Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo ma teší, to nefotografujem

.časopis .fenomén

Za Dzurindovej vlády vydal Inštitút pre verejné otázky jeho obrazovú správu o Slovensku, ktorú rezort diplomacie označil za negatívny obraz krajiny. Nedávno s ďalšími šiestimi autormi nafotografoval a zostavil knihu o volebných kampaniach v rokoch 1998 až 2006 Vyvolaní vyvolení. Dokumentarista Jozef Ondzik (45).

.ako vznikol projekt tej knihy?
Podnet vyšiel od podnikateľa Laca Bujka. On to celé zaplatil, zo svojho. Povedal, že ho zaujíma fotografia a sám fotiť nevie. Považuje však za zmysluplné urobiť knihu o tom, ako sa správa slovenský volič. Snažil som sa mu to vyhovoriť, aby nečakal, že mu to prinesie zisk. Ubezpečil ma, že neočakáva zisk ani politický kapitál. Tak aj bolo. Mal som úplne voľnú ruku pri výbere spoluautorov aj fotiek.

.s kým ste do toho išli?
V roku 2006 som si vybral ako spoluautorov knihy šiestich mladých fotografov. Štyria z nich boli v tom čase študentmi fotografie na vysokej škole, dvaja amatéri. Väčšine z nich som navrhol témy. Napríklad Filip Kuník fotil kampaň dnes už zaniknutej ministraničky HZD v rómskych osadách. Napadlo mi to pri fotení na majstrovstvách Európy v kulturistike, kde som spoznal šampióna Adama Cibuľu. Jazdil počas kampane od osady k osade v autobuse, ktorý šoféroval kandidát HZD, rozdával tatranky a ukazoval svaly. HZD však po takej roadmovie nezískalo ani jedno percento hlasov. Pavel Maria Smejkal fotil svoje Košice, kde bola najnižšia volebná účasť zo všetkých krajov. Martin Kleibl zaznamenal emócie rôzneho druhu, Viktor Szemzo pódiá, Peter Burda prvovoličov a Pavol Prok kampane v televíziách.

.keď sa pozerám na vaše fotky z osláv 1. mája a 9. mája v roku 1998 v Humennom či v Ubli, tak neviem, či vznikli ešte za socializmu, alebo po Novembri.
(Smiech.) Presne tak, bolo to absurdné retro. Ani kurátor Aurel Hrabušický, keď vyberal fotografie na výstavu Stratený čas neveril, že to nie sú fotky zo socializmu.

.nevymreli ešte na východnom Slovensku postavičky s päťcípymi hviezdami?
Určite nejaké zostali, na tých fotkách je veľa mladých. Niektorých poznám, niektorí poznajú mňa. Ivan Hopta prišiel za mnou s otázkou, či to fotím pre CIA. Nevyhadzovali ma však, neboli agresívni. Brali to tak, že fotograf im urobí reklamu.

.kedysi bolo na takýchto akciách menej fotografov a lepšie sa teda fotilo?

Samozrejme, na akciách malých obskúrnych strán na východe som bol vtedy jediný fotograf.

.predali by ste fotky politickým stranám na kampaň?
Ako ktorej. Takej, ktorá je proti môjmu presvedčeniu nie. Možno by som to robil, neboli by však s mojou prácou spokojní.

.prečo?
Robím dokument, nie aranžovanú fotografiu. Nevedel by som to robiť tak, aby som ním nepovedal to, čo chcem, teda nepriniesol aj istý humor alebo iróniu  – a to by oni asi nechceli vidieť.

.čo pre vás znamenajú voľby?
Ako študent prvého ročníka medicíny som sa zúčastnil volieb, ešte za komunistov. Bolo to čosi strašné a odpudzujúce. Vo vysokoškolskom klube sme dostali nejaké lístky. Spočítali nás, či sme všetci. Na lístku bol zoznam mien kandidátov jednej strany, z ktorých sme nikoho nepoznali – a hodili sme to do urny. Každý vedel, že nehodiť lístok alebo ísť za plentu by znamenalo veľké problémy, človek by možno neskončil školu. Mám tú neslobodu zažitú, stačilo.

