Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zomrel Milan Ftáčnik. Mal 64 rokov

Tri recenzie

.časopis .ostatné

FILM   Zelená zóna
Človek si už naozaj v dnešnej dobe nemôže dovoliť byť zástancom štýlovej a druhovej čistoty v umení, lebo by sa vystavil nebezpečenstvu, že sa mu nič nebude páčiť, nič ho neuspokojí. Žánrové miešanie  je v ideálnom prípade zábavné, obohacuje o nové rozmery, rozširuje autorské (a napokon i divácke) možnosti. V menej ideálnom prípade si prepojené žánre navzájom zabíjajú vlastné osobité prednosti, a tým zároveň akoby prstom a nahlas poukazovali na svoje slabiny a deravé miesta. Príkladom neideálneho spojenia je, žiaľ, nový hollywoodsky film Zelená zóna (Green Zone, 2010) režiséra Paula Greengrassa (autora úspešnej trilógie o agentovi bez minulosti, čo dával ultimáta, Jasonovi Bournovi). Spolužitie žánru vojnového filmu a politického trileru sa tu akosi nedarí. Ani napriek skvelo zvládnutej vizuálnej stránke snímky, napínavej práci kamery, dynamickému strihu, to všetko uprostred nesmierne autenticky pôsobiaceho rozbombardovaného (ale stále krásneho)  Bagdadu. Sprvu sa zdá, že pozeráme "military movie" z irackého konfliktu. Veliteľ Roy Miller (Matt Damon) chce vo vojne niečo dokázať, neuspokojuje ho iba slepé vykonávanie rozkazov. Najmä tých, čo prestanú dávať zmysel. Po zoznámení s Iračanom Freddym, ktorému veľmi záleží na osude jeho krajiny, sa Miller postupne čoraz hlbšie ponára do špinavej hry rôznych strán politického a rozviedkového typu, ktoré sa ničoho neštítia, hoci za to často nevinní musia platiť životmi. Zase raz osud sveta spočíva na jedných pleciach. Už je to niekedy divácky únavné, taká do nemoty opakovaná čierno-bielosť pri scenáristickej výstavbe príbehu.
.zm

DIVADLO Hráči
SND
Inscenácia pomerne málo hrávaného diela majstra Gogoľa sľubovala "inteligentnú komédiu, v ktorej sa podvádzajúci ľahko môže stať podvádzaným." Toto očakávanie v podstate aj splnila - najmä vďaka skvelému textu Nikolaja Vasilieviča. Štyria kartári sa stretávajú v akomsi hoteli kdesi hlboko v Rusku. Icharev (Marián Geišberg) vyzerá ako najväčší majster - v kufríku si nosí súpravu špeciálne pripravených kariet, ovláda triky, má za sebou bohaté skúsenosti falošného hráča. Traja miestni hráči na čele s bujarým Utešiteľnym (Jozef Vajda) sa ho najprv pokúsia obohrať, no vzápätí sa s ním spájajú v zápase o peniaze bohatého obchodníka Glova. Nakoniec to však všetko dopadne ináč... "Všetko je podvod," spieva skupina Slobodná Európa a mohol by to byť aj leitmotív tejto Gogoľovej komédie. To všetko je v poriadku, aktualizačné alúzie na slovenskú korupčnú súčasnosť zahalenú do patetického národovectva sú vítaným oživením predstavenia. Jeho problémom je nepresvedčivé herecké obsadenie. Marián Geišberg je celkom zaujímavý, no na scéne mu chýba partner. Jozef Vajda je príliš hlučný, kartár Krugeľ (Peter Trník) je stuhnutý v jednej póze, Švochnev sa snaží byť za každú cenu komický. Najlepší je v menšej role Zamochriškina Vladimír Obšil (je komický aj bez prehrávaných gest). Hoci ku koncu predstavenia občas docházalo k sympatickému situačnému humoru, Gogoľovi Hráči v SND v réžii Ľubomíra Vajdičku sa nad priemernosť "inteligentnej komédie" ani nepokúsili dostať.
.jk

KNIHA Wieslaw Mysliwski Traktát o lúštení fazule
Kaligram 2010
Mysliwského román sa odohráva v súčasnosti, v kraji, kde sa, ešte kým ho zatopili kvôli vybudovaniu priehrady, tradične urodilo veľa fazule. Dedinské rodiny sa po večeroch stretávali okolo spoločného stola pri jej lúštení a rozprávali sa o všeličom. Celý Traktát je jediným monológom samozvaného strážcu chatovej oblasti. Hovorí ho záhadnému návštevníkovi, ktorý sa nečakane zjavil vo dverách a súhlasil, že spolu budú lúštiť, hoci to už vôbec nie je v "móde". Z nechronologicky vyjavovaných, asociatívne sa zjavujúcich epizód sa nám napokon pred očami usporiada ucelený obraz jedného neľahkého života a neľahkej európskej druhej polovice 20. storočia. Môžeme sa zamýšľať nad úlohou ľudskej pamäti a spolu s rozprávačom sa pokúšať uhádnuť, kto ho to vlastne prišiel navštíviť; spolu s ním opäť prelúskať minulosť. "Viete, ako to chodí. Človek musí mať aj papier, že sa narodil. Bez neho by sa nenarodil. Musí mať, že umrel, lebo by neumrel. Tak je tento svet usporiadaný, čo vám budem vysvetľovať. Obaja na ňom žijeme. Vari o tom nepochybujete? Hľa, lúštime fazuľu, teda sme. Niekto už čosi také povedal, to je pravda. Ibaže to nestačí. Každého musí ešte dačo potvrdzovať. Alebo dakto. Kým však lúštime fazuľu, nemusíme sa potvrdzovať." Významný poľský spisovateľ a dramatik Wieslaw Mysliwski píše o vidieku, o prelínaní veľkej a malej histórie, o prelínaní zlého a dobrého, reálneho a mystického, dáva svojim postavám i čitateľom možnosť slobodne a veľa premýšľať. Robí to bravúrne.
.zm
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite