Belgicko si pri troške zjednodušenia možno predstaviť ako Česko-Slovensko. Skladá sa z dvoch národov a dvoch republík, ktoré žijú v spoločnom štáte. Tí bohatší, hospodárnejší a početnejší si hovoria Flámi. V 10-miliónovej krajine tvoria asi 60 percent obyvateľstva. Inak sú to v podstate Holanďania, ktorí túžia po samostatnosti. Menším bratom sa hovorí Valóni. V spoločnom štáte sú odkázaní na dotácie od bohatších Flámov, majú však svoju hrdosť a ležérnejší životný štýl s postupným zadlžovaním patrí k ich náture. Hovoria po francúzsky a na rozdiel od Flámov si v posledných voľbách zvolili radšej socialistov. Tí sľubovali viac ako Robert Fico, hoci dlh krajiny patrí medzi najvyššie v celej Európe. V porovnaní s Česko-Slovenskom tu však je jeden podstatný rozdiel. Praha sa totiž nenachádza v Česku, ale na Slovensku. Povedané po belgicky, frankofónny Brusel sa nachádza vo Flámsku. Ako potom rozdeliť taký štát?
.hlas z Antwerp
Bart de Wever, asi 40-ročný bruškatý sympaťák, inak absolvent katolíckej univerzity v Leuven s diplomom z histórie, obľubujúci povinné čítanie anglosaských konzervatívcov, má odpoveď. Hovorí, že na rozdelenie krajiny má prísť postupne. Strana, ktorú vedie, si hovorí Nieuw-Vlaamse Alliantie (N-VA), Nová flámska aliancia a vznikla len v roku 2001. Hodnotovo je to konzervatívne hnutie, podporujúce umiernený nacionalizmus, čo znamená, že v predchádzajúcich voľbách boli schopní vytvárať alcianciu s kresťanskými demokratmi. De Wever vedie stranu od roku 2004 a počas jeho vedenia dokázala N-VA, aj vďaka aliancii s kresťanskými demokratmi, podstatne posilniť. Zatiaľ čo v roku 2003 získali v belgickom parlamente len jedno kreslo, v júnových voľbách to už bolo 27. Čo sa stalo?
De Wever ponúkol umiernenú odpoveď voličom, ktorí boli dovtedy nútení voliť radikálnejšie strany. Napokon, tejto voličskej základni rozumel dobre, pretože sám žije v Antverpách. A to je mesto, ktoré sa stalo baštou nielen moslimskej imigrácie, ale aj politickej reakcie na ňu. Touto reakciou bola - a je - strana Flámsky blok, ktorú v roku 2004 na základe údajného rasizmu a xenofóbie rozpustil ústavný súd. Flámsky blok sa neskôr premenoval na Flámsky záujem (Vlaams Belang) a od roku 2004 postupne klesá jeho podpora. Ešte v roku 2007 mali takmer 800-tisíc voličov (a v belgickom parlamente 17 kresiel), tento rok to však už bolo o 300-tisíc hlasov a 5 kresiel menej. Ideologicky ide o stranu, ktorá sa podobá na štandardnú konzervatívnu stranu. Volá po obmedzení potratov, podpore rodiny a väčšej pôrodnosti, rovnej dani či vysídlení imigrantov, ktorí sa nedokážu integrovať do väčšinovej spoločnosti. Okrem toho má, samozrejme, svoj nacionalistický program, v ktorom ide o rozdelenie krajiny (Brusel by mal zostať súčasťou Flámska) a obmedzenie výhod pre Valónov. Jej politici však vystupujú pomerne populisticky a namiesto kooperácie volia často konfrontáciu. Dôsledkom je, že sa dostala do izolácie a voliči, ktorí chcú zmenu, mali v zásade dve možnosti: alebo Flámsky blok voliť ďalej a prípadnou vysokou výhrou preraziť jej izoláciu, alebo voliť inú stranu, ktorá im ponúka v podstate to isté. Na komunálnej úrovni táto strana najviac uspela práve v Antverpách, odkiaľ povstala aj strana Barta de Wevera.