.čo z toho vyplýva pre vaše dnešné voličské rozhodovanie?
Od roku 1989 som nevynechal ani jedny parlamentné voľby. A volím vždy strany, ktoré sú úplne odlišné ako tie za socializmu: VPN, KDÚ, SDKÚ. Teraz to bude možno jedna z maďarských strán.

.aký máte názor na bilbord SNS s reportážnou fotkou Róma?
Bolo to zneužitie toho človeka. Hoci právne to asi sedelo. Dostal informáciu, že jeho fotka sa použije v kampani, mal to zaplatené. Určite mu však nevysvetlili, v akej kampani a s akým sloganom to bude.  Žiaľ, je to bežná prax reklamných agentúr.

.je to však jedna z mála využitých reportážnych fotografií v kampani, kde tak nie sú iba sterilné postavy v oblekoch od pol pása.
Určite by bolo oživením kampane, keby bolo viac reportážnych fotografií. Táto kampaň je vizuálne veľmi opatrná.

.nielen vizuálne, aj myšlienkovo.
(Smiech.) Je to hra na istotu, bez väčších nápadov, oficiózne portréty.

.komu je určená táto kniha?
Od skončenia medicíny som pracoval ako lekár. Teraz sa živím ako fotograf a vidím, čo ľudia očakávajú: iba samé pozitívne veci, nesmie ich to znepokojovať. Chcú fotkou „preplávať“ ako kulisovou hudbou v aute. Takéto knihy sú určené pre milovníkov fotografie. Téma volieb je však špecifická, možno to zaujme aj politikov a tých, ktorí vedú kampane. Môžu sa toho dosť dozvedieť o správaní voliča.

.v čom sú dnes volebné kampane iné ako v deväťdesiatych rokoch?

Kampaň v roku 1998 bola témou mojej práce na Inštitúte tvorivej fotografie (ITF)  v Opave. Vtedy dominovalo HZDS.

.čo bol raj pre fotografov...

A už menej pre občanov. Viedli kampaň inak ako všetci dovtedy. Bola to prvýkrát megašou, dnes už je to bežné. Prišla Schifferová, Depardieu. Zaplatili si každého, o kom si mysleli, že im prinesie hlasy. HZDS voľby vyhralo, no skončilo v opozícii.

.čo táto kniha povie voličovi, ktorý sa ešte rozhoduje?
(Smiech.) Neviem, azda ho to neodradí. V roku 1998 som priniesol svoje fotky do školy, a jedna spolužiačka sa ma pýta: prečo vidíš Slovensko tak negatívne? Zamyslel som sa. Asi sa prostredníctvom fotografií vyrovnávam s vecami, ktoré ma trápia. Tie, ktoré ma tešia, nefotografujem. Martin Bútora to na krste povedal presne: realita na Slovensku predbehla myslenie ľudí, Slovensko predbehlo samo seba.

.aj z tejto knihy je zrejmé, že na mítingoch strán, ktoré sú protivné, sa objavujú celkom sympatickí ľudia. Prečo?
Súvisí to asi s rozdielmi medzi kampaňami v rokoch 1998 a 2006. Pred dvanástimi rokmi bolo Slovensko rozdelené na dva tábory – za Mečiara a proti nemu. Deliaca čiara išla cez rodiny, priateľov. Až do fyzických útokov, aj medzi priateľmi či v rodine. Myslím si však, že za tých dvanásť rokov sa dokážeme baviť normálnejšie, bez silných zničujúcich emócií, čo je pozitívne. Zlé je, že obsah sa vyprázdnil a ostala iba šou.

.v Česku majú politici kvalitných osobných fotografov. Kedysi Václava Havla, dnes Karla Schwarzenberga fotí Tomki Němec. Vidíš na Slovensku niekoho, koho by si chcel dlhodobo fotografovať?
Musel by to byť niekto, koho si vážim. Možno Martin Bútora, Iveta Radičová, alebo Fedor Gál – ten už však nie je v politike.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite