciami zlepenými najnevyhnutnejšou dávkou plytkého, často opozeraného deja (ako to neraz v krvákoch býva), ale sú naozaj opodstatnené vývinom príbehu - a potom je to celé ešte desivejšie. "Civilný", sociálny rozmer snímky Nech vojde ten pravý robí zo žánru hororu lahôdku aj pre tých, ktorí mu inak priveľmi neholdujú.
Oplatí sa vidieť.
Nech vojde ten pravý. Švédsko 2008, 114 minút. Réžia: Tomas Alfredson. Scenár: John Ajvide Lindqvist. Kamera: Hoyte van Hoytema. Strih: Dino Jonsäter, Tomas Alfredson. Hudba: Johan Söderqvist. Hrajú: Kåre Hedebrant, Lina Leandersson, Per Ragnar, Henrik Dahl, Karin Bergquist, Peter Carlberg, Ika Nord.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.