.krásne a čudné
Belle victoire, étrange victoire, krásne víťazstvo a čudné víťazstvo, tak privítal na svojom blogu výsledky volieb Elio di Rupo, 58-ročný chemik a šéf valónskych socialistov. V belgickom parlamente získal o jedno kreslo menej ako de Wever a tí, čo nechcú, aby bol budúcim premiérom de Wever, hovoria práve o Di Rupovi. Tento syn talianskych prisťahovalcov (traja z jeho súrodencov žili po predčasnej smrti jeho otca v detskom domove) je pre budúcu vládu a de Wevera asi takým partnerom, ako je Robert Fico pre Richarda Sulíka. Svet vidí presne naopak a vo volebnej kampani sa sústredil skôr na sľubovanie dotácií, stanovenie maximálnej ceny potravín dennej spotreby a podobne. Samozrejme, keď ide o štátoprávnu otázku, je verným poddaným kráľa. V jednom sa však nemýli, Belgicko je krásna krajina, ale voľby v nej dopadajú čudne. A niečo stojí za zmenu.
.symbol dezintegrácie
Klasickým príkladom je volebný obvod na predmestí Bruselu. Tamojší frankofónni voliči, hoci žijú vo Flámsku, volia valónske strany. To však podľa pravidiel krajiny, ktorá striktne národné komunity Flámov a Valónov oddeľuje, nie je možné. Ústavný súd na podnet Hermana Van Rompuya, ktorý je dnes prezidentom EÚ, rozhodol, že tento stav je neústavný a treba ho zmeniť. Flámi žiadajú, aby Valóni - úpodobne ako všade inde - rešpektovali pravidlo, ktoré im umožňuje voliť iba strany patriace k časti štátu, kde žijú. Valóni tvrdia, že je to krok k rozpadu štátu a s touto zmenou - aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu - nesúhlasia. Napokon, tento rozpor nejde iba naprieč krajinou, ale aj naprieč niektorými ľuďmi: van Rompuy síce použil etnickú kartu, aby sa dostal k moci, ale sám - ako súčasť koalície - nedokázal rešpektovať rozhodnutie ústavného súdu. Posledná vládna koalícia sa zasekla aj na tejto otázke a o koaličnej zmluve vyjednávala celých 9 mesiacov. Ani za ten čas sa však žiadne riešenie "nenarodilo". Otázkou preto je, čo dokážu urobiť politici po posledných voľbách.
Napokon, je to celkom milá symbolika. Hoci Brusel je pre celý kontinent symbolom integrácie a Belgicko sa už o pár dní stane predsedajúcou krajinou EÚ, zdá sa, že posolstvo z centra je úplne iné: EÚ je mocná, ale nacionalizmus je mocnejší. A bez väčších problémov európsku integráciu prežije. Neviem, či je to krásne, ale čudné na tom nie je nič.
.hlas z Antwerp
Bart de Wever, asi 40-ročný bruškatý sympaťák, inak absolvent katolíckej univerzity v Leuven s diplomom z histórie, obľubujúci povinné čítanie anglosaských konzervatívcov, má odpoveď. Hovorí, že na rozdelenie krajiny má prísť postupne. Strana, ktorú vedie, si hovorí Nieuw-Vlaamse Alliantie (N-VA), Nová flámska aliancia a vznikla len v roku 2001. Hodnotovo je to konzervatívne hnutie, podporujúce umiernený nacionalizmus, čo znamená, že v predchádzajúcich voľbách boli schopní vytvárať alcianciu s kresťanskými demokratmi. De Wever vedie stranu od roku 2004 a počas jeho vedenia dokázala N-VA, aj vďaka aliancii s kresťanskými demokratmi, podstatne posilniť. Zatiaľ čo v roku 2003 získali v belgickom parlamente len jedno kreslo, v júnových voľbách to už bolo 27. Čo sa stalo?
De Wever ponúkol umiernenú odpoveď voličom, ktorí boli dovtedy nútení voliť radikálnejšie strany. Napokon, tejto voličskej základni rozumel dobre, pretože sám žije v Antverpách. A to je mesto, ktoré sa stalo baštou nielen moslimskej imigrácie, ale aj politickej reakcie na ňu. Touto reakciou bola - a je - strana Flámsky blok, ktorú v roku 2004 na základe údajného rasizmu a xenofóbie rozpustil ústavný súd. Flámsky blok sa neskôr premenoval na Flámsky záujem (Vlaams Belang) a od roku 2004 postupne klesá jeho podpora. Ešte v roku 2007 mali takmer 800-tisíc voličov (a v belgickom parlamente 17 kresiel), tento rok to však už bolo o 300-tisíc hlasov a 5 kresiel menej. Ideologicky ide o stranu, ktorá sa podobá na štandardnú konzervatívnu stranu. Volá po obmedzení potratov, podpore rodiny a väčšej pôrodnosti, rovnej dani či vysídlení imigrantov, ktorí sa nedokážu integrovať do väčšinovej spoločnosti. Okrem toho má, samozrejme, svoj nacionalistický program, v ktorom ide o rozdelenie krajiny (Brusel by mal zostať súčasťou Flámska) a obmedzenie výhod pre Valónov. Jej politici však vystupujú pomerne populisticky a namiesto kooperácie volia často konfrontáciu. Dôsledkom je, že sa dostala do izolácie a voliči, ktorí chcú zmenu, mali v zásade dve možnosti: alebo Flámsky blok voliť ďalej a prípadnou vysokou výhrou preraziť jej izoláciu, alebo voliť inú stranu, ktorá im ponúka v podstate to isté. Na komunálnej úrovni táto strana najviac uspela práve v Antverpách, odkiaľ povstala aj strana Barta de Wevera.
.krásne a čudné
Belle victoire, étrange victoire, krásne víťazstvo a čudné víťazstvo, tak privítal na svojom blogu výsledky volieb Elio di Rupo, 58-ročný chemik a šéf valónskych socialistov. V belgickom parlamente získal o jedno kreslo menej ako de Wever a tí, čo nechcú, aby bol budúcim premiérom de Wever, hovoria práve o Di Rupovi. Tento syn talianskych prisťahovalcov (traja z jeho súrodencov žili po predčasnej smrti jeho otca v detskom domove) je pre budúcu vládu a de Wevera asi takým partnerom, ako je Robert Fico pre Richarda Sulíka. Svet vidí presne naopak a vo volebnej kampani sa sústredil skôr na sľubovanie dotácií, stanovenie maximálnej ceny potravín dennej spotreby a podobne. Samozrejme, keď ide o štátoprávnu otázku, je verným poddaným kráľa. V jednom sa však nemýli, Belgicko je krásna krajina, ale voľby v nej dopadajú čudne. A niečo stojí za zmenu.
.symbol dezintegrácie
Klasickým príkladom je volebný obvod na predmestí Bruselu. Tamojší frankofónni voliči, hoci žijú vo Flámsku, volia valónske strany. To však podľa pravidiel krajiny, ktorá striktne národné komunity Flámov a Valónov oddeľuje, nie je možné. Ústavný súd na podnet Hermana Van Rompuya, ktorý je dnes prezidentom EÚ, rozhodol, že tento stav je neústavný a treba ho zmeniť. Flámi žiadajú, aby Valóni - úpodobne ako všade inde - rešpektovali pravidlo, ktoré im umožňuje voliť iba strany patriace k časti štátu, kde žijú. Valóni tvrdia, že je to krok k rozpadu štátu a s touto zmenou - aj napriek rozhodnutiu ústavného súdu - nesúhlasia. Napokon, tento rozpor nejde iba naprieč krajinou, ale aj naprieč niektorými ľuďmi: van Rompuy síce použil etnickú kartu, aby sa dostal k moci, ale sám - ako súčasť koalície - nedokázal rešpektovať rozhodnutie ústavného súdu. Posledná vládna koalícia sa zasekla aj na tejto otázke a o koaličnej zmluve vyjednávala celých 9 mesiacov. Ani za ten čas sa však žiadne riešenie "nenarodilo". Otázkou preto je, čo dokážu urobiť politici po posledných voľbách.
Napokon, je to celkom milá symbolika. Hoci Brusel je pre celý kontinent symbolom integrácie a Belgicko sa už o pár dní stane predsedajúcou krajinou EÚ, zdá sa, že posolstvo z centra je úplne iné: EÚ je mocná, ale nacionalizmus je mocnejší. A bez väčších problémov európsku integráciu prežije. Neviem, či je to krásne, ale čudné na tom nie je nič.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.