Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prvé dojmy

.marcel Merčiak .časopis .šport

Pred odchodom na MS nás poúčali o tom, kam chodiť, čo nerobiť, čoho sa vyvarovať, na červenú nezastavovať, všímať si vozidlá v premávke, do centra najväčšieho mesta radšej nechodiť.

Do Južnej Afriky sme cestovali so stiahnutým žalúdkom, Johannesburg – to je hrozba na každom kroku. V ubíjajúcom chladnom počasí to veru nie je nič jednoduché. Pre hráčov to má byť vrchol kariéry, veľký moment v živote. A predsa sa za svojím snom musia terigať ďaleko, do končín, kam sa normálny smrteľník dostane len ťažko. 
Na letisku Olivera Tamba v Johannesburgu nás víta na každom termináli veľký poster s tematikou MS vo futbale a s podobizňou Nelsona Mandelu. Keď tu v Južnej Afrike akákoľvek osobnosť hovorí o MS, nezabudne pritom dodať, že krajina za to vďačí Nelsonovi Mandelovi, alebo skôr „Madibovi“, otcovi novodobého národa, mužovi skromnosti, hlásajúcemu ľudskosť a dôstojnosť. 
Domáci si zvykli, že 92-ročný Mandela sa na verejnosti v ostatnom období neobjavuje. Týždeň pred MS prišiel podporiť domácu reprezentáciu do jej tábora, asistent ho tlačil na vozíku. Mal prísť aj na otvárací zápas, na Soccer City Stadium veľkolepo zrenovovovaný do futbalovej arény, aká nemá momentálne vo svete páru. Stojí v susedstve Soweta, na mieste štadióna, na ktorom mal Mandela v apríli 1990 prvý verejný prejav po prepustení z väzenia. Mandelovcov však postihla tragédia: po štvrtkovom celosvetovo sledovanom koncerte mala cestou domov tragickú nehodu Mandelova 13-ročná pravnučka Zenoni. Po jej úmrtí sa starý pán neodhodlal predstúpiť pred davy jasajúcich Juhoafričanov. 
Zastúpil ho Desmond Tutu, starý arcibiskup, ďalší zo štyroch juhoafrických držiteľov Nobelovej ceny a ďalšia z tvárí boja proti apartheidu. V čestnej lóži pretancoval v rytme africkej etnohudby celý otvárací ceremoniál. Keby všetko prebiehalo pri africkej muzike, pri rachotiacich bubnoch, asi by sme neprotestovali. Juhoafričania však dodali svetu čudesný výmysel. Volá sa vuvuzela a je to trúba prinášajúca nechutný zvuk kdekoľvek, kam sa v Južnej Afrike pohnete. Tu ju má  hádam každý. Po 90 minútach zápasu máte hlavu ako melón.
Naozaj netuším, akým spôsobom dokážu tréneri komunikovať s hráčmi na ploche. V nákupnom centre postačia tri vuvuzely na znechutenie všetkých zákazníkov. No a keď sa ich objaví 40 či 50-tisíc na štadióne, je to ako trest – zvukový Alcatraz, bez šance na únik. Ešteže domáci otvárací duel po zásluhe nevyhrali. Asi by sme to davové šialenstvo nezvládli. 
A ešte raz Tutu. Pred MS sa vyjadril, že svetové médiá zbytočne škandalizujú a zveličujú juhoafrickú kriminalitu. Je paradoxom, že na druhý deň sa v Anglicku objavil rozhovor so Stevenom Pienaarom, veľkou futbalovou hviezdou z Evertonu a rodákom z Johannesburgu, ktorý povedal: „Všetci moji kamaráti sú vo väzení."“
Afrika a organizovanie veľkého podujatia – to je zvykanie si na paradoxy. Soccer City je kolosálne krásny štadión pre vyše 94 000 divákov. V Kapskom Meste postavili 150 metrov od brehu oceánu a pod Stolovou horou prenádherný Greenpoint Stadium pre 70 000 divákov. V Durbane vyrástla kópia londýnskeho Wembley pre 68 000 divákov. Čo s tými štadiónmi porobia Juhoafričania po MS,  nevedno. Priemerné návštevy na lige sa pohybujú okolo 12-tisíc, pri veľkých šlágroch okolo 30-tisíc fanúšikov. 
Sepp Blatter si s tým hlavu neláme. Južnú Afriku chce pri organizácii MS prinútiť na úroveň Nemecka 2006. Podľa mňa to v krajine, ktorá nemá veľkú futbalovú minulosť a ktorá nie je pre zahraničných futbalových priaznivcov natoľko dostupná, nie je možné. Je to utópia. Napriek tomu budeme deň za dňom presviedčaní o tom, ako skvelo to v JAR funguje. To, že je za tým všetkým skrytý veľký strach, obava zo skupín zlodejov a rôznych kriminálnikov, šéfstvo FIFA netrápi. Potrebné sú africké body do diplomatickej budúcnosti. 
Obrovská kriminalita, čierna škvrna JAR, sa tu zatiaľ výraznejšie nepretriasa. Hoci boli napadnutí novinári z Južnej Kórey a Číny, hoci Španielov a Portugalcov okradli priamo v strážených oficiálnych hoteloch, hoci španielskeho „televizáka“ prepadli priamo na izbe – s kvérom pri hlave musel šuhajom odovzdať poriadne drahú kameru. Bojíme sa tu najmä po šiestej, keď zapadne slnko. Pohyb po ulici sa už vtedy neodporúča! 
Zvykáme si na chlad, na jeho stupňovanie, keďže tu budeme do polovice júla. Pri večerných dueloch najmä na severovýchode krajiny klesá teplota nekompromisne až k nule. 
Organizácia MS je obrovskou mašinériou, v ktorej musí všetko fungovať: bezpečnosť, doprava, novinárske centrá, presuny z jedného miesta na druhé. Potrebné sú dostatočné hotelové kapacity a množstvo ďalších vecí, jednoducho, infraštruktúra ako hrom. To, že tu v Johannesburgu pri Medzinárodnom vysielacom centre, asi polkilometra od Soccer City Stadium, chodíme po pieskovci, po antuke,   zaprášení ako v ďalekej prérii, nikomu nevadí. Z africkej organizácie, nechápavých pohľadov, dezorientácie si nesmiete robiť ťažkú hlavu. Podobne ani z toho, že pri príchodoch a odchodoch sa bezpečnostné scannery používajú ledabolo. 
Hlavne: radšej nič neporovnávajte s vecami tak, ako ich poznáme my. Sme v Afrike, tu je všetko iné. Možno bude aj iný futbal, možno sa zatrasie jeho hierarchia, možno dôjde na prekvapenia a pod niektorým nájdeme slovenský podpis. Držme palce weissovcom a sledujme ich nový sen. Najmä vďaka nim prežívame MS inak, ako zvyčajne.
Autor je komentátor STV 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite