Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Horda a Herta a my

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

"Všechny děti bydlí na sídlištích nebo v domech. Každý dům má místnosti. Všechny domy dohromady pak tvoří jeden velký dům. A ten velký dům je naše země. Naše vlast. Města jsou pokoje tohoto velkého domu, naší země. V domech bydlí tatínkové a maminky. Jsou to naši rodiče. Každé dítě má rodiče," vysvetľuje učiteľka deťom v škôlke, zatiaľ čo upratovačka postaví vedľa dverí prázdny odpadkový kôš.

Slová ako vytesané do kameňa. Jedno vypadne a mohol by sa rozpadnúť celý text. Ako v básni. Ale formálne to nie je poézia, je to dráma v šate prozaickom. Jej slová tvoria krátke vety, takmer holé. Často len  podmet, prísudok, predmet a nič viac. Aj tak sú poetické. Na kosť a kožu obnažené vety sa spolu pária,  atmosféra je ich ratolesťou, už rovno tehotnou. Bude to dievčatko? Bude to chlapček? Bude to memento mori.
Má podobu knižky nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Herty Müllerovej (1953), volá sa Cestovní pas, je krásne preložená a opatrená skvelým doslovom (Radka Denemarková). Jej originálny názov (Der Mensch ist ein grosser Fasan auf der Welt) odkazuje na rumunské príslovie o tom, že bažant je síce veľký, ale obmedzený vlastnými danosťami ďaleko nedoletí.
Banát je oblasť Rumunska, kde je niekoľko nemeckých dedín. Ich obyvatelia boli v nacionalistickej komunistickej diktatúre perzekvovaní dvojnásobne. Herta Müllerová prežila v jednej z nich viac než polovicu života, kým neemigrovala do Nemecka, a ako protikomunistická aktivistka to veru nemala ľahké.
Nemajú to ľahké ani postavy jej novely Cestovní pas. Windisch, Windischova žena, kožušník, kožušníkova žena, Amália a Dietmar, nočný strážnik, učiteľ, milicionár - nežijú, živoria. Stojaté, zatuchnuté vody ich existencií určuje čakanie. Na vyslobodenie. Čakanie nie  nepodobné tomu zo Satanského tanga iného verbálneho mága, Lászlóa Krasznahorkaia. Vyslobodenie má u Müllerovej podobu oficiálneho dokladu umožňujúceho vycestovať, utiecť, odísť, zbaviť sa pustoty v duši, nebyť tam, kde vás oberajú o všetko, majetok aj slobodu.  Cestovný pas sa nedá získať ľahko. Veľa pre to treba obetovať, veľa toho prehryznúť, chúťky mocipánov sú obludné, vzťahy podliehajú skaze. Veľa slov treba vyriecť: "Tak jako je otec v domě, ve kterém bydlíme, naším otcem, stejně tak je soudruh Nicolae Ceausescu otcem celé naší země. A tak jako je naše matka v domě, ve kterém bydlíme, naší matkou, stejně tak je soudružka Elena Ceausescu matkou celé naší země. (...) Všechny děti milují soudruha a soudružku, protože to jsou jejich rodiče."
Na Hertu Müllerovú číhali voľakedy v Rumunsku Ceausescuove hordy. Totalitné hordy. Nesústredenému pozorovateľovi so slabou pamäťou, čo sa dá ľahko oklamať,  by sa mohlo zdať, že je po nich. Ale nie je. Číhajú ďalej. Preto Herta Müllerová o nich stále nielen píše, ale aj verejne diskutuje. Ona vie, o čom je reč. Odkedy má Nobelovku, majú jej slová väčšiu váhu. A to je dobre.  Lebo ona vie, že je to v tejto ľavicovo popletenej Európe dôležité ako soľ, také slová, také mementá mori. Treba sa, najmä v týchto dňoch, trochu posústrediť, aby sme zas celé roky neboli bažantmi, ktorým politické nožnice pristrihli neduživé krídelká.

Herta Müllerová: Cestovní pas. Mladá Fronta 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite