A naopak je to, samozrejme, ešte horšie. Ľudia, čo nasľubujú, daktorí prisahajú na otcovu smrť, iní na všetko, čo im je sväté, niektorí sľubujú v podobe dohadovania tremínov, a potom sa na ne svojvoľne vykašľú, foriem je skutočne veľa. Sú ľudia, ktorí sa s vami dohodnú, a potom sa zatajujú a nedvíhajú mobil. A keď sa im o týždeň dovoláte na ich zmenené nové, už tridsiate číslo, tvária sa, že nevedia, o čom hovoíte. Sú ešte ľudia, ktorí nesľubujú slovne ani písomne. Oni len vo vás vyvolávajú očakávania. Hovoria slová a robia skutky, ktorými vás vedú k nejakej myšlienke, nejakej, povedzme, dôvere. Pozerajú sa očami, ktoré sľubujú, usmievajú sa ústami, ktoré tešia, a vy v záplave ľudskej dôvery, tej krásnej vlastnosti, ktorá vymiera vďaka týmto chujom, nepodpisujete zmluvu, nekontrolujete číslice, nespájate si puzzle. Prosto dôverujete, lebo ste človek a lebo ste dobrí. A oni vás dostanú. Vždy vás dostanú – ak nie ste ako oni. Denne sa potýkame s ľuďmi, ktorí nás okrádajú o hodiny nášho života. Čakáme, kým dodržia slovo, kým sa nám ozvú, kým sa spamätajú. Ale oni sa nespamätajú, lebo to ani nemali v pláne. Máme ich v rodine, máme ich v robote, v obchodoch, v úradoch...a aj tam hore, v politike. Máme sa za to cítiť vinní? Máme sa cítiť vinní za to, že dôverujeme? Máme prijať označenie „sprostí?“ Je predvídavosť zrady úžasná vlastnosť, alebo len civilizačný dôsledok zhumpľovanej spoločnosti, ktorej chýba ľudskosť? Dnes som stratila kamaráta, lebo ma zradil. Zajtra sú voľby, a keď tento článok vyjde, možno nebude aktuálny. Možno ľudská predvídavosť zvíťazí nad naivitou, a možno zvíťazí korektnosť nad klamármi. Neviem, ale bojím sa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